Rímske náboženstvo sa v svojej podstate neodlišuje od väčšiny ostatných. Jeho základom je viera v nadprirodzené bytosti, v ktorých si človek zosobnil prírodné a spoločenské sily, ktoré neovláda, a ktoré ovládajú jeho, a zároveň viera, že si ich môže nakloniť vo svoj prospech. Tie ostatné veci, ako bohoslužby, modlitby, chrámy a iné prvky, ktoré malo rímske náboženstvo spoločné s ostatnými, nás tak veľmi nezaujímajú. Ide predovšetkým o to, čo bolo v ňom osobitné a typické, ako sa vyvíjalo, aký malo v Ríme význam, čo z neho ostalo v povedomí ľudstva dodnes. Rímski bohovia žijú predsa v menách hviezd a vesmírnych telies, v prísloviach a literatúre, vo veršoch básnikov, v sochách a obrazoch umelcov starého i nového sveta.

Bohov si Rimania vytvorili mnoho; mnoho ich aj prevzali z iných náboženstiev. Niektorí boli latinského, iní sabinského pôvodu, ďalší k nim pribudli od Etruskov. Keď sa osady na siedmych pahorkoch zjednotili, takže vznikol Rím, zjednotili postupne aj svojich bohov a upravili ich kompetenciu. Najvyšším z nich sa stal Jupiter, zvrchovaný vládca nad bohmi aj ľuďmi. Latinský boh jari Mars sa zmenil na boha vojny a praotca Rimanov. Ochranca domových dverí Janus sa vyvinul na boha začiatku všetkých vecí a prác; dostal dve tváre, aby sa mohol pozerať dopredu i dozadu. Ochrankyňa rodinného kozuba Vesta postúpila na božskú ochrankyňu symbolického kozuba celého mesta a štátu. Bohyňa Juno, latinská ochrankyňa žien, splynula s gréckou bohyňou Hérou. Stala sa aj ochrankyňou manželstva a manželkou najvyššieho boha Jupitera. Známy je aj boh ohňa Vulcano, boh riek a prameňov Neptún, boh roľníctva Saturn, boh lesov Silvan a boh stád a polí Faust. Najväčší význam medzi týmito bohmi mali Jupiter, Mars a Janus.

Od Etruskov prevzali bohyňu s menom Minerva, bohyňa umenia a remesiel, ktorá sa podobne ako grécka Aténa stala aj bohyňou múdrosti a ochrankyňou Ríma. Medzi ďalších prevzatých bohov patrí aj bohyňa obilia a úrodností polí Ceres, bohyňa kvetov Flora, bohyňa jari, lásky a krásy Venuša, bohyňa svetla a Mesiaca Diana, boh obchodu Mercurius, boh vína a vinohradníctva Bakchus. Rimania prevzali od Grékov okrem celého radu iných bohov a bohýň aj Múzy, ochrankyne deviatich umení, potom Hóry, bohyne ročných období, a Grácie, bohyne pôvabu a krásy. Od Grékov si požičali aj boha lekárnictva Aesculapia, jediného ozajstného človeka medzi antickými bohmi.

Keď sa začali venovať moreplavbe, premenil sa Neptún z boha riek na boha mora. No a Pluta ustanovili za boha podsvetia. Aj v najvyššej trojici ochranných bohov Ríma vykonali personálne zmeny: tvorili ju Jupiter, Juno a Minerva. Okrem bohov uctievali Rimania aj početných mýtických hrdinov; najznámejší z nich boli Hercules a blíženci Castor a Pollux. Ako božstvá ctili i niektoré prírodné zjavy (napr. Auroru, bohyňu rannej zory, Iris, bohyňu dúhy) a personifikácie niektorých cností a pojmov (Concoridu, občiansku svornosť, Fortunu, šťastnú náhodu, Libertas, slobodu, Victoriu, víťazstvo).

Osobitné povýšenie na božstvo sa dostalo i mestu Rímu. Okrem „verejných“ bohov a ich kultu existoval v Ríme aj kult „domácich“ a „osobných“ božstiev: penátov, ochrancov rodiny, lárov, ochrancov domácností, géniov, ochranných duchov každého jednotlivca. Ak boli dobrí a rodinu chránili, volali ich mánovia, ak boli zlí a pomstychtivý, volali ich lemurovia. Dá sa povedať, že by sme nenašli prírodnú a spoločenskú silu, ku ktorej by Rimania nedokázali vytvoriť nejaké to božstvo.

Neexistovala nijaká činnosť či stav, pre ktorú by Rimania nemali špecifických ochrancov. Len bohov detstva mali okolo 40, od boha prvého plaču až po boha prvého kroku. Rímske náboženstvo bolo otvorené všetkým bohom a všetkým ľuďom. Nepoznalo pevné dogmy, nebolo uzavretou sústavou, nevytvorilo „cirkev“. Najdôležitejšie v ňom bolo prísne a presné vykonávanie obradov. Najvyšší dozor nad obradmi vykonávali kňazi zvaní pontifikovia. Kňazi tvorili kolégiá. Kňazská funkcia bola v starom Ríme občianskou funkciou. Štátna moc v Ríme nebola Indky v službách náboženstva, náboženstvo bolo v službách Ríma.

Svojim bohom Rimania stavali chrámy, svätyne, oltáre a sochy, z ktorých už poväčšine ostala len spomienka. Do nenávratna zmizla aj viera v rímskych bohov – ale až po mnohých stáročiach. Rímske náboženstvo zaniklo formálne roku 380 n. l., prakticky však o niečo skôr. Zachovali sa len mená jeho bohov a napriek nepriazni vekov aj mnohé diela umelcov, ktorých inšpirovalo. A zachoval sa aj titul najvyššieho kňaza, pontifex maximus. Nosí ho rímsky pápež.