V Dobšinej sa reformácia rozšírila veľmi skoro, lebo v roku 1560 bola Dobšiná už celkom evanjelická. Historické údaje vedú až do 16. storočia, kedy už všetci občania prijali Lutherovo učenie. Toto učenie rozširoval (od roku 1529) v Dobšinej farár Ondrej Fischer, ktorý bol pre kacírstvo vyhnaný z Levoče. Prijatie nového učenia sa uskutočnilo v meste bez ťažkostí, lebo ľudia nezbadali rozdiel medzi novým a starým učením.
Z matriky z mestských protokolov vieme, že v 16. a 17. storočí všetci obyvatelia boli evanjelici. Koncom 17. stor., keď sa protireformácia aj v Dobšinej citeľne rozšírila, Georg Buchholz opisuje násilné vystupovanie niektorých katolíckych kňazov v meste:
„V roku 1676 hneď po veľkej noci, prišla skupina farárov so svojimi služobníctvom, cisárskym poručíkom a 20 mušketiermi do Dobšinej. Hovorili, že majú cisárske mandáty a rozkazovacie listiny. Má sa im dobrovoľne odovzdať kostol, fara, škola a všetko čo k tomu patrí (pole, lúky). Keď sa tak nestane vynútia si to násilím.“
Vedenie mesta žiadalo, aby sa mu ukázali mandáty, čo prenasledovatelia nechceli urobiť, lebo ich nemali. Nato prenasledovatelia vtrhli do kostola a chceli ho zrúcať. Ale ľudia im to nedovolili. Strhli záhradné ploty, zobrali kamene, železné háky a udreli na nich. Zničili skupinu farárov. Ale aj v neskorších časoch boli podobné násilnosti proti evanjelickej cirkvi. V roku 1741 nechal gemerský vicišpán Balassa Dobšinský evanjelicky kostol zatvoriť s tým cieľom, že ho premení na katolícky. Tiež chcel vymenovať katolíckeho kňaza. Ale vieruverní Dobšinčania tento útok zmarili. V roku 1746 došlo predsa k nasadeniu rímsko- katolíckeho farára- kňaza. Nedalo sa nič robiť, pre rímsko- katolícky kostol bolo treba jedno miesto udržať a prvého rímsko- katolíckeho farára (Jozefe Philo) ubytovali v dome dôstojníkov. Táto predbežne ako „misia“ uznávaná katolícka fara, ako aj predošlé prísne rozkazy a nariadenia kráľa LEOPOLDA I. (1657-1705) a KAROLA VI.(1711-1740) nemohli dosiahnuť v Dobšinej nijaký zlom. Nemecké obyvateľstvo pevne držalo pri svojej evanjelickej viere a dívalo sa opovrhujúco na rímsko- katolícke učenie. Až po protireformácii r. 1792 sa vybudoval katolícky kostol v barokovom slohu. Podľa nariadenia z roku 1788 museli všetci evanjelicky občania pomáhať pri budovaní. Evanjelicky farár nemal len úctu u občanov, ale aj moc nad nimi, ktorá siahala dosť ďaleko. Keď napríklad niekto cirkevné nariadenia nedodržal, nechal ho potrestať. Plat farára bol v jednotlivých epochách veľmi rozdielny.