Všade sa vypracúvali súpisy požiadaviek a pripomienok, ktoré mali byť predložené generálnym stavom. Aj keď v podstate zahŕňali miestne požiadavky, vyjadrovali zároveň potrebu ústavy, ktorá by pretvorila systém vládnutia vo Francúzsku.
Šľachta a duchovenstvo žiadali, aby sa rokovalo a hlasovalo osobitne v každom stave, čo by im bolo prinieslo takmer automaticky väčšinu: Zástupcovia tretieho stavu si uvedomovali, že zastupujú 93% národa, a za podpory nižšieho duchovenstva žiadali spoločné rokovanie a hlasovanie za osobu. Všetci sa napokon zišli v Loptovej sieni /Jeu de paume/ vo Versailles a prisahali, že sa nerozídu, kým nebudú splnené ich požiadavky. Ľudovít XVI. ustúpil. Všetky tri stavy potom zasadali spolu pod názvom Národné zhromaždenie.
Keďže najväčší radikáli ako Mirabeau začali čoraz hlasnejšie volať po reformách, situácia v zhromaždení sa vyhrocovala. Šľachta neprejavila nijakú vôľu pristúpiť na zmeny. V mestách, najmä v Paríži, hnev a beznádej vyvolané nezamestnanosťou, zvyšovaním cien, hroziacou biedou a hladom vyústily do násilných demonštrácií, ktoré vyvrcholili 14. Júla 1789.
Obyvateľstvo, ktoré bolo svedkom pohybu kráľovských vojsk v hlavnom meste, sa obávalo, aby kráľ so šľachtou nevystúpili proti reformám. 14. Júla 1789 dav zaútočil na kráľovskú väznicu v Bastile v nádeji, že tam nájde veľké množstvo zbraní, a oslobodil väzňov, ktorých bolo, mimochodom, veľmi málo. Nasledujúci deň kráľ prijal trikolóru, ktorá symbolicky spojila farby Paríža /modrú a červenú/ s bielou farbou monarchie.
Šľachta, ktorú vyľakalo rýchle šírenie nepokojov po celom Francúzsku, začala hromadne utekať hlavne do Nemecka a Anglicka. Roľníci zas podľahli veľkému strachu a na šírenie správ o konšpirácii pripravovanej šľachtou odpovedali panikou. Keď sa rozchýrilo, že bandy lupičov plienia vidiek, skupiny roľníkov sa začali ozbrojovať, aby sa ubránili; občas zaútočili aj na zámky, pričom sa usilovali zničiť predovšetkým pozemkové knihy obsahujúce súpis povinností, ktoré mali voči svojím pánom.
V takejto situácii odhlasovalo Ústavodarné zhromaždenie 4. Augusta 1789 zrušenie feudálneho zriadenia obdobia ancien régime. Zrušenie šľachtických privilégií sprevádzali slávnostné chvíle. Veľká časť súpisu požiadaviek a pripomienok generálnych stavov bola splnená. O tri mesiace neskôr zhromaždenie schválilo Deklaráciu práv človeka a občana. Nasledujúce dva roky sa venovalo príprave prvej písanej francúzskej ústavy. V zmysle znenia z r. 1791 bol kráľ konštitučným panovníkom, ktorý už nestál nad zákonmi, ale bol nimi viazaný a povinný rešpektovať ich.