Väčšina Európanov pokladá za starovekých tvorcov našej kultúry iba Grékov a Rimanov, kým národ Etruskov upadol v tomto smere takmer do úplneho zabudnutia. Aj im však vďačíme za mnhé. A to ešte všeličo zostalo pre nás utajené, lebo dodnes nebol rozlúštený ich jazyk. Pri hľadaní svojho pôvodu národy dnešnej Európy upierajú zrak najmä do krajín okolo Stredozemného mora. Všetci sa pokladáme viac či menej za priamych dedičov grécko-rímskej kultúrnej tradície. Naše filozofické, vedecké, literárne a jazykové korene sú pôvodne grécke, neskôr rímsko-latinské. Naše náboženské dedičstvo je síce hebrejské, ale sprostredkovali nám ho Gréci. Napr. pojmy Biblia, evanjelium, katolícky či ortodoxný pochádzajú z gréčtiny. Veľa jazykových, archeologických a mytologických stôp svedčí o tom, že k nášmu spoločnému dedičstvu prispeli aj iné veľmi staré kultúry: napr. kultúra Ligúrov, Etruskov, germánskych "barbarov" a Baskov, ani nehovoriac o všetkom, za čo ďakujeme Orientu - Egypťanom, Feničanom a Arabom.
Naša zviazanosť s grécko-rímskym kultúrnym okruhom sa zjavne posilnila tým, že začiatky kresťanstva a rozkvet Rímskej ríše spadajú do jedného obdobia. Často sa však zabúda na to, že Rím, zjednocujúca veľmoc staroveku, bol ešte len malým bezvýznamným trhoviskom, keď iné kmene už ovládali celé západné Stredomorie. Jedným z týchto kmeňov boli Etruskovia, ktorí v časoch svojho rozkvetu vytvorili v Etrúrii (oblasti medzi dnešnou Florenciou, Perugiou a Rímom) silný zväz dvanástich mestských štátov, pričom na Apeninskom polostrove susedili s mnohými inými národmi. Okrem niekoľkých skromných zvyškov stavieb, umeleckých diel a predmetov každodennej potreby, ktoré našli archeológovia, máme o nich len nepriame informácie. Hoci väčšina týchto kmeňov už mala vlastné písmo, o ich jazykoch - na rozdiel od latinčiny - máme k dispozícii len skromné informácie, lebo väčšinou existujú iba fragmentárne zachované pramene.
Vieme však, aký bol napr. mesapský a venetský jazyk, keltské jazyky alebo gréčtina či indoeurópske jazyky, ako napr. sabejčina, pikénčina, oskičtina a umbrijčina, z ktorých najznámejšie sú práve dva posledné. Otázka pôvodu Etruskov nebola dodnes uspokojivo objasnená. Prišli z oblasti Egejského mora, či zo severu, alebo to boli vari praobyvatelia Itálie? Každú z týchto teórií podporujú závažné argumenty. Keď chceme vypátrať korene Etruskov, musíme najprv porozumieť ich jazyku. Doteraz sa podarilo zhromaždiť asi 10 000 písomných svedectiev Etruskov. Najstaršie z nich vznikli na začiatku 7. storočia pred Kristom, posledné na začiatku rímskeho cisárstva (okolo r. 10 pred Kristom). Väčšinu týchto prameňov tvoria náhrobné a posvätné nápisy, ktoré sú veľmi krátke a podobné, takže z jazykovedného hľadiska majú len malú hodnotu. Zachovali sa iba tri dlhšie texty v rozsahu niekoľko stoviek slov: pozemková zmluva z Perugie a dva rituálne kalendáre, z ktorých jeden je napísaný na ľanovom pruhu látky na múmii.
Etruská abeceda sa síce dá bez problémov rozlúštiť, ale jazyk vytvorený pomocou nej je takmer nezrozumiteľný, pretože to nie je indoeurópsky jazyk. Doteraz sa podarilo identifikovať v etruštine iba niekoľko javov v skoloňovaní, časovaní a slovnej zásobe: popri slovách otec (apa), matka (ati), syn (clan), dcéra (sech) poznáme ešte význam asi 150 slov. Nerozumieme ani stavbe vety, ani gramatike a väčšinou ani významu pojmov. Metódy porovnávacej lingvistiky, ktoré pomohli rekoštruovať indoeurópštinu a vylúštiť niekoľko dovtedy neznámych písmen, pri etruštine celkom stroskotali. Takisto ani kombinatórna metóda, ktorá analyzuje jazyk na základe frekverncie slov alebo opakovaní formúl, nedosiahla úspech. Vieme, že etruský jazyk, na rozdiel od latinčiny, je aglutinačným jazykom, čiže gramatické kategórie slova, ako množné číslo alebo pád, sa vyjadrujú vždy osobitnými príponami: N. sg.: fili-us (lat.) / clan (etr.), N. pl.: fili-i / clan-ar, D. sg.: fili-o / clen-si, D. pl.: fili-is / clen-ara-si. Uvedené príklady ukazujú, že v slovnej zásobe a v štruktúre gramatických tvarov sa medzi latičinou a etruštinou nedajú nájsť nijaké podobnosti.
Zjavné paralely však existujú medzi etruštinou a réčtinou (jazyk rímskej provincie Raetie, dnes územie južného Tirolska a švajčiarskeho kantónu Ticino) alebo lemnosčinou, ktorou sa hovorí na ostrove Lemnos v Egejskom mori. Dodnes sa nevie, či majú tieto národy spoločný pôvod. Etruskovia boli zjavne veľmi písaniamilovný národ. Niektoré ich kniežatá sa dávali pochovať i so všetkými písacími potrebami. Medzi vecami uloženými do hrobov sa našlo niekoľko poučných etruských šlabikárov, ktoré nám poskytujú veľa cenných informácií o písmenách a hláskach etruského jazyka: kým napr. latinčina mala 5 samohlások a, e, i, o, u, v etruštine boli iba 4 - a, e, i, u. Šlabikáre sú i dôkazom exstencie škôl, v ktorých sa pisári pomocou nich učili čítať a písať. Keďže Etruskovia v rámci integrácie do Rímskej ríše odovzdali ďalej svoj jazyk po latinsky hovoriacim Rimanom, ktorých abeceda je dnes najpoužívanejšia na svete, môžeme povedať, že naši dnešní učitelia sú určitým spôsobom dedičmi dávnovekých etruských učiteľov.
