Mesto chcelo farára dobre zaplatiť.
V roku 1622 opisuje farár Sigmund Peceli svoj plat takto:
„ZEHENT, ktorý sa má odovzdať okrem hrášku a okopanín aj od všetkých obilnín. Od včiel patrí každý desiaty roj farárovi, ale o úľ sa musí postarať on sám. Z konop a ľanu odovzdajú ľudia ľubovolne. Takí ľudia, ktorí nesejú platia 12 denárov a bezmajetní 6 denárov. Vedľajšie príjmy farára boli:
Na Vianoce mal farár vo zvyku (predtým ako bol katolícky kostol postavený) nosiť kríž z domu do domu a zbierať dary. Neskoršie nosil kalich. Na Jakuba dala každá domáca jedného kohúta a syr, keď mala kravy. Zato musel ale farár obecného býka kŕmiť cez zimu. Za bohoslužby, ktoré konal ráno dostal od cirkevného otca jeden talier, ovšak z toho patrila jedna tretina učiteľovi. Práve toľko dostal tiež za žalm a za „salve“ kázeň. Za veľký pohreb dostal 50 denárov, za obyčajný 25 denárov. Za malá deti 12 denárov. Za vyhlásenie snúbencov v kostole dostal farár „Seidel“ vína = 1 pivový pohár vín. Za sobáš „Pint“ = konvu vína. Z každého hámra dostal farár 16 fondov ťažký kus ocele. Zato musel každý druhý týždeň dať jeden sud piva. Na veľké sviatky boli tri ofery:
Ráno po spievaní žalmu, po kázni a tiež po pohrebe dali zúčastnení „ofery“ = dary. Keď zomrel otec alebo matka z rodiny dali ešte k tomu aj sliepku. Pri krste darovali krstní rodičia peniaze. Farárovi patrili taktiež polia a lúky. Faru držali v poriadku občania, ale za pivovar, kúpele a všetky ohrady sa musel starať farár.
K bohoslužbám sa volalo zvonením dvakrát. Už ráno zvonili zvony, aby upozornili na spievanie žalmov. Tie sa spievali bez sprevádzania orgánom. Keď zaniklo spievanie žalmov v kostole spievalo sa pred bohoslužbami v rodinnom kruhu. Pred niekoľkými stáročiami bolo zvykom náboženské piesne spievať v nedeľu poobede doma. Tieto domáce „ Služby božie“, ktoré boli zvykom v baníckych rodinách, kde sa spievali spolu náboženské piesne, alebo otec rodiny tiež čítal „z knihy kázní“ zanikli po roku 1900. Náboženský život stratil takto na hĺbke a vrúcnosti
Ako pripomienku k náboženskému životu ľudu treba ešte pripomenúť knihy náboženského obsahu, ktoré ľudia čítali do r. 1945. Na prvom mieste bola všade Biblia. V evanjelickej cirkvi v Dobšinej používali Bratislavský spevník z roku 1796. Evanjelický farár Andreas Sztehlo prepracoval túto knihu v roku 1851 a vydal ju ako Dobšinský spevník a modlitebná kniha, ktorá sa používala ako spevník v Dobšinskom evanjelickom kostole do r. 1945- až do zaniknutia nemeckej evanjelickej cirkvi.
Smútočná pamiatka v evanjelickom kostole, ktorú napísal farár Pilcz v latinčine a v nemeckom jazyku- Dobšiná po spustošení mesta Turkami.