Územie dnešného Slovenska bolo osídlené už v období paleolitu. Pred naším letopočtom osídlili územie germánske kmene a rieka Dunaj tvorila súčasne hranicu Rímskej ríše, pričom Rimania prenikali aj na sever od Dunaja a zakladali tu vojenské tábory. Od konca 4. stor, v období sťahovania národov, začali do Karpatskej kotliny prenikať slovanské kmene. Od začiatku 6. stor. boli Slovania stále ohrozovaní Avarmi. Zjednotili sa pod vedením franského kupca Sama a vytvorili tak Samovu ríšu – Regnum Samonis, prvý štátny útvar (623-658).

Od konca 8. stor. sa začali vytvárať väčšie kmeňové útvary. Vytvorilo sa významné kniežactvo so strediskom v Nitre, kde vládol knieža Pribina. V r. 833 porazil moravský vládca Mojmír Pribinu a položil základy Veľkomoravskej ríše. Veľká Morava – Moravia Magna musela čeliť tlakom Franskej ríše, ktorá usilovala podmaniť si Veľkú Moravu. Najvýznamnejším obdobím Veľkej Moravy bola vláda kniežaťa Svätopluka, ktorý ríšu vnútorne upevnil a rozšíril jej územie. Veľká Morava zaberala strednú a južnú Moravu, juhozápadné, stredné a východné Slovensko a priľahlé oblasti Čiech, Rakúska a Maďarska. Po Svätoplukovej smrti sa však začala rozpadávať.

Územie Slovenska sa po páde Veľkej Moravy postupne stávalo súčasťou vznikajúceho uhorského štátu. Za vlády prvého Uhorského kráľa Štefana I. sa vytvorila celouhorská štátna organizácia, ktorá niekedy nadväzovala na staršiu veľkomoravskú organizáciu. Uhorsko tak bolo od samého začiatku mnohoetnickým štátom. Najmocnejší veľmožovia sa snažili o úplnú nezávislosť na kráľovi. V posledných desiatich rokoch 13. stor. začal takto vystupovať Matúš Čák Trenčiansky, ktorý ovládol väčšinu územia SR.

Obdobie rozkvetu prežilo Uhorsko za vlády dynastie Anjouovcou. Žigmund Luxemburský vládol v Uhorsku 50 rokov. Šľachta však nebola spokojná s jeho panovaním. Po Žigmundovej smrti nastalo dlhé obdobie feudálnej anarchie, ktoré sa podarilo ukončiť až kráľovi Matejovi Korvínovi. Po jeho smrti, za vlády Jagellovcov, kráľovská moc opäť upadla. Súčasne sa od juhu ohlásil nový nepriateľ – Osmanská ríša. Podľa zmluvy, ktorú uzatvoril Vladislav Jagellovský s Maximiliánom Habsburským, prešlo po vymretí Jagellovcov nástupníctvo v českom aj uhorskom kráľovstve na Habsburgovcov. Prvým panovníkom bol Ferdinand I.

Habsburgovci sa snažili o vybudovanie monarchie ako svojej dynastickej dŕžavy a usilovali sa o maximálnu centralizáciu moci. To narážalo na odpor uhorskej šľachty. Situáciu skomplikoval aj tlak Osmanskej ríše. Turci obsadili a okupovali väčšiu časť Uhorska, takže habsburské Uhorsko tvorilo prakticky dnešné územie Slovenska. Bratislava sa stala hlavným mestom habsburského Uhorska. Tu zasadal snem a tu boli korunovaní uhorskí králi. Habsburgovci vystupovali ako katolícka dynastia a snažili sa čeliť šíriacemu sa protestantizmu. Protestantizmus, pokusy o jeho potlačenie a násilnú rekatolizáciu, odboj šľachty a turecké nájazdy spôsobili, že 16. a 17. stor. bolo v Uhorsku mimoriadne krvavým obdobím. Stavovské povstania nasledovali jedno za druhým. Po porážke Turkov pri Viedni r. 1683 a po doznení povstania F. Rákocziho II. na začiatku 18. stor. sa Habsburgovcom podarilo štátnu moc postupne konsolidovať. Habsburská centralizácia vyvrcholila za vlády Márie Terézie a jej syna Jozefa II.

Pod vplyvom osvietenských myšlienok si začínajú európske národy vytvárať ideové základy pre národné hnutie. Prvá požiadavka na samostatné slovenské národné územie sa nachádza už v žiadosti Ľ. Štúra pripravenej pre snem roku 1840. Ďalšie návrhy na riešenie slovenskej národnosti predložili viedenskej vláde slovenskí vládni dôverníci pre slovenskú otázku F. Hanrich a J. Kollár, každý osobitne.

Pozoruhodným je návrh Slovenského vojvodstva od J. Kollára, ktorý sa pokúsil vymedziť územie Slovenska podľa etnického princípu. Delí ho na štyri dištrikty (Horné Považie, Dolné Považie, Banský kraj, Toryský kraj). Návrh porušoval integritu Uhorska a nebol viedenskou vládou akceptovaný.