„Po Vianociach obsadili Nemci dedinu a ostali tu 9 týždňov. Poza rieku Oravicu boli Nemci a od Hladovky sa priblížili Rusi, ktorí začali s oslobodzovaním Slovenska. Dochádzalo k neustálym prestrelkám, no neboli veľmi vážne. Aj napriek tomu bolo obyvateľstvo násilím evakuované Nemcami do okolitých obcí, do Čimhovej a Liesku. So sebou si mohli vziať iba najnutnejšie veci v malých batôžkoch. Ubytovaní boli u svojich rodín, známych alebo v školách. Keďže naša mama pracovala niekedy v Prusku a vedela po nemecky, rozprávala sa s jedným z nemeckých vojakov. Ten jej povedal, aby sme sa skryli. Tak sme sa ukryli do jamy na zemiaky v našom dome. Dokonca nám aj on sám pomáhal. Keď sme už nepočuli hluk, vyšli sme z pivnice a premiestnili sme sa do pivníc murovaného domu v strede dediny, ktorý patril Hrubiznovcom, kde okrem nás boli ešte rodiny: Hrubiznová a Ondríková. Spolu nás tam bolo 25 ľudí, prevažne detí a žien. Nemohli sme vychádzať počas dňa, lebo Nemci útočili na všetkých a práceschopných obyvateľov zajímali na kopanie zákopov. Aj variť sme mohli iba v noci, aby nebolo vidieť dym, a aby Nemci neostreľovali náš úkryt guľometmi.“

„Dňa 23. februára 1945 sovietsky vojaci slávili Deň Červenej armády. Už počas noci zhromaždili jedlo, pálenku a všetko potrebné na oslavu. Nadránom zišli aj vojaci do dediny a začali oslavovať. O tejto oslave sa však prostredníctvom svojich zvedov dozvedeli Nemci a zaútočili. Obsadili dedinu z oboch strán a spustili paľbu. Strieľali z automatov a guľometov. Nastal veľký zmätok, dedinčania sa poukrývali a Rusi brali do rúk zbrane alebo sa snažili ujsť smerom na Hladovku, no tam padli do paľby Nemcom. Streľba trvala skoro celý deň. Požiar sprevádzali aj výbuchy skladov z muníciou. Nemci postrieľali všetok dobytok a kone, aby nič neostalo Rusom. Pred večerom Nemci zajali Rusov a viedli ich do Čerchle. Jeden z Rusov išiel dokonca iba na jednej nohe, podopieral sa o sekeru, ktorú zobral od nejakého klátu a Nemec ho kopal, aby išiel rýchlejšie. Známy je aj prípad dvoch sovietskych vojačiek, ktoré postrelili nemeckého poručíka z pivnice niektorého domu na hornom konci dediny. On ich za trest nechal stáť nahé na mraze pred múrom. Kto by im bol pomohol, boli by ho zabili. Večer ich odviedli do Čerchle a zastrelili.

Pohľad na dedinu bol hrôzostrašný. Všade bolo plno mŕtvych vojakov, obhorených tiel zvierat. Z mnohých domov zostali iba komíny a zuhoľnatené trámy. Obec bola na 80 % vypálená. Najmenej bola poškodená časť od Hladovky, nepoškodený bol aj kostol. My sme všetko z úžasom sledovali cez pivničné okienko z našej skrýše.
Na druhý deň sa Rusom podarilo v ťažkých bojoch Vitanovú definitívne oslobodiť. Nemecké vojská posunuli až na začiatok obce Liesek.

Ďalšie dni sme zakopávali vojakov a telá zvierat do hromadných hrobov. Za Šuhajovou šopou sme vykopali obrovskú jamu a zakopali sme tam telá dvadsiatich koní. Rusi, ktorí ostali v dedine, sa snažili znovu postaviť most na dolnom konci, aby mohli presunúť tanky a techniku potrebnú pri ďalších bojoch. Kvôli streľbe ho nemohli urobiť na pôvodnom mieste. Postavili ho teda vyššie, kde boli pri stavbe krytí prírodnou prekážkou. Samozrejme, že im pomáhali aj obyvatelia Vitanovej, najmä mladí chlapci.“

„Rusi žili medzi ľuďmi, rozprávali sa s nimi. Ja si pamätám na jedného z nich, volal sa Miško a bol z Ukrajiny. Hrával sa s nami a niekedy nám priniesol niečo zo svojho prídelu. Po ústupe vojska sme si postavili prístrešok z dosák v našej stajni, ktorá ostala takmer nepoškodená. Život po vojne bol veľmi ťažký. Nebolo čo jesť, pretože obilie aj zvieratá zhoreli. V dedine ostalo iba zopár kráv. Jedli sme ovsenú záterku, ktorá sa pripravovala z nahrubo zomletej múky a vody. Raz do týždňa sa piekol ovsený chlieb.

Pomoc prichádzala aj z Ameriky, najmä vo forme balíkov s oblečením. Tie prišli na obecný úrad. Tí, ktorí tam pracovali, si vybrali lepšie kusy odevov, aj napriek tomu, že ich v skutočnosti nepotrebovali. Zvyšok vyhodili z okna chudobným. Každý si vzal niečo. Mne sa ušli nohavice iba s jednou nohou a jedna topánka.

Budova školy bola vypálená. Učilo sa na dolnom konci v dome Mateja Hrubca. Obchody boli tri, no nebol v nich takmer žiaden tovar, iba základné potraviny. Ľudia aj tak nemali peniaze. Skoro polovica mužov odišla za prácou do Ameriky, medzi nimi aj môj otec.“