Územie dnešného Slovenska bolo osídlené už v období paleolitu. Pred naším letopočtom osídlili územie germánske kmene a rieka Dunaj tvorila súčasne hranicu Rímskej ríše, pričom Rimania prenikali aj na sever od Dunaja a zakladali tu vojenské tábory. Od konca 4. stor, v období sťahovania národov, začali do Karpatskej kotliny prenikať slovanské kmene. Od začiatku 6. stor. boli Slovania stále ohrozovaní Avarmi. Zjednotili sa pod vedením franského kupca Sama a vytvorili tak Samovu ríšu – Regnum Samonis, prvý štátny útvar (623-658).

Od konca 8. stor. sa začali vytvárať väčšie kmeňové útvary. Vytvorilo sa významné kniežactvo so strediskom v Nitre, kde vládol knieža Pribina. V r. 833 porazil moravský vládca Mojmír Pribinu a položil základy Veľkomoravskej ríše. Veľká Morava – Moravia Magna musela čeliť tlakom Franskej ríše, ktorá usilovala podmaniť si Veľkú Moravu. Najvýznamnejším obdobím Veľkej Moravy bola vláda kniežaťa Svätopluka, ktorý ríšu vnútorne upevnil a rozšíril jej územie. Veľká Morava zaberala strednú a južnú Moravu, juhozápadné, stredné a východné Slovensko a priľahlé oblasti Čiech, Rakúska a Maďarska. Po Svätoplukovej smrti sa však začala rozpadávať.

Územie Slovenska sa po páde Veľkej Moravy postupne stávalo súčasťou vznikajúceho uhorského štátu. Za vlády prvého Uhorského kráľa Štefana I. sa vytvorila celouhorská štátna organizácia, ktorá niekedy nadväzovala na staršiu veľkomoravskú organizáciu. Uhorsko tak bolo od samého začiatku mnohoetnickým štátom. Najmocnejší veľmožovia sa snažili o úplnú nezávislosť na kráľovi. V posledných desiatich rokoch 13. stor. začal takto vystupovať Matúš Čák Trenčiansky, ktorý ovládol väčšinu územia SR.

Obdobie rozkvetu prežilo Uhorsko za vlády dynastie Anjouovcou. Žigmund Luxemburský vládol v Uhorsku 50 rokov. Šľachta však nebola spokojná s jeho panovaním. Po Žigmundovej smrti nastalo dlhé obdobie feudálnej anarchie, ktoré sa podarilo ukončiť až kráľovi Matejovi Korvínovi. Po jeho smrti, za vlády Jagellovcov, kráľovská moc opäť upadla. Súčasne sa od juhu ohlásil nový nepriateľ – Osmanská ríša. Podľa zmluvy, ktorú uzatvoril Vladislav Jagellovský s Maximiliánom Habsburským, prešlo po vymretí Jagellovcov nástupníctvo v českom aj uhorskom kráľovstve na Habsburgovcov. Prvým panovníkom bol Ferdinand I.

Habsburgovci sa snažili o vybudovanie monarchie ako svojej dynastickej dŕžavy a usilovali sa o maximálnu centralizáciu moci. To narážalo na odpor uhorskej šľachty. Situáciu skomplikoval aj tlak Osmanskej ríše. Turci obsadili a okupovali väčšiu časť Uhorska, takže habsburské Uhorsko tvorilo prakticky dnešné územie Slovenska. Bratislava sa stala hlavným mestom habsburského Uhorska. Tu zasadal snem a tu boli korunovaní uhorskí králi. Habsburgovci vystupovali ako katolícka dynastia a snažili sa čeliť šíriacemu sa protestantizmu. Protestantizmus, pokusy o jeho potlačenie a násilnú rekatolizáciu, odboj šľachty a turecké nájazdy spôsobili, že 16. a 17. stor. bolo v Uhorsku mimoriadne krvavým obdobím. Stavovské povstania nasledovali jedno za druhým. Po porážke Turkov pri Viedni r. 1683 a po doznení povstania F. Rákocziho II. na začiatku 18. stor. sa Habsburgovcom podarilo štátnu moc postupne konsolidovať. Habsburská centralizácia vyvrcholila za vlády Márie Terézie a jej syna Jozefa II.

Pod vplyvom osvietenských myšlienok si začínajú európske národy vytvárať ideové základy pre národné hnutie. Prvá požiadavka na samostatné slovenské národné územie sa nachádza už v žiadosti Ľ. Štúra pripravenej pre snem roku 1840. Ďalšie návrhy na riešenie slovenskej národnosti predložili viedenskej vláde slovenskí vládni dôverníci pre slovenskú otázku F. Hanrich a J. Kollár, každý osobitne.

Pozoruhodným je návrh Slovenského vojvodstva od J. Kollára, ktorý sa pokúsil vymedziť územie Slovenska podľa etnického princípu. Delí ho na štyri dištrikty (Horné Považie, Dolné Považie, Banský kraj, Toryský kraj). Návrh porušoval integritu Uhorska a nebol viedenskou vládou akceptovaný.Vo februári 1861 J. M. Hurban predkladá ministerstvu vnútra Memorandum so slovenskými požiadavkami, kde sa okrem kultúrnych a školských požiadaviek domáha i štátoprávneho vyčlenenia územia Slovenska z rámca uhorského štátu a zabezpečenia jeho osobitných práv v rámci celoríšskej ústavy. Aktivita v tomto období vyústila do Memoranda slovenského národa, ktoré bolo 6. júna 1861 prijaté celonárodným zhromaždením v Martine. Maďarská vláda a cisár ho však odmietli.

V rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa habsburská monarchia rozdelila na 2 časti – Predlitavsko a Zalitavsko. Maďari sa pokúšali využiť vyrovnania k dosiahnutiu svojho politického cieľa – jednotného a maďarského Uhorska a začali systematicky asimilovať horné vrstvy a inteligenciu nemaďarských národov. Maďarizácia sa stupňovala a nemaďarské národy na ňu odpovedali tak, že sa postupne maďarskému štátu odcudzovali a hľadali riešenia svojich problémov mimo Uhorska. Medzinárodná a vnútorná situácia v Rakúsko-Uhorsku sa vyvíjala tak, že Česi a Slováci hľadali cestu k dnešnej súčinnosti. Program politického zjednotenia a spoločný boj proti Rakúsko-Uhorsku a nemeckému vplyvu však nebol v situácii na rozhraní 19. a 20. stor. reálny.

Medzinárodné vzťahy sa zmenili vypuknutím prvej svetovej vojny v júni 1914. Na začiatku vojny vypracoval T. G. Masaryk plán spoločného štátu Čechov a Slovákov. K Masarykovi sa pripojil aj vo Francúzsku žijúci M. R. Štefánik. Vývoj v českej politike vykryštalizoval postupne do názoru, že česko-slovenská jednota je jedinou reálnou cestou, ale požiadavka pričlenenia Slovenska k historickým krajinám sa v českej oficiálnej politike objavuje až v poslednej chvíli (1917). Zahraničný odboj sa sústreďoval predovšetkým na rozbitie monarchie a zabezbečenie vzniku nového štátu. Skutočnosť, že bol závislý od finančnej podpory slovenských a českých krajanských spolkov v Amerike a v Rusku, si vyžadovala túto otázku s nimi prekonzultovať a prijať predbežné koncepcie. Výsledkom týchto rokovaní je Clevelandská dohoda z 22. októbra 1915, ktorá predpokladá federatívne usporiadanie budúceho štátu s úplnou národnou autonómiou Slovenska.

Clevelandskú dohodu nahradila Pittsburská dohoda podpísaná 31.5.1918, ktorá bola koncipovaná T. G. Masarykom. V zmysle tejto dohody sa predpokladalo, že sa na Slovensku zavedie vlastná administratíva, snem a slovenčina ako úradný jazyk. Vyhlásenie Slovenskej národnej rady v Kyjeve 19.10.1916 sa postavilo za vytvorenie samostatného Slovenska a samostatných českých zemí v spojení v jeden štátny celok. Slovensko by malo mať v budúcom štáte úplnú národnú samosprávu a Slováci voľnosť sebaurčenia. Hlavné zásady týchto dohôd sa nerealizovali a pod vedením T. G. Masaryka sa oficiálnou ideológiou a politikou stáva čechoslovakizmus popierajúci samobytnosť slovenského národa.

Politický vývoj na Slovensku bol odlišný. Úvahy o vytvorení spločného štátu s Čechmi sa síce pred vojnou nevylučovali, ale chýbala im koncepcia a širšia domáca základňa. Vojnová situácia a maďarský šovinizmus zhoršili atmosféru pre rozvoj slovenského politického hnutia a utlmili politickú aktivitu Slovákov. Za Slovákov v Uhorsku oveľa dôraznejšie vystupovali krajanské spolky v USA. Dokazovali nezmyselnosť zotrvania Slovákov v uhorskom štáte a získavanie ústupkov od maďarskej vlády. Prvomájové zhromaždenie v Liptovskom Mikuláši 1918 prijalo rezolúciu prednesenú V. Šrobárom, v ktorej okrem mierových a iných demokratických požiadaviek bolo obsiahnuté aj právo na sebaurčenie pre uhorskú vetvu československého kmeňa.

Na porade Slovenskej národnej strany k štátoprávnej orientácii, ktorá sa konala v Martine, prijali dňa 24.5.1918 dôverné uznesenie, v ktorom sa uvádza, že Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vyindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Moravy a Sliezska. Na schôdzi Slovenskej národnej strany 30.10.1918 sa zišlo asi 200 delegátov, ktorí zvolili Slovenskú národnú stranu a jej výkonný výbor. Zhromaždenie prijalo Deklaráciu slovenského národa – Martinskú deklaráciu, dôležitý dokument slovenských politických dejín, ktorým sa slovenský národ prihlásil k spoločnému štátu Čechov a Slovákov. Slovenská národná rada takto potvrdila a plne legalizovala aj ciele zahraničného odboja, pričom vyhlásila, že jedine ona má právo hovoriť v mene slovenského národa a žiadala okamžité uzavretie mieru. Táto aktivita prišla až ku koncu vojny, keď nestačili prehlásenia, ale javila sa potreba konkrétnej predstavy o budúcom územnom, štátoprávnom, politickom a hospodárskom usporiadaní nového štátu.

Dňa 28. októbra v Prahe a 30. októbra 1918 v Martine bol teda vyhlásený spoločný štát Čechov a Slovákov a významných národnostných menšín (Nemcov, Maďarov, Poliakov, Židov a po pripojení Podkarpatskej Rusi aj Rusínov) – Československá republika. Česi chápali štát ako centralistický, na Slovensku sa spločný štát chápal ako spojenie dvoch subjektov a postupne tu v politike prevládol program slovenskej autonómie. Československá republika bola demokratickým parlamentným štátom. Prvým prezidentom bol T. G. Masaryk.Stanovenie Československo-maďarskej hranice bolo na mierovej konferencii v Paríži jedným z najťažších problémov. Československí delegáti sa usilovali presadiť požiadavku geografických hraníc, ktoré tvorili podľa ich návrhu Dunaj po Vác, hrebeň Cserhádu a Bukovských hôr, tok Hornádu od Geszetely po Aszaló, potom hrebeň Tokajských vrchov a tok Bodrogu od Sárospataku po Bereczki, odtiaľ juhovýchodným smerom k Tise, po ktorej by pokračovala hranica k styčnému bodu Československo-maďarsko-rumunských hraníc. Sporná bola otázka Žitného ostrova s veľkou maďarskou menšinou. Okrem toho žiadalo Československo veľké územie v Zadunajsku zahŕňajúce Neziderské jazero a Sopron, tzv. koridor, ktorý by spájal Československo s Juhosláviou a oddeľoval Rakúsko od Maďarska. Tieto požiadavky neboli na mierovej konferencii akceptované. Výsledkom rokovaní boli hranice, ktoré sa okrem Dunaja určili na sever od požadovaných území a v oblasti Zadunajska sa vyčlenilo malé územie ako predmostie Bratislavy, Petržalka o rozlohe 25km². Československo-maďarské hranice určila Parížska mierová konferencia 12. júna 1919. Obsahuje ich Trianonská zmluva zo 4.6.1920. Trianonskou zmluvou bol vyslovený jednoznačný súhlas Maďarska so začlenením Slovenska a Podkarpatskej Rusi do Československa.

Na mierovej konferencii v Paríži predložili Poliaci spolu s nárokmi na Těšínsko aj nároky na časť územia Oravy a Spiša. Poľsko žiadalo na Orave celý Trstenský a Námestovský slúžnovský okres a na Spiši takmer polovicu Spišskej župy. Na spornom území sa mal vykonať plebiscit, ktorý sa však neuskutočnil. Poľsku pripadlo 14 hornooravských dedín a na Spiši 13 obcí. 29. septembra 1938 podpísali v Miníchove Nemecko,Taliansko, Veľká Británia a Francúzsko dohodu, podľa ktorej Československo muselo odstúpiť Nemecku pohraničné oblasti obývané prevažne nemeckým obyvateľstvom. Po Žilinskej dohode zo 6. októbra 1938 dostalo Slovensko autonómiu s vlastnou vládou, podobne i Podkarpatská Rus. Tak bolo Československo federalizované a tento fakt sa odrazil aj v úradnom názve Česko-Slovensko.

V októbri 1938 bolo Československo nútené odstúpiť na Slovensku 7 obcí na Kysuciach, Orave a Spiši Poľsku o rozlohe 221km² a v tom istom čase i Devín bez Karlovej Vsi a Petržalky Nemecku. Územné nároky Maďarska voči Československu boli veľmi rozsiahle. Maďari požadovali odovzdanie Bratislavy, Nových Zámkov, Lučenca, Rimavskej Soboty, Košíc, Užhorodu a Beregova. 2. novembra muselo Slovesko a Podkarpatská Rus odstúpiť svoje južné územia Maďarsku. Nemecko malo záujem na rozbití štátneho územia Československej republiky, preto podporovalo snahu Slovenska o vytvorenie samostatného štátu. 14.3.1939 sa slovenský snem vyslovil za odtrhnutie od spoločného štátu, vyhlásil nezávislú Slovenskú republiku. Nemci ešte v ten istý deň obsadili Ostravsko a 15. marca zvyšok Čiech, 16.3. vyšiel výnos o zriadení protektorátu Čechy a Morava.

Viedenská arbitráž neuspokojila Maďarsko, ktoré malo jediný cieľ, zmocniť sa celého územia Slovenska a obnoviť v tomto priestore Uhorsko. Maďarské vojsko v marci 1939 obsadilo podkarpatskú Rus a 23. marca prekročilo hranice Slovenskej republiky a začalo obsadzovať východné Slovensko. Po niekoľkých dňoch bolo maďarské vojsko v postupe zastavené. Dňa 27.3.1939 bola ustanovená v Budapešti slovensko-maďarská delimitačná komisia, ktorá určila nové hranice medzi Uhom a slovensko-poľskými hranicami. V septembri 1939 po porážke Poľska bolo Slovenskej republike vrátené územie okupované Poľskom na Kysuciach, Orave a Spiši.

Po skončení 2. svetovej vojny sa obnovila Československá republika v pôvodných hraniciach. V súvislosti s uzavretím dohody medzi Československou republikou a ZSSR zo dňa 29.6.1945 o zjednotení Podkarpatskej Rusi s Ukrajinou a jej včlenení ako Zakarpatskej Ukrajiny do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky odstúpilo Československo ZSSR ešte železničnú križovatku Čop a ďalších 13 obcí v smere železnice a cesty do Užhorodu. Bratislavské predmostie bolo rozšírené o 3 obce, ktoré dovtedy patrili Maďarsku.

Po februári 1948 začali komunisti uskutočňovať v Československu totalitný systém podľa vzoru Sovietského zväzu. Konali sa politické procesy, upevňoval sa štátny centralizmus aj pozícia komunistickej strany. Ústava z mája 1948 mala totalitný charakter. V júli 1960 bola prijatá nová ústava, ktorá ešte viac upevnila štátny centralizmus a premenovala štát na Československú socialistickú republiku.

Po voľbách v júni 1992 rozhodujúce politické strany – HZDS a ODS rozhodli o rozdelení štátu. 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Hranica s Českou republikou je stará historická hranica Uhorska, obdobne aj oproti Poľsku ostala prevažne historická hranica bývalého Uhorska, ale bola upravená medzi Babiou horou a Suchou Horou odstúpením časti Hornej Oravy a na Spiši odstúpením Zamaguria Poľsku. Hranica s Poľskom je právne uznaná hraničnou zmluvou v Sévres z 10. augusta 1920. Hranica oproti Maďarsku sa pridržiava zhruba demarkačnej čiary, ktorú určili štáty dohody roku 1919 a právne je uznaná Trianonskou mierovou zmluvou zo 4.6.1920. Východná hranica je právne uznaná zmluvou z 29. júna 1945 medzi Československou socialistickou republikou a ZSSR a predmostie Bratislavy zmluvou z 10.2.1947 medzi spojenými mocnosťami a Maďarskom.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Vývoj hraníc na príklade Slovenska