Nemecká Fašistická armáda už od jesene 1944 organizovala opevňovacie práce na celej Orave, najdôkladnejšie však na slovensko-poľských hraniciach. Obyvateľov Oravy denne nútili kopať zákopy, stavať prekážky a v zimných mesiacoch odhadzovať sneh z ciest. Prvé a najväčšie pásmo sa tiahlo od Skorušinských vrchov až k Babej hore a odtiaľ na Pilsko a Kysuce. Do obranného valu začlenili každú prírodnú prekážku. Od konca decembra 1944 na celom území Oravy platili prísne predpisy pre vojnové zázemie. Zhoršili sa pomery aj v horách. Trestné výpravy okupantov do hôr Paráča a Veľkého Choča však partizánov nezlikvidovali a nezabránili im ani v činnosti. Pomstili sa za to civilnému obyvateľstvu.

Obce hornej Oravy si prežili počas frontových dní peklo. Front sa priblížil z Poľska cez Suchú Horu a Hladovku 29. januára 1945. Povinne boli evakuovaní obyvatelia Hladovky a Vitanovej. Jedni išli do Liesku, iní do poľského Chyžného, Tichého a Vitova - peši i na vozoch. So sebou si zobrali iba najnutnejšie veci. Odišli zväčša iba matky s deťmi, ostatní sa poukrývali v pivniciach a mladší v okolitých horách. Začiatkom februára sa frontová línia ustálila, vedúc od Habovky cez Skorušinu po hrebeni na vrch Polianok, Čimhovskú, Čerchľu, popred Čimhovú na Kolomažiarky smerom na Jamborské, Jedliny a ďalej poza Bobrov až pod Babiu horu.

Aj naďalej však prebiehali väčšie i menšie boje medzi Nemcami a Červenou armádou pozdĺž obranného pásma. Tvrdé boje sa odohrali 23. februára 1945, kedy Nemci prekvapili Rusov nepripravených. Znova obsadili obec Vitanovú, kde zajali množstvo sovietskych vojakov. Najznámejší je príbeh dvoch vojačiek, ktoré museli celý deň stáť neoblečené za mrazu pri múre. Napokon ich v hore Čerchľa zastrelili. Obec bola z 85 % vyhorená. Na druhý deň (24.2.) Červená armáda Vitanovú po tuhých bojoch znova oslobodila.

Posledný a rozhodujúci útok začal 28. marca 1945. Útvary 18. armády nastúpili do útoku na oslobodenie Oravy v niekoľkých smeroch. Od Vitanovej a Hladovky smerom na Čimhovú, Liesek a Trstenú a z Oravíc smerom na Habovku, Zábiedovo a Brezovicu. Postup jednotiek nezastavili ani nepriateľské tanky pri Brezovici a márny bol aj odpor fašistov v obci Liesek. Dňa 30. marca oslobodili v ťažkých bojoch mesto Trstenú.

Otrasný bol pohľad na hornooravské mestečká a dediny. Ustupujúci fašisti dovŕšili skazu rabovačkami. Na zhabaných vozoch odvážali zabité ošípané, ovce, hydinu a cenné veci. Mechanizmami rozlámali podvaly na železničnej trati, vytrhali koľajnice, zničili mosty a cesty, podpiľovali telefónne stĺpy.

Hoci oficiálne zdokumentovaná história hovorí dosť presne o priebehu vojny, nehovorí o pocitoch, s akými vojnové udalosti prežívalo civilné obyvateľstvo, ktoré v evakuovaných dedinách zostalo. Práve preto som sa rozhodla zistiť tieto informácie od Štefana Ďobeka, ktorý hrôzy vojny zažil na vlastnej koži v obci Vitanová. I keď bol v tom čase iba 13-ročný chlapec, na túto hrôzu si spomína síce nerád, ale veľmi dobre.

„Už v máji roku 1944 som stretol prvých partizánov na kopci Žibľonka nad Námestovom, kde som pracoval ako pomocník na salaši. Hľadal som zatúlanú ovcu, no namiesto nej som našiel úkryt. Z neho vyšiel muž a pýtal sa ma, či sú tu v okolí žandári. Musel som mu prisľúbiť, že o nich nikomu nepoviem, iba potom ma pustil späť. Potom som našiel zatúlanú ovcu a vrátil som sa na salaš, no o tejto príhode som nikomu nepovedal.“

„V auguste 1944 sa uskutočnilo Slovenské národné povstanie, čo sa prejavilo aj vo Vitanovej. Boli tu vytvorené oddiely Hlinkovej gardy. Ich zakladateľom bol Štefan Števuliak. Mali za úlohu strážiť vchody do obce, najmä mosty pred partizánmi. Ak zistili, že z niektorej rodiny je niekto partizán, prípadne im pomáha, potrestali celú rodinu. Prví muži do gardy vstupovali dobrovoľne a dostávali za túto prácu plat. Neskôr boli do nej povolávaní muži, ktorí ešte neboli na fronte alebo tí, ktorých našli doma. Takto bol povolaní aj môj brat Jozef, ktorý sa ukrýval po návrate z Martina. Tam pôsobil ako vojak, no potom, čo nastala vzbura, stal sa partizánom. Keď Nemci objavili ich úkryt, zbombardovali ho. Jemu sa podarilo cez hory ujsť a dostal sa až k Lokci. Odtiaľ ho nasmerovali na Trstenú. Do Vitanovej ho schovaného na voze priviezol jeho známy. Keď bol na svojej prvej stráži, partizáni prišli do dediny preoblečení za Nemcov a chceli rozbiť základňu gardistov. Tí ich najskôr nespoznali a pozvali ich priamo do svojho hlavného stanu. Niektorých gardistov potom zajali, iní sa skryli. Niektorých zajatých zabili ešte na hornom konci dediny (Matej Lekár, môj brat Jozef). Iných odviedli do Zuberca a zastrelili ich tam. Medzi nimi bol Štefan Števuliak, Matej Janiga-Škráda.“„Po Vianociach obsadili Nemci dedinu a ostali tu 9 týždňov. Poza rieku Oravicu boli Nemci a od Hladovky sa priblížili Rusi, ktorí začali s oslobodzovaním Slovenska. Dochádzalo k neustálym prestrelkám, no neboli veľmi vážne. Aj napriek tomu bolo obyvateľstvo násilím evakuované Nemcami do okolitých obcí, do Čimhovej a Liesku. So sebou si mohli vziať iba najnutnejšie veci v malých batôžkoch. Ubytovaní boli u svojich rodín, známych alebo v školách. Keďže naša mama pracovala niekedy v Prusku a vedela po nemecky, rozprávala sa s jedným z nemeckých vojakov. Ten jej povedal, aby sme sa skryli. Tak sme sa ukryli do jamy na zemiaky v našom dome. Dokonca nám aj on sám pomáhal. Keď sme už nepočuli hluk, vyšli sme z pivnice a premiestnili sme sa do pivníc murovaného domu v strede dediny, ktorý patril Hrubiznovcom, kde okrem nás boli ešte rodiny: Hrubiznová a Ondríková. Spolu nás tam bolo 25 ľudí, prevažne detí a žien. Nemohli sme vychádzať počas dňa, lebo Nemci útočili na všetkých a práceschopných obyvateľov zajímali na kopanie zákopov. Aj variť sme mohli iba v noci, aby nebolo vidieť dym, a aby Nemci neostreľovali náš úkryt guľometmi.“

„Dňa 23. februára 1945 sovietsky vojaci slávili Deň Červenej armády. Už počas noci zhromaždili jedlo, pálenku a všetko potrebné na oslavu. Nadránom zišli aj vojaci do dediny a začali oslavovať. O tejto oslave sa však prostredníctvom svojich zvedov dozvedeli Nemci a zaútočili. Obsadili dedinu z oboch strán a spustili paľbu. Strieľali z automatov a guľometov. Nastal veľký zmätok, dedinčania sa poukrývali a Rusi brali do rúk zbrane alebo sa snažili ujsť smerom na Hladovku, no tam padli do paľby Nemcom. Streľba trvala skoro celý deň. Požiar sprevádzali aj výbuchy skladov z muníciou. Nemci postrieľali všetok dobytok a kone, aby nič neostalo Rusom. Pred večerom Nemci zajali Rusov a viedli ich do Čerchle. Jeden z Rusov išiel dokonca iba na jednej nohe, podopieral sa o sekeru, ktorú zobral od nejakého klátu a Nemec ho kopal, aby išiel rýchlejšie. Známy je aj prípad dvoch sovietskych vojačiek, ktoré postrelili nemeckého poručíka z pivnice niektorého domu na hornom konci dediny. On ich za trest nechal stáť nahé na mraze pred múrom. Kto by im bol pomohol, boli by ho zabili. Večer ich odviedli do Čerchle a zastrelili.

Pohľad na dedinu bol hrôzostrašný. Všade bolo plno mŕtvych vojakov, obhorených tiel zvierat. Z mnohých domov zostali iba komíny a zuhoľnatené trámy. Obec bola na 80 % vypálená. Najmenej bola poškodená časť od Hladovky, nepoškodený bol aj kostol. My sme všetko z úžasom sledovali cez pivničné okienko z našej skrýše.
Na druhý deň sa Rusom podarilo v ťažkých bojoch Vitanovú definitívne oslobodiť. Nemecké vojská posunuli až na začiatok obce Liesek.

Ďalšie dni sme zakopávali vojakov a telá zvierat do hromadných hrobov. Za Šuhajovou šopou sme vykopali obrovskú jamu a zakopali sme tam telá dvadsiatich koní. Rusi, ktorí ostali v dedine, sa snažili znovu postaviť most na dolnom konci, aby mohli presunúť tanky a techniku potrebnú pri ďalších bojoch. Kvôli streľbe ho nemohli urobiť na pôvodnom mieste. Postavili ho teda vyššie, kde boli pri stavbe krytí prírodnou prekážkou. Samozrejme, že im pomáhali aj obyvatelia Vitanovej, najmä mladí chlapci.“

„Rusi žili medzi ľuďmi, rozprávali sa s nimi. Ja si pamätám na jedného z nich, volal sa Miško a bol z Ukrajiny. Hrával sa s nami a niekedy nám priniesol niečo zo svojho prídelu. Po ústupe vojska sme si postavili prístrešok z dosák v našej stajni, ktorá ostala takmer nepoškodená. Život po vojne bol veľmi ťažký. Nebolo čo jesť, pretože obilie aj zvieratá zhoreli. V dedine ostalo iba zopár kráv. Jedli sme ovsenú záterku, ktorá sa pripravovala z nahrubo zomletej múky a vody. Raz do týždňa sa piekol ovsený chlieb.

Pomoc prichádzala aj z Ameriky, najmä vo forme balíkov s oblečením. Tie prišli na obecný úrad. Tí, ktorí tam pracovali, si vybrali lepšie kusy odevov, aj napriek tomu, že ich v skutočnosti nepotrebovali. Zvyšok vyhodili z okna chudobným. Každý si vzal niečo. Mne sa ušli nohavice iba s jednou nohou a jedna topánka.

Budova školy bola vypálená. Učilo sa na dolnom konci v dome Mateja Hrubca. Obchody boli tri, no nebol v nich takmer žiaden tovar, iba základné potraviny. Ľudia aj tak nemali peniaze. Skoro polovica mužov odišla za prácou do Ameriky, medzi nimi aj môj otec.“

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Prechod frontu 2. svetovej vojny Vitanovou a jej oslobodenie