Giraltovce v XIII. storočí boli ešte bezvýznamnou dedinou. Že kto a kedy založil Giraltovce, sa nedalo presne zistiť. Po prvykrát sú spomínané Giraltovce v roku 1383, kedy sa vymeriaval chotár obce. Písali ich Giralth aj geralth.

V roku 1427 boli Giraltovce majetkom rodiny Szechyovej, v roku 1431 Somosyho, v roku 1449 Mikuláš Zálszéky daroval Giraltovce Františkovi Semzymua a jeho dvom synom, pretože mu pomohli vyslobodiť sa z väzenia českého. V roku 1563 bola majiteľkou Magdaléna Kendyho. V roku 1628 Raslaviczy daroval Giraltovce svojmu zaťovi Selmuszymu. Pozdejšími majiteľmi, čiže zemanmi boli Potthuznyay, Szirnay, Krasnec, Szulyovszky, Ebezky, Orasz, Sandor, Máriassy, Radvánszky, Draskoczy, Desseoffy, Ferenci. Z uvedeného je vidieť, že majitelia Giraltoviec sa často menili, čo zaiste nebolo osožné hospodárskemu rozvoju Giraltoviec. Posledným veľkostatkárom v Giraltovciach bol Báno, ktorý z Giraltoviec odišiel v roku 1945. V tomto roku sa teda Giraltovce zbavili posledného člena šľachty, ktorá dlhé roky žila z mozoľov tunajších ľudí.

Pôvodný chotár Giraltoviec meral 1061 ha. Z uvedeného chotára vlastnili veľkostatkári vyše polovice, skoro 739 ha. Bánova rodina bola veľmi bohatá. Patrili jej veľké pozemky skoro v celom Giraltovskom okrese, najmä obce Kuková, Želmanovce. Z tých čias ostali 3 kaštiele a 3 parky. Majiteľom, teraz už zbúraného kaštieľa v mieste ZŠ pri katolíckom kostole, bol Szirmayi. Tento kaštieľ bol obohnaný pevnými múrmi. Na tomto kaštieli sa nachádzal erb, na ktorom bol rak, držiaci v klepetách prsteň.

O tom sa hovorí istá povesť, ktorá hovorí, že Szirmayi mal peknú dcéru, ktorá sa nechcela vydať za šľachtica. Pretože ju nútili, hodila prsteň do studne /studňa je dochovaná do dnešných čias/ a povedala, že sa zaň vydá iba vtedy, ak jej ten prsteň vráti. Zúfalý šľachtic odišiel k Topli, kde uvidel plávajúceho raka, ktorý mal v klepetách prsteň. Takto vznikol erb, ktorý sa nachádzal na tomto kaštieli.

Pôvodné obyvateľstvo Giraltoviec bolo pravdepodobne národnosti slovenskej. Sú sice predpoklady, že pôvodné obyvateľstvo mohli tvoriť prisťahovalci národnosti francúzskej, čo sa odôvodňuje tým, že v blízkosti Giraltoviec sa nachádza osada Francovce. Aj samotné slovo Geralt /Zeralt/ mohlo by sa počítať za slovo francúzske. Toto tvrdenie nie je však dokázané.

Prvé riadne sčítanie ľudu bolo prevedené v roku 1890 kedy Giraltovce mali 760 obyvateľov. V roku 1890 bolo už 887, v roku 1990 996. Postupne obyvateľov z roka na rok pribúdalo. Prvá škola v Giraltovciach sa datuje od roku 1720, kedy bol ustanovený aj prvý učiteľ Ján Nyáry, ktorý pôsobil v Giraltovciach až do roku 1735. Prvá meštianska škola bola založená r.I932. Je dôležité uviesť, že pracovníci Krajského múzea v Prešove, pri svojej študijnej ceste previedli dôsledný prieskum a zistili nasledovné : koncom XVIII. a začiatkom XIX. stor. v Giraltovciach na mieste terajšieho obytného domu Juraja Gamčíka na papierni stál pivovar a na mieste kde stojí obytný dom Suchodovského, taktiež na Papierni bola manufaktúra na výrobu keramiky, z ktorej sa našli na starom kozube u Ondreja Kočiša na Papierni výrobky. Keramické výrobky z manufaktúry v Giraltovciach sa nachádzajú v múzeu v Maďarsku. Na pomenovaní ulice "Papiereň" sa šetrilo ďalej a spomínaní pracovníci po rozhovore so staršími občanmi našej obce prišli k záveru, že na mieste, kde je postavená mliekáreň stála papiereň. Z uvedeného zistenia sa dá usudzovať, že Giraltovce mali už pred 200 rokmi rozvinuté remeslo.

Od roku 1775 bola v Giraltovciach lekáreň. 0d roku 1913 bol telefón, v roku 1924 elektrické svetlo, od roku 1894 telegraf. Pri zriadení obvodných notárstiev bolo zriadené notárske sídlo v Giraltovciach. V roku 1850 stali sa okresným sídlom vtedy ešte Topolianskeho okresu a od roku 1867 Giraltovskeho okresu. Koncom októbra r. 1799 vojská Suvorova nastúpili na spiatočnú cestu. Návrat vojsk do vlasti si vymohol u cára Suvorov, pretože kým ruské vojsko krvácalo, Rakúšania ich zrádzali. Hlavné sily ruského vojska prechádzali Čechami, Moravou a Sliezkom. Slovenským územím prechádzali len niektoré samostatné jednotky. V marci 1800 prechádzal Slovenskom kozácky oddiel pod vedením hajtmana Ivana Morozického. Prechádzal smerom od Viedne na Bratislavu, potom cez Martin, dostáva sa až do Popradu a do Prešova. Z Prešova prechádzali aj cez Giraltovce. Začiatkom marca prechádzal Východným Slovenskom veľký transport, ktorý išiel smerom Prešov-Bardejov-Svidník.

V roku 1805 boli ruskí vojaci zase na Slovensku. Po bitke pri Slávkove pod vedením Michala Hlarionoviča Kutuzova prechádzali ruskí vojaci Slovenskom do svojej vlasti. Kutuzov sa dostal až do Prešova. Vtedy bol Prešov malý, vojaci sa preto ubytovali v okolitých obciach. Druhý ešelon bol ubytovaný aj v Giraltovciach. Tvorili ho jednotky Kyjevský granatnícky pluk, čata pionierov a muškatierske pluky: Moskovský, Vjatský, Novgorodský, Briansky a Galický. Veliteľom bol generálporučík Dochtarov.

Pred MsNV svojou mohutnosťou upúta okoloidúcich z pieskovca vytesaný lev. Pretože aj on má svoj historický pôvod, je podchytený v kronike. Začiatkom XX. storočia do roku 1918 bývala v Giraltovciach rodina Ferenciová maďarského pôvodu, ktorej jeden člen známy svojou nadprirodzenou výškou 2,20 m bol tesárom. V roku 1917 v júni začala veľká ofenzíva ruských armád, ktorá bola zastavená na hraniciach giraltovského okresu, medzi obcou Okrúhle a Radoma, kde bola Ruská armáda porazená. Bývalá Rakúsko-uhorská vláda dala spomínanému tesárovi urobiť sochu leva, ktorá mala znázorňovať silu rakúsko-uhorskej armády, schopnej zastaviť rýchly postup ruskej armády na našom území. Lev bol pôvodne otočený hlavou na východ. No v roku 1918 po vyhlásení Československej republiky dala ho buržoázna vláda ČSR hlavou na juh a mal symbolizovať silu československých légii, vyháňajúcich rakúsko-uhorskú armádu maďarov, ktorá celé staročia utláčala náš ľud.

Bohatý na udalosti bol rok 1944, a to preto, že sa k nám blížila fronta. Z tej príležitosti prišla do Giraltoviec divízia vojska v mesiaci máji na čele s plukovníkom Markušom, aby chránila hranice tzv. slovenského štátu. Táto divízia ostala v Giraltovciach až do 30.augusta, teda do vyhlásenia slovenského národného povstania, čo sa rozišla po horách a odľahlejších dedinách. Pridávala sa k partizánom. Na to prišli do Giraltoviec nemeckí vojaci, ktorí ostali až do konca roku. Čoskoro prichádzali evakuanti z pohraničných dedín, kde bola nariadená evakuácia. Giraltovce mali v tom čase len dobrovoľnú evakuáciu, ktorá bola vyhlásená ešte v máji v roku 1944. Obnovená bola v decembri toho istého roku. Aj z Giraltoviec evakuovali mnohé rodiny na Liptov, do Turca a inde.

Posledné mesiace boli ťažké pre blízkosť fronty. Nastalo pravdivé zúfalstvo. Nemeckí vojaci brali dobytok, odvádzali mladých ľudí, a preto sa mnohí skrývali v lese. Je treba spomenúť, že už na jar v roku 1944 boli všetky tunajšie školy pozatvárané a obsadené už spomenutou slovenskou divíziou a neskoršie nemeckou armádou, ktorou bol obsadený aj kultúrny dom. Prvé dni aj týždne v roku 1945 boli veľmi ťažké. Delové granáty dopadali až do nášho mesta. Konečne dňa 18.1.1945 došla do Giraltoviec oslobodzovacia armáda, a to tak prekvapujúco, že nútená evakuácia, ktorú nariadili Nemci, nemala čas na svoje prevedenie. Takto boli Giraltovce chránené od mnohých škôd. Hneď po príchode fronty nastupovali dobrovoľníci k oslobodeneckej armáde, v bojoch padli Andrej Maťaš, Andrej Marcinčo. Na tunajšom miestnom cintoríne sú pochovaní už iba vojaci maďarskej a nemeckej armády. Vojaci Sovietskej armády s Československého armádneho zboru, ktorí boli na tunajšom cintoríne v počte 8, boli odvezení na spoločný cintorín do Humenného.

Symboly mesta Giraltovce

Erb Giraltoviec tvorí: v modrom štíte nad strieborným kosákom so zlatou rúčkou zlatý snop.

Vlajku mesta tvorí: sedem pozdĺžnych pruhov /žltý, modrý, biely, modrý, biely, modrý, žltý/. Farebne vychádza z farieb mestského erbu a je jedinečná, vlastná len Giraltovciam. Vlajka má mať pomer strán 2:3, ukončená má byť dvomi cípmi /zástrihom/ siahajúcim do jednej tretiny dĺžky listu vlajky.

Mestský erb: hoci sa v chotári obce našli archeologické nálezy už z eneolitu, dnešné Giraltovce vznikli až v 15. storočí. Miestni obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, na čo poukazuje aj ich erb: v modrom štíte zlatý snop a pod ním strieborný kosák. Bez akéhokoľvek bližšieho komentára ho takto pripravil na uverejnenie už r. 1880 G. Tagányi. Dnes vieme, že predlohou tejto kresby bolo pečatidlo Giraltoviec z r. 1837 s kruhopisom: GIRALTH HELYSEG PETSETJE 1837. Jeho odtlačok sme našli na dokumente z r. 1868. Je isté, že Giraltovce používali erbové pečatidlo už aj hlboko pred rokom 1837, pravdepodobne s iným symbolom. V r. 1837 tu totiž pôsobil kovorytec, ktorý pečatidlo so snopom a kosákom vyryl aj mnohým ďalším okolitým obciam. Keďže tento erb je už všeobecne známy – navrhol ho Tagányi r. 1880 iba Giraltovciam, jeho kresbu uverejnil r. 1963 M. Markuš, teraz ho vo farebnom prevedení nájdeme spolu s ostatnými slovenskými mestskými erbami v osobitnej heraldickej publikácii – niet dôvodu, aby mesto pri ňom nezostalo aj v súčasnosti.