Atentát na Františka Ferdinanda

Habsburského následníka rakúskeho a uhorského trónu v to krásne nedeľné ráno 28.6.1914 nadšene zdravili obyvatelia provinčného hlavného mesta. Čoskoro po desiatej však na kabriolet, v ktorom arcivojvoda František Ferdinand a jeho manželka Žofia, vojvodkyňa z Hohenbergu, prechádzali ulicami Sarajeva, niekto hodil bombu. Arcivojvoda však stihol zdvihnúť ruku, ktorou chcel ochrániť Žofiu pred letiacim predmetom a zároveň odrazil bombu, takže nálož vybuchla za nimi.

Črepiny ľahko zranili niekoľko divákov a pasažierov v nasledujúcom aute, ale napriek tomu sa rozhodlo, že následník trónu na uvítací ceremoniál v mestskej radnici predsa len pôjde. "Myslíte, že priletí ešte ďalšia bomba?“ spýtal sa vtedy nahnevaný František Ferdinand svojho hostiteľa, bosnianskeho vojenského veliteľa, generála Oskara Potiorka. Generál sa usiloval incident zľahčiť a kráľovského hosťa sa opýtal: ,,Myslí si azda Vaše Veličenstvo, že ulice sú plné atentátnikov?“ Napriek tomu rozhodli, že pôvodnú verejne oznámenú trasu cez mesto zmenia. O zmene plánu však zabudli informovať šoféra.

"Čo to má znamenať? Tadiaľto nie!“ začal kričal generál na šoféra, keď auto arcivojvodu odbočilo zo širokého Appelovho nábrežia na Ulicu Františka Jozefa. Šofér zmätene zastal a chcel s vozidlom z úzkej ulice vycúvať. Tento manéver však vysunul kráľovskú dvojicu priamo do palebného poľa atentátnika. Zazneli dva výstrely. Jedna guľka zasiahla Žofiu do brušnej dutiny, druhá prenikla Františkovi Ferdinandovi do krku. Obaja manželia o niekoľko minút zomreli. Pred smrťou však František Ferdinand ešte opakoval svojej manželke, umierajúcej Žofii tieto dojemné slová: „Žofijka, Žofijka! Neumieraj mi! Zostaň pre moje deti...“

Strelca na mieste zatkli, rovnako ako atentátnika s bombou hodinu predtým – v pokuse o samovraždu im zabránil okolitý dav. Ukázalo sa, že ide o juhoslovanských revolucionárov Gavrila Principa a Nedeľka Čabrinovića, členov skupiny Mladá Bosna. Inšpirovaní svojimi revolučnými súčasníkmi v Rusku zasvätili život oslobodeniu Bosny a susednej Hercegoviny spod rakúsko – uhorskej nadvlády. Spolu so štyrmi ďalšími sprisahancami sa Princip a Čabrinović postavili pozdĺž plánovanej trasy so zámerom zabiť arcivojvodu ako nenávidený symbol habsburského útlaku.

Princip a Čabrinović boli študentmi, študujúci v Belehrade, keď sa dozvedeli o arcivojvodovom úmysle navštíviť Sarajevo. Do svojej "partie“ pribrali ešte tretieho mládenca, Trifka Gabreža, a zohnali si zbrane od staršieho bosnianskeho nacionalistu Milana Ciganovića. Ten ich naučil strieľať z pištole, vyškolil ich, ako zaobchádzať s bombami a dokonca im poskytol aj kyanidové kapsule, aby mohli po vykonanom čine spáchať samovraždu. Medzitým napísal Princip učiteľovi a spisovateľovi Danilovi Ilićovi do Sarajeva. Ten naverboval troch ďalších atentátnikov a ujal sa vedenia sprisahania.

Neskôr sa ukázalo, že Ilić bol členom tajnej teroristickej organizácie s názvom Jednota, alebo smrť, neoficiálne známej ako Čierna ruka. Členovia tejto organizácie sa zaviazali, že všetkými dosiahnuteľnými prostriedkami vyslobodia Bosnu a Hercegovinu spod rakúsko – uhorskej nadvlády a spoja juhoslovanské obyvateľstvo z provincií so Srbskom. Na čele organizácie stál plukovník Dragutin Dimitrijević, v Čiernej ruke známy ako Apis. V novembri 1913 navštívil Ilić Srbsko, aby s Apisom prediskutovali prípravu na atentát. Začiatkom roka 1914 hlavný zástupca Apisa naplánoval spolu s bosnianskymi revolucionármi vo francúzskom Toulouse atentát na Františka.

Po atentáte Viedeň obviňovala Srbsko, že nesie zodpovednosť za atentát na následníka trónu a jeho manželku. 23. júla, necelý mesiac po atentáte, poslala rakúsko - uhorská vláda Srbsku ultimátum, o ktorom však ministerská rada, ktorá ho zostavovala, dopredu vedela, že ho neprijme, pretože tam boli veľmi ponižujúce požiadavky.

I keď sa srbská odpoveď chcela tváriť zmierlivo, pôsobila vyhýbavo. V presvedčení, že Rusko príde Srbsku na pomoc, vyhlásilo malé kráľovstvo mobilizáciu. Päť dní po doručení ultimáta vyhlásilo Rakúsko – Uhorsko Srbsku vojnu. Keď ruský cár vydal rozkaz na mobilizáciu, vyhlásilo Nemecko ako spojenec Rakúsko – Uhorska vojnu Rusku. Francúzsko a Británia, spojenci Ruska, vyhlásili vojnu Nemecku. Na konci augusta už bojovala celá Európa.

12. októbra 1914 sa na obvodnom súde v Sarajeve začal proces s Principom a ďalšími dvadsiatimi štyrmi obžalovanými. Avšak na lavici obžalovaných sedeli len miestni účastníci, ktorí s atentátom nemali nič spoločného. Ozajstní vinníci sa podľa všeobecného presvedčenia nachádzali v Belehrade – za nepriateľskou líniou, kde nepodliehali stíhaniu. Keď sa na súde Principa opýtali, či sa cíti byť vinný, odpovedal: "Nie som zločinec, len som odstránil zlo. Chcel som vykonať dobrý skutok.“

Pojednávanie skončilo 23. októbra a o šesť dní nato vyniesol súd rozsudok. Principa, Čabrinovića a Grabeža uznali vinnými z vraždy a vlastizrady. V čase atentátu však nemali vek dvadsať rokov, a preto nemohli dostať trest smrti. Odsúdili ich na najdlhší možný trest – 20 rokov väzenia. Všetci traja zomreli vo väzení ešte pred koncom vojny, ktorú pomohli rozpútať – Princip a Čabrinović na tuberkulózu, Grabež na chronickú podvýživu.

Ilić a štyria ďalší dostali trest smrti, dvom z nich ho po odvolaní zmiernili na väzenie. Popravy sa konali vo februári 1915. Menšie tresty dostalo osem ďalších obžalovaných, deväť ľudí zbavili viny.

O dva roky neskôr, ako mätúce postskriptum k súdnemu procesu, sa k zodpovednosti za sprisahanie prihlásil plukovník Dimitrijević. Vodcu Čiernej ruky medzitým odsúdili na smrť za pokus o atentát na srbského princa – regenta. V písomnom svedectve doručenom vojenskému tribunálu sa Apis priznal aj k účasti na sprisahaní, ktoré viedlo k smrti arcivojvodu. Gavrilo Princip sa za svojich čias v Juhoslávii, juhoslovanskej vlasti, za ktorú bojoval, stal národným hrdinom.KTO BOL ARCIVOJVODA FRANTIŠEK FERDINAND?

František Ferdinand Karol Ľudovít Jozef Mária d'Este (18. december 1863, † 28. jún 1914) bol arcivojvoda a korunný princ Rakúsko – Uhorska. Bol synovcom cisára Františka Jozefa I., ktorý desaťročia vládol rakúsko-uhorskej monarchii.

Narodil sa ako člen lotrinskej vetvy habsburskej dynastie. Vo veku 12 rokov prijal dedičstvo po rakúskom arcivojvodovi Františkovi V. d'Este, po ktorom prevzal aj meno vojvoda z Modeny a Este.

Oženil sa 1. júla 1900 s grófkou Žofiou Chotkovou. Keďže nepatrila k najvyššej rakúskej šľachte alebo k niektorej z panujúcich kráľovských dynastií (bola "LEN“ grófkou), cisár František Jozef I. vyhlásil manželstvo za morganatické a Žofia sa pre manžela a ich deti musela zriecť nárokov na práva, pocty, tituly, erby, výhody atď., ktoré prináležia rovnorodým manželkám a deťom pochádzajúcim z rovnorodých manželstiev pánov arcivojvodov.

Čo sa stalo dňa 28.6.1914, prečo k tomu došlo, a aké boli následky, vieme. Isté je, že keby nebolo Gavrila Principa, dnešok by vyzeral úplne inakšie.

KTO BOLA ŽOFIA CHOTKOVÁ, VOJVODKYŇA Z HOHENBERGU?

Grófka Žofia Mária Jozefina Albína Chotková, od roku 1909 vojvodkyňa z Hohenbergu (1. marec 1868, Stuttgart – † 28. jún 1914, Sarajevo) bola manželka veľkovojvodu - následníka trónu Františka Ferdinanda, česká šľachtičná, ktorá pochádzala zo starého šľachtického rodu Chotkovcov.

Jej otcom bol gróf Bohuslav Chotek z Chotkova a Vojnína, rakúsko-uhorský vyslanec na württemberskom dvore a matkou Vilhelmina, grófka Kinska. Žofia bola piatym dieťaťom svojich rodičov.

Keďže Žofiin otec bol v diplomatických službách rakúskej monarchie, často menili bydlisko. Žila v Stuttgarte, Petrohrade, Madride, Bruseli a v tiež v Prahe, keďže rodina Chotekovcov bola jednou z významných českých šľachtických rodov.

Keď mala Žofia osemnásť rokov, zomrela jej matka a v roku 1888 ju cisár povolal ako dvornú dámu arcivojvodkyne Izabely, manželky rakúskeho arcivojvodu Friedricha, ktorý bol tiež vojvodom Tešínskym. Dvadsaťročná Žofia bola na dvornú dámu primladá. Post dvornej dámy sa často pokladal za "konečnú stanicu“ dám, ktoré sa nemohli vydať. V Žofiinom prípade to však neplatilo. Bola pekná a mimoriadne múdra, okrem toho veselá, vtipná a mala všestranné záujmy.

Avšak všetko sa čoskoro zmenilo. Žofia sa zaľúbila do muža, ktorý bol stavom vysoko nad ňou. Bol to rakúsky arcivojvoda, budúci následník trónu, tridsaťročný František Ferdinand Habsburg. Príbeh tejto lásky bol naozaj dojímavý, plný tajných stretnutí, bojov za spoločné šťastie, krásnym manželstvom, ale s tragickým koncom.

Avšak od rakúskeho následníka trónu sa očakávalo že si zoberie za manželku nejakú princeznú, najlepšie z vládnuceho rodu. V žiadnom prípade sa nepripúšťalo, aby sa oženil s obyčajnou grófkou, ktorá hoci pochádzala z významnej rodiny, bola predsa len obyčajnou grófkou. Ale láska si nevyberá, a mladý František Ferdinand sa do Žofie zaľúbil a obidvaja sa rozhodli o svoju lásku bojovať. Tento boj však vôbec nebol ľahký, stál proti ním skoro celý cisársky dvor na čele s cisárom Františkom Jozefom I. Dokonca aj krásna Sissi bola proti tomuto zväzku. No asi najväčší odporca tohto vzťahu bola samotná arcivojvodkyňa Izabela, u ktorej Žofia pracovala. Hlavne preto, že vypočítavá arcivojvodkyňa chcela, aby si následník trónu zobral práve jednu z jej dcér. Jedinú podporu dostali od arcivojvodkyne Márie Terézie, Františkovej macochy a od jeho dvoch nevlastných sestier.

Avšak po nepríjemných naťahovačkách, cisár nakoniec svadbu povolil, ale s podmienkou, že Žofia sa nikdy nestane cisárovnou a ich spoločné deti nebudú mať žiaden nárok na trón a dokonca ani na titul arcivojvoda – také manželstvo sa nazýva morganatické. Žofia dostala titul kňažnej Hohenberg, a ich spoločné deti mali dediť tento titul. Im to však neprekážalo, a tak sa 1. júla 1900 konala svadba. Avšak jedinými zástupkyňami habsburského rodu na tejto svadbe boli len jeho milovaná macocha a nevlastné sestry. Jeho bratia sa obávali, že prítomnosťou na svadbe by vyprovokovali cisárov hnev.

Manželia žili svojim životom, keďže pre celú habsburskú famíliu sa tento sobáš nedal ospravedlniť. Večné ohováranie a intrigy ich dosť trápili. Avšak horšie ako rodinné odmietanie bolo to, ako k manželskému páru pristupovali na oficiálnej úrovni. František Ferdinand a Žofia si časom uvedomili, čo znamená viesť morganatické manželstvo. Napríklad aj obyčajná návšteva divadla sa stávala fraškou. Bolo vylúčené, aby sedeli vedľa seba. A tak musela chodiť na predstavenia v spoločnosti nejakého svojho príbuzného.

Žofia mala spolu s Františkom tri deti: Sofiu Máriu (1901-1990), Maximiliana Karola (1902-1962) a Ernesta Alfonza (1904-1954).

Všetko však skončilo tragicky. V roku 1914 cestovali manželia do Sarajeva na reprezentatívnu návštevu. 28. júna 1914, keď sedeli v aute na ceste k radnici, bol na nich spáchaný atentát. Čo sa stalo neskôr, už vieme.