Evanjelický kostol v Dobšinej

EVANJELICKÝ KOSTOL A VZNIK EVANJELICKEJ CIRKVI V DOBŠINEJ


V Dobšinej sú dve cirkvi. Evanjelicka a rímsko- katolícka. Obe majú nádherné kostoly. Do roku 1746 bolo mesto Dobšiná len čisto evanjelicke. Mesto a cirkev sa spravovali spoločne. Mestskú radu reprezentovalo Presbytérium cirkvi, ktoré povolalo farárov a učiteľov a vystavilo im ustanovujúce dekréty. Cirkev mala aj svoj podiel na príjme mesta. Do roku 1945 používala evanjelicka cirkev sviatočnú veľkú sieň radnice a taktiež mal v radnici miesto pokladník cirkvi a jej zapisovateľ.
Znakom mesta bol a ešte aj do dnešného dňa je v gotickom slohu postavený evanjelický krížový kostol. Vyjadruje usilovnosť, zmysel pre umenie a obetavosť Dobšinčanov.
Mnohé generácie hľadali v tomto kostole útočisko v dobrých a zlých časoch a silu pre ich ťažkú banícku prácu. Nedá sa presne zistiť kedy bol kostol postavený. Pravdepodobne to bolo v roku 1480. Tradícia hovorí, že kostol vybudovali Husiti. To ale bude omyl. Stavebný sloh a masa, z ktorej je kostol postavený ukazuje veľmi zreteľne na stredovekú saskú stavbu. Podľa údajov niektorých vlastivedcov mala byť pravdepodobne najstaršia časť predošlého starého, dreveného kostola jedna husitská kaplnka.
Základ kostola tvorí kríž s dlhšou chrámovou loďou a kratšou priečnou chrámovou loďou. Na východnom konci hlavnej chrámovej lode je oltár (tiež stará nemecká stavba). Na západnom konci je veža 52 metrov vysoká.
Kostol má pekný zvučný orgán. Štyri malé vežičky v kútoch vežovej strechy nie sú len architektonickou ozdobou, ale i vonkajším znakom vtedajšieho trhového práva. Také vežičky mohli budovať len privilegované mestá, ktoré mali trhové právo.
Okná kostola majú jemne vytesané kamenné rámy a mreže. Každé okno má rôzne, farebné, sklenené ozdobenie. Vo vnútri kostol bola kedysi maľba s freskovými obrazmi. Dokumenty hovoria len toľko, že evanjelický kostol bol už v roku 1670 pekne zariadený a mal aj vežu. V roku 1742, 1744, 1827, 1855, 1902, 1944 boli urobené veľké opravy a renovácie. História cirkvi nás vedie až do založenia mesta Dobšiná.
Krupinské právo zaistilo občanom slobodnú voľbu farára. Na udržanie kostola a platu farára bol určený ZEHENT (desatina). Podľa „GOLDENE BULLE“ (zlatá bula) od roku 1222 bola každá obec povinná jednu desatinu platiť farárovi, alebo kostolu. V zakladajúcom dokumente sa tento „ZEHENT“ určoval výrazne len pre kostol a nie pre farára.
Z histórie kostola pred reformáciou nám bohužiaľ nie je nič známe.

V Dobšinej sa reformácia rozšírila veľmi skoro, lebo v roku 1560 bola Dobšiná už celkom evanjelická. Historické údaje vedú až do 16. storočia, kedy už všetci občania prijali Lutherovo učenie. Toto učenie rozširoval (od roku 1529) v Dobšinej farár Ondrej Fischer, ktorý bol pre kacírstvo vyhnaný z Levoče. Prijatie nového učenia sa uskutočnilo v meste bez ťažkostí, lebo ľudia nezbadali rozdiel medzi novým a starým učením.
Z matriky z mestských protokolov vieme, že v 16. a 17. storočí všetci obyvatelia boli evanjelici. Koncom 17. stor., keď sa protireformácia aj v Dobšinej citeľne rozšírila, Georg Buchholz opisuje násilné vystupovanie niektorých katolíckych kňazov v meste:
„V roku 1676 hneď po veľkej noci, prišla skupina farárov so svojimi služobníctvom, cisárskym poručíkom a 20 mušketiermi do Dobšinej. Hovorili, že majú cisárske mandáty a rozkazovacie listiny. Má sa im dobrovoľne odovzdať kostol, fara, škola a všetko čo k tomu patrí (pole, lúky). Keď sa tak nestane vynútia si to násilím.“
Vedenie mesta žiadalo, aby sa mu ukázali mandáty, čo prenasledovatelia nechceli urobiť, lebo ich nemali. Nato prenasledovatelia vtrhli do kostola a chceli ho zrúcať. Ale ľudia im to nedovolili. Strhli záhradné ploty, zobrali kamene, železné háky a udreli na nich. Zničili skupinu farárov. Ale aj v neskorších časoch boli podobné násilnosti proti evanjelickej cirkvi. V roku 1741 nechal gemerský vicišpán Balassa Dobšinský evanjelicky kostol zatvoriť s tým cieľom, že ho premení na katolícky. Tiež chcel vymenovať katolíckeho kňaza. Ale vieruverní Dobšinčania tento útok zmarili. V roku 1746 došlo predsa k nasadeniu rímsko- katolíckeho farára- kňaza. Nedalo sa nič robiť, pre rímsko- katolícky kostol bolo treba jedno miesto udržať a prvého rímsko- katolíckeho farára (Jozefe Philo) ubytovali v dome dôstojníkov. Táto predbežne ako „misia“ uznávaná katolícka fara, ako aj predošlé prísne rozkazy a nariadenia kráľa LEOPOLDA I. (1657-1705) a KAROLA VI.(1711-1740) nemohli dosiahnuť v Dobšinej nijaký zlom. Nemecké obyvateľstvo pevne držalo pri svojej evanjelickej viere a dívalo sa opovrhujúco na rímsko- katolícke učenie. Až po protireformácii r. 1792 sa vybudoval katolícky kostol v barokovom slohu. Podľa nariadenia z roku 1788 museli všetci evanjelicky občania pomáhať pri budovaní. Evanjelicky farár nemal len úctu u občanov, ale aj moc nad nimi, ktorá siahala dosť ďaleko. Keď napríklad niekto cirkevné nariadenia nedodržal, nechal ho potrestať. Plat farára bol v jednotlivých epochách veľmi rozdielny.

Mesto chcelo farára dobre zaplatiť.
V roku 1622 opisuje farár Sigmund Peceli svoj plat takto:
„ZEHENT, ktorý sa má odovzdať okrem hrášku a okopanín aj od všetkých obilnín. Od včiel patrí každý desiaty roj farárovi, ale o úľ sa musí postarať on sám. Z konop a ľanu odovzdajú ľudia ľubovolne. Takí ľudia, ktorí nesejú platia 12 denárov a bezmajetní 6 denárov. Vedľajšie príjmy farára boli:
Na Vianoce mal farár vo zvyku (predtým ako bol katolícky kostol postavený) nosiť kríž z domu do domu a zbierať dary. Neskoršie nosil kalich. Na Jakuba dala každá domáca jedného kohúta a syr, keď mala kravy. Zato musel ale farár obecného býka kŕmiť cez zimu. Za bohoslužby, ktoré konal ráno dostal od cirkevného otca jeden talier, ovšak z toho patrila jedna tretina učiteľovi. Práve toľko dostal tiež za žalm a za „salve“ kázeň. Za veľký pohreb dostal 50 denárov, za obyčajný 25 denárov. Za malá deti 12 denárov. Za vyhlásenie snúbencov v kostole dostal farár „Seidel“ vína = 1 pivový pohár vín. Za sobáš „Pint“ = konvu vína. Z každého hámra dostal farár 16 fondov ťažký kus ocele. Zato musel každý druhý týždeň dať jeden sud piva. Na veľké sviatky boli tri ofery:
Ráno po spievaní žalmu, po kázni a tiež po pohrebe dali zúčastnení „ofery“ = dary. Keď zomrel otec alebo matka z rodiny dali ešte k tomu aj sliepku. Pri krste darovali krstní rodičia peniaze. Farárovi patrili taktiež polia a lúky. Faru držali v poriadku občania, ale za pivovar, kúpele a všetky ohrady sa musel starať farár.
K bohoslužbám sa volalo zvonením dvakrát. Už ráno zvonili zvony, aby upozornili na spievanie žalmov. Tie sa spievali bez sprevádzania orgánom. Keď zaniklo spievanie žalmov v kostole spievalo sa pred bohoslužbami v rodinnom kruhu. Pred niekoľkými stáročiami bolo zvykom náboženské piesne spievať v nedeľu poobede doma. Tieto domáce „ Služby božie“, ktoré boli zvykom v baníckych rodinách, kde sa spievali spolu náboženské piesne, alebo otec rodiny tiež čítal „z knihy kázní“ zanikli po roku 1900. Náboženský život stratil takto na hĺbke a vrúcnosti
Ako pripomienku k náboženskému životu ľudu treba ešte pripomenúť knihy náboženského obsahu, ktoré ľudia čítali do r. 1945. Na prvom mieste bola všade Biblia. V evanjelickej cirkvi v Dobšinej používali Bratislavský spevník z roku 1796. Evanjelický farár Andreas Sztehlo prepracoval túto knihu v roku 1851 a vydal ju ako Dobšinský spevník a modlitebná kniha, ktorá sa používala ako spevník v Dobšinskom evanjelickom kostole do r. 1945- až do zaniknutia nemeckej evanjelickej cirkvi.
Smútočná pamiatka v evanjelickom kostole, ktorú napísal farár Pilcz v latinčine a v nemeckom jazyku- Dobšiná po spustošení mesta Turkami.

V tomto vpáde vidí potrestanie ľudí Bohom- ich nevedomosť, nízku morálku a bezbožnosť.




Obsah tabule:
„ Dobšiná nezabudni nikdy na rok 1584 a na 15. októbra, keď v noci Turci na prach spálili, všetkého pozbavili., vykradli a okovaných bitkou ťahali sebou tvojich ľudí, ženy, deti, ktorých si vychovala. Niektorých ochránil BOH z nehorázneho osudu, ktorí ďaleko v Ľudovej záhrade, v lesoch, v baniach pracovali. Chudákov zajatcov rýchlo hnali k Rimavskej Sobote, kde zlobou božou v zatvorenom chráme prežívali. Takto trpí človek, ľudia, ktorí Boha, vieru spotupili. Odtiaľ potom ako dobytok hnali ich ďalej do Fiľakova, kde vycifrovanou mládežou Szoliman šľachticovi sa ponížili a do konca života ostali. Ostatných zajatcov predali do cudziny (33 mužov, 66 žien, 10 starých žien, menších, väčších mladých 243 duší, spolu 352). O väčšine zajatcoch žiadne správy viac nedošli.“
Farár Pilcz, ktorý v krížových dňoch toto napísal, sám v hustom ihličnatom lese sa skrýval zvanom „Pfarrers Peschl“. Na túto hroznú katastrofu dlhé roky zvonili na veži, večer o 9- tej a ráno o 3- tej hodine keď Turci opustili mesto. Dobšiná sa včas pripojila k reformácii. V roku 1557 už bol evanjelický farár na krásnom mieste, v chráme husitského pôvodu z hodnotným zariadením. V roku 1626 sa viedla matrika. Tu sa zriadila v r. 1743 „Dobšinská koalícia“. Boli traja biskupi- Ruffinyi, Pakh a Maday. Už v roku 1851 mala Dobšiná škôlku. Dobšinský evanjelicky kostol má veľa hodnotových pamiatok. V prvom rade je to husitský chrám. Oltár je z roku 1739. Kazateľnica a vynikajúci orgán. Ďalej z husitskej doby prvý kalich s baníckym znakom z roku 1585, ktorý mesto podarovalo na pamiatku z vpádu Turkov do mesta. K tomu patrí patena z r. 1704, z r. 1720 misa na oplátky a z roku 1728 krstiteľnica.