Nemecká Fašistická armáda už od jesene 1944 organizovala opevňovacie práce na celej Orave, najdôkladnejšie však na slovensko-poľských hraniciach. Obyvateľov Oravy denne nútili kopať zákopy, stavať prekážky a v zimných mesiacoch odhadzovať sneh z ciest. Prvé a najväčšie pásmo sa tiahlo od Skorušinských vrchov až k Babej hore a odtiaľ na Pilsko a Kysuce. Do obranného valu začlenili každú prírodnú prekážku. Od konca decembra 1944 na celom území Oravy platili prísne predpisy pre vojnové zázemie. Zhoršili sa pomery aj v horách. Trestné výpravy okupantov do hôr Paráča a Veľkého Choča však partizánov nezlikvidovali a nezabránili im ani v činnosti. Pomstili sa za to civilnému obyvateľstvu.

Obce hornej Oravy si prežili počas frontových dní peklo. Front sa priblížil z Poľska cez Suchú Horu a Hladovku 29. januára 1945. Povinne boli evakuovaní obyvatelia Hladovky a Vitanovej. Jedni išli do Liesku, iní do poľského Chyžného, Tichého a Vitova - peši i na vozoch. So sebou si zobrali iba najnutnejšie veci. Odišli zväčša iba matky s deťmi, ostatní sa poukrývali v pivniciach a mladší v okolitých horách. Začiatkom februára sa frontová línia ustálila, vedúc od Habovky cez Skorušinu po hrebeni na vrch Polianok, Čimhovskú, Čerchľu, popred Čimhovú na Kolomažiarky smerom na Jamborské, Jedliny a ďalej poza Bobrov až pod Babiu horu.

Aj naďalej však prebiehali väčšie i menšie boje medzi Nemcami a Červenou armádou pozdĺž obranného pásma. Tvrdé boje sa odohrali 23. februára 1945, kedy Nemci prekvapili Rusov nepripravených. Znova obsadili obec Vitanovú, kde zajali množstvo sovietskych vojakov. Najznámejší je príbeh dvoch vojačiek, ktoré museli celý deň stáť neoblečené za mrazu pri múre. Napokon ich v hore Čerchľa zastrelili. Obec bola z 85 % vyhorená. Na druhý deň (24.2.) Červená armáda Vitanovú po tuhých bojoch znova oslobodila.

Posledný a rozhodujúci útok začal 28. marca 1945. Útvary 18. armády nastúpili do útoku na oslobodenie Oravy v niekoľkých smeroch. Od Vitanovej a Hladovky smerom na Čimhovú, Liesek a Trstenú a z Oravíc smerom na Habovku, Zábiedovo a Brezovicu. Postup jednotiek nezastavili ani nepriateľské tanky pri Brezovici a márny bol aj odpor fašistov v obci Liesek. Dňa 30. marca oslobodili v ťažkých bojoch mesto Trstenú.

Otrasný bol pohľad na hornooravské mestečká a dediny. Ustupujúci fašisti dovŕšili skazu rabovačkami. Na zhabaných vozoch odvážali zabité ošípané, ovce, hydinu a cenné veci. Mechanizmami rozlámali podvaly na železničnej trati, vytrhali koľajnice, zničili mosty a cesty, podpiľovali telefónne stĺpy.

Hoci oficiálne zdokumentovaná história hovorí dosť presne o priebehu vojny, nehovorí o pocitoch, s akými vojnové udalosti prežívalo civilné obyvateľstvo, ktoré v evakuovaných dedinách zostalo. Práve preto som sa rozhodla zistiť tieto informácie od Štefana Ďobeka, ktorý hrôzy vojny zažil na vlastnej koži v obci Vitanová. I keď bol v tom čase iba 13-ročný chlapec, na túto hrôzu si spomína síce nerád, ale veľmi dobre.

„Už v máji roku 1944 som stretol prvých partizánov na kopci Žibľonka nad Námestovom, kde som pracoval ako pomocník na salaši. Hľadal som zatúlanú ovcu, no namiesto nej som našiel úkryt. Z neho vyšiel muž a pýtal sa ma, či sú tu v okolí žandári. Musel som mu prisľúbiť, že o nich nikomu nepoviem, iba potom ma pustil späť. Potom som našiel zatúlanú ovcu a vrátil som sa na salaš, no o tejto príhode som nikomu nepovedal.“

„V auguste 1944 sa uskutočnilo Slovenské národné povstanie, čo sa prejavilo aj vo Vitanovej. Boli tu vytvorené oddiely Hlinkovej gardy. Ich zakladateľom bol Štefan Števuliak. Mali za úlohu strážiť vchody do obce, najmä mosty pred partizánmi. Ak zistili, že z niektorej rodiny je niekto partizán, prípadne im pomáha, potrestali celú rodinu. Prví muži do gardy vstupovali dobrovoľne a dostávali za túto prácu plat. Neskôr boli do nej povolávaní muži, ktorí ešte neboli na fronte alebo tí, ktorých našli doma. Takto bol povolaní aj môj brat Jozef, ktorý sa ukrýval po návrate z Martina. Tam pôsobil ako vojak, no potom, čo nastala vzbura, stal sa partizánom. Keď Nemci objavili ich úkryt, zbombardovali ho. Jemu sa podarilo cez hory ujsť a dostal sa až k Lokci. Odtiaľ ho nasmerovali na Trstenú. Do Vitanovej ho schovaného na voze priviezol jeho známy. Keď bol na svojej prvej stráži, partizáni prišli do dediny preoblečení za Nemcov a chceli rozbiť základňu gardistov. Tí ich najskôr nespoznali a pozvali ich priamo do svojho hlavného stanu. Niektorých gardistov potom zajali, iní sa skryli. Niektorých zajatých zabili ešte na hornom konci dediny (Matej Lekár, môj brat Jozef). Iných odviedli do Zuberca a zastrelili ich tam. Medzi nimi bol Štefan Števuliak, Matej Janiga-Škráda.“