Od tej chvíle získala buržoázia veľkú výhodu, lebo poslancov zhromaždenia mali voliť všetci muži, ktorí dokázali, že platia aspoň minimálne dane: bolo to volebné právo na základe cenzu. V rámci politiky decentralizácie sa vytvárali departementy, obvody a obce s miestnou právomocou. Každý oprávnený volič mohol okrem poslancov zhromaždenia voliť aj sudcov a členov poroty miestnych súdov.
Reorganizácia cirkvi vo Francúzsku veľmi oslabila právomoc pápeža. Mníchov a mníšky nabádali porušovať rehoľné sľuby, ktoré už nemuseli skladať. Štát vyhlásil majetky kléru a neskôr ich predával na dražbách. Každá diecéza sa odvtedy musela územne zhodovať s departementom; biskupi a kňazi boli volení miestne a platení štátom. Pápež odsúdil tieto nové nariadenia a väčšina kňazov a biskupov, ktorí odmietali prísahu vernosti národu, bola prenasledovaná. Konštituanta /Ústavodarné zhromaždenie/ si neuvedomila, že práve tým ohrozila budúcnosť revolúcie, alebo prinajmenšom skomplikovala dosiahnutie jej cieľov. Kráľ napokon potvrdil túto ,, občiansku ústavu duchovenstva “ , aj keď to bolo v rozpore s jeho presvedčením. Práve preto kráľovská rodina ušla v júni 1791 z Paríža. Usilovala sa dostať do oblasti, v ktorej by kráľ našiel verné armády a z ktorej by v prípade potreby mohol prekročiť hranice. Neďaleko východných hraníc vo Varennes bola kráľovská rodina zatknutá a donútená vrátiť sa do hlavného mesta. V tomto čine videli vlastenci dôkaz toho, že kráľ zradil revolúciu. Muži ako Marat a Robespierre, ktorí mali veľký vplyv prostredníctvom politických klubov, využili kráľov útek na znenaváženie jeho osoby a funkcie.
Vojna medzi Francúzskou revolúciou a Európou mala vyjsť zo strany Francúzska: kráľ v nej videl prostriedok, ako opäť získať svoje niekdajšie výsady, republikáni zas možnosť odhaliť zradu panovníka a odstrániť ho. .