Výtvarné umenie po druhej svetovej vojne

Výtvarné umenie po druhej svetovej vojne bolo a aj stále je odlišné od umenia pred ňou a je neporovnateľné s umením pred rokom 1900. Vyžaduje si rozmýšľanie, nie len pozeranie, počíta so sociálne vzdelaným publikom, ktoré je ochotné pristúpiť na novú hru. Môžeme povedať, že je náročnejšie ako umenie starej doby. 2. sv. vojna bola zlomom v myslení a prežívaní.

PO HOLOKAUSTE NIE JE MOŽNÉ PÍSAŤ BÁSNE

Starý svet a jeho civilizácia postavená na racionalite sklamaní. Priniesli len utrpenie, trápenie a smrť nevinným obetiam. Civilizácia priniesla záhubu.

Je možné tvoriť umenie? Ak je to možné, aké umenie je možné tvoriť?

To boli otázky, ktoré si kládli umelci po druhej svetovej vojne. Ak je vôbec možné tvoriť umenie aj po hrôze druhej svetovej vojny, je potrebné tvoriť celkom iné umenie a zavrhnúť starú tradíciu.
Vytvorila sa teda POTREBA TVORIŤ INÉ UMENIE. "l´art autre"

•Umenie zapudilo hodnotu klasickej krásy postavenej na starých princípoch, ktoré sa tiahli umením od antiky. Klasické formálne znaky nie sú podstatné.
•Dôraz sa kladie na komunikatívnosť, umenie má sprostredkovať myšlienku, nie potešiť oko. Hoci to nevylučuje.
•Umenie si presadilo: komunikatívnosť, naratívnosť v zmysle zrozumiteľnosti, pracuje so základnými znakmi, skúma samé seba.
•Javy a deje, ktoré bývali v minulosti zobrazované sú dovedené Ad absurdum, pretože smrť na plátne nikoho neosloví. Človek je otupený pohľadom na krv, utrpenie a hrôzu.
•Umenie uplatňuje princíp náhody

Ak umelec pracuje klasickou technológiou (maľba na plátno, kresba, grafické techniky) - pracuje novým spôsobom - stratila sa "pekná maľba". Alebo výtvarník použije nové technológie, a vtedy nemusí riešiť problém rozchodu s tradíciou.

AKÁ JE TEDA NOVÁ CESTA VYJADROVANIA SA?

Nová "iná" maľba má svoje zdroje, čerpá z obdobia medzi vojnami a tesne pred prvou sv. vojnou: Kubizmus, fauvizmus, expresionizmus, surrealizmus.

Jedným z dôvodov, prečo sa tento vplyv rozmohol, bol ten, že v čase svojho rozkvetu boli tieto avantgardy vzburou proti vtedajšiemu vládnucemu poriadku. A boli prezentované na veľkých retrospektívnych výstavách po druhej sv. vojne.

Kde sa začala rozvíjať nová maľba?

Z časti v Európe. Hlavné slovo mala po 2. sv. vojne Severná Amerika. USA prevzalo vedenie umeleckého diania. Toto nabúralo sebavedomie pyšnej európskej kultúre, ktorá sa dovtedy považovala za tú najdôležitejšiu a najlepšiu.

Druhá svetová vojna a kapitulácia mocností OSI zmenili od základu politickú situáciu vo svete. Z kruhu veľmocí vypadlo Nemecko, Taliansko a Japonsko (štáty OSI). Stará Európa postupne stratila svoju kedysi vedúcu úlohu vo svetovej politike.)

Do mocenskopolitického vákua, ktoré po sebe zanechali mocnosti OSI, prenikli 2 víťazné štáty proti Hitlerovskej koalície - USA a ZSSR. Tieto na vzostupe sa nachádzajúce svetové veľmoci determinovali budúce politické rozhodnutia týkajúce sa sveta. Obidva štáty predstavovali celkom novú mocenskú kvalitu, kedže disponovali jadrovými zbraňami: USA od roku 1945 a ZSSR od roku 1949. Ich cesta k super veľmoci (z aspektu vojenskej techniky) sa začala vodíkovou bombou (1952 USA, 1953 ZSSR) a viedla až po dnešné zbraňové systémy. Ostatné 3 víťazné mocnosti - GB, FRANCE, ČÍNA - i napriek vlastnému nukleárnemu potenciálu neboli schopné ísť touto cestou. Preto ani nedosiahli úroveň so štatútom super veľmoci. Ich postavenie vo svete - bez vlastnej mocenskej základne po 2. Svetovej vojne - bolo odôvodnené výlučne politicky. Po roku 1945 sa svetová politika niesla v znamení prechodu od multipolarity k bipolarite. Tento prechod k "vláde 2 blokov" pritom neprebiehal pokojne, ale v tvrdej konfrontácií (studená vojna). Dodatočnú dimenziu nadobudla bipolárna politika existenciou 2 zásadne odlišných spoločenských systémov, z ktorých každý pokladal svoju ideológiu za samospasiteľnú.

Od modelu jednotného sveta k studenej vojne

Keď si 25. apríla sovietsky a americký vojaci podali v Torgau na Labe ruky, vojnou unavený svet uveril, že nastupuje nový začiatok mieru a zmierenia. Torgau predstavovalo nepopierateľný výraz spojeneckého víťazstva nad nacionálnym socializmom. Súčastne sa však chápalo ako východiskový moment budúcej spoločenskej politiky kooperácie spojencov. Zdanie klamalo.

Napätie, ktoré vyvolala otázka mierového usporiadania sa objavilo už roku 1943.

USA sa usilovali o utvorenie liberálneho svetového hospodárskeho poriadku, v ktorom by im ako nesporne najsilnejšej hospodárskej mocnosti malo pripadnúť politické vodcovstvo. Roosevelt a britský ministerský predseda Winston Churschill: USA ako "arzenál demokracie" požadovali o právo na sebaurčenie národov, nepoužívanie násilia, medzinárodné odzbrojenie, slobodný obchod a medzinárodnú spoluprácu vo všetkých oblastiach.

Tento model "jednotného sveta" mal platiť pre všetky národy a vo svetovej politike priniesť nový konsenzus. Len čo sa model jednotného sveta dotkol sféry vplyvu ZSSR, stretol sa z odporom. Prvý z konfliktov, ktorý poznačil prechod od spolupráce ku konfrontácií, bola Stalinova politika proti Poľsku. Studená vojna spečatila rozdelenie Nemecka.