Inkská ríša sa rozprestierala od južnej Kolumbie až po rieku Maule, v Chile a na východe až po amazonský prales, rozkladala sa na rozlohe 611 420 km². Ale Inkovia vládli na tomto území len jedno storočie a jestvovali len tri storočia.

Inka (pán, vládca), Inkovia- kečuanský peruánsky kmeň, sa pôvodne usadil pri meste Kuska a okolí, a založil veľkú juhoamerickú ríšu na severoandských náhorných plošinách a pozdĺž od terajšieho Ekvádoru až k Rio Maule v Chile. Dejiny Inkov od ich príchodu až do začiatku 16. storočia sú neznáme a neurčité. Španielske dobývanie a s ním i písanie dejín sa začína v roku 1532.

Pôvod Inkov dodnes nie je odhalený. Podľa ústneho rozprávania vraj pochádzajú z oblasti okolo jazera Titicaca medzi dvoma hrebeňmi Ánd, tiahli do údolia Cuzca, kde položili základ svojej ríše. Mýtus hovorí, že slnečný boh stvoril prvého inka Manca Capaca a jeho sestru Mamu Ocllo uprostred jazera Titicaca a prikázal im, aby priniesli indiánom žijúcim v temnom barbarstve svetlo civilizácie. Manco niesol zlatú palicu. Slnečný boh mu prikázal, že keď príde na miesto, kde je pôda taká úrodná, že sa celá palica do nej zaborí, aby ju pichol do zeme a založil tam mesto. Po dlhom putovaní a dobrodružstvách sa palica zaborila do zeme a zrodilo sa Cuzco. Inkovia dobyli údolie, zničili pôvodných obyvateľov a založili polygamnú spoločnosť.

Orná pôda bola rozdelená na tri rovnaké časti: jedna bola majetkom boha slnka, druhá bola určená ľudu a tretia bol kráľovský majetok. Kráľovský diel býval často najškaredší. Každý ženatý muž obdržal kus zeme, tupu a pre každého novonarodeného syna dostal opäť tupu, pre dcéru polovicu.

K verejným prácam neboli braní občania kráľovského dvora, náčelníci provincií a mládež až do 25. roku života. Zákon Inkov bol veľmi jednoduchý a tradícia ho pripisuje zakladateľovi ríše Mankovi Kapakovi. Zločiny sa trestali veľmi prísne, väčšinou smrťou. Vražda, krádež, cudzoložstvo boli trestané smrťou. Najkrutejší trest bol však ustanovený na zvodcu slnečnej panny, zvedená bola za živa zakopaná, zvodca zadusený, celá rodina popravená a odsúdeného majetok bol zničený. V každej vsi bol ustanovený sudca (kuraka) pre priestupky, proti jeho rozsudku neexistovalo odvolanie. Sporné záležitosti o hraniciach provincí riešil sám kráľ.

Ako zákon, tak aj náboženstvo bolo veľmi jednoduché, Mank zaviedol boha slnka, svetla a tepla Intu, ktorého vyhlásil za svojho otca. Boh slnka sa uctieval obetami v slávnostné dni. Väčšinou sa obetovávali lamy, králiky, vtáky, obilie, ovocie a zelenina. Pri pohrebe kráľa sa obetovávali dobrovoľníci - ženy a muži, aby ho sprevádzali na druhom svete. Okrem boha Inta uctievali ešte napríklad Mama Kilju, Čašku a mnoho iných bohov. Okrem toho uctievali rôzne modly, neživé veci, ba i mŕtvoly, ktorým pripisovali dobré a zlé vlastnosti. Zobrazovali ich v chrámoch obrovskými zlatými alebo striebornými platňami.

Do roka slávili štyri hlavné slávnosti, z nich tri boli náboženského rázu a štvrtá slávnosť bola skôr spoločenského rázu. Najdôležitejšia slávnosť bola Inti-raimi (slávnosť slnka) bola to vlastne slávnosť letného slnovratu. Druhá slávnosť bola Kuski-raima, týkajúca sa orania, sa konala vraj vtedy, keď kukurica vypučala, tretia potom Situa-raima (slávnosť čistenia) pripadala na zimnú rovnodennosť a jej zmysel bol, že sa ľudia po nej pokladali za očistených od nemocí a zlých duchov.

Deti boli vychovávané tvrdo a prísne hneď od narodenia. Vzdelanie bolo výhradným privilégiom kráľovského dvora, alebo vyššej šľachty. Na školách vyučovali astronómiu, štatistiku, matematiku a krásnu literatúru. Písmo v našom zmysle slova nemali, používali veľmi dômyselný spôsob znázorňovania myšlienok, nazvaný kipu (uzol). Kipu sa skladal z jedného silnejšieho povrazu, naň sa priväzovali tenšie šnúročky z farebnej vlny a na nich sa viazali uzly, tie mali podľa farby a spojenia zvláštny význam.

Rok delili Inkovia na dvanásť mesiacov, z toho mal každý názov a určitú slávnosť. Peruánska pôda musela byť umelo zavlažovaná, pokiaľ však bolo možné ju obrábať. Vodu dodávali zďaleka obrovské vodovody. Obchodovanie nebolo. Všetkú výmenu potravín mal štát vo svojich rukách. Vojsko bolo organizované, podobne ako obyvateľstvo, v dekuriach a centuriach, zriedkakedy použili Inkovia proti búriacim sa podmaneným násilné kolonizácie. Tak poskytovala ríša Inkov obraz mieru, a tým väčšia vina padá na Španielov, ktorí túto kultúru za vlády nešťastného Atahualjupu zničili.