referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Alojza
Sobota, 23. októbra 2021
Atentát na Františka Ferdinanda
Dátum pridania: 25.09.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: 3werca3
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 020
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 5.9
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 9m 50s
Pomalé čítanie: 14m 45s
 
Habsburského následníka rakúskeho a uhorského trónu v to krásne nedeľné ráno 28.6.1914 nadšene zdravili obyvatelia provinčného hlavného mesta. Čoskoro po desiatej však na kabriolet, v ktorom arcivojvoda František Ferdinand a jeho manželka Žofia, vojvodkyňa z Hohenbergu, prechádzali ulicami Sarajeva, niekto hodil bombu. Arcivojvoda však stihol zdvihnúť ruku, ktorou chcel ochrániť Žofiu pred letiacim predmetom a zároveň odrazil bombu, takže nálož vybuchla za nimi.

Črepiny ľahko zranili niekoľko divákov a pasažierov v nasledujúcom aute, ale napriek tomu sa rozhodlo, že následník trónu na uvítací ceremoniál v mestskej radnici predsa len pôjde. "Myslíte, že priletí ešte ďalšia bomba?“ spýtal sa vtedy nahnevaný František Ferdinand svojho hostiteľa, bosnianskeho vojenského veliteľa, generála Oskara Potiorka. Generál sa usiloval incident zľahčiť a kráľovského hosťa sa opýtal: ,,Myslí si azda Vaše Veličenstvo, že ulice sú plné atentátnikov?“ Napriek tomu rozhodli, že pôvodnú verejne oznámenú trasu cez mesto zmenia. O zmene plánu však zabudli informovať šoféra.

"Čo to má znamenať? Tadiaľto nie!“ začal kričal generál na šoféra, keď auto arcivojvodu odbočilo zo širokého Appelovho nábrežia na Ulicu Františka Jozefa. Šofér zmätene zastal a chcel s vozidlom z úzkej ulice vycúvať. Tento manéver však vysunul kráľovskú dvojicu priamo do palebného poľa atentátnika. Zazneli dva výstrely. Jedna guľka zasiahla Žofiu do brušnej dutiny, druhá prenikla Františkovi Ferdinandovi do krku. Obaja manželia o niekoľko minút zomreli. Pred smrťou však František Ferdinand ešte opakoval svojej manželke, umierajúcej Žofii tieto dojemné slová: „Žofijka, Žofijka! Neumieraj mi! Zostaň pre moje deti...“

Strelca na mieste zatkli, rovnako ako atentátnika s bombou hodinu predtým – v pokuse o samovraždu im zabránil okolitý dav. Ukázalo sa, že ide o juhoslovanských revolucionárov Gavrila Principa a Nedeľka Čabrinovića, členov skupiny Mladá Bosna. Inšpirovaní svojimi revolučnými súčasníkmi v Rusku zasvätili život oslobodeniu Bosny a susednej Hercegoviny spod rakúsko – uhorskej nadvlády. Spolu so štyrmi ďalšími sprisahancami sa Princip a Čabrinović postavili pozdĺž plánovanej trasy so zámerom zabiť arcivojvodu ako nenávidený symbol habsburského útlaku.

Princip a Čabrinović boli študentmi, študujúci v Belehrade, keď sa dozvedeli o arcivojvodovom úmysle navštíviť Sarajevo. Do svojej "partie“ pribrali ešte tretieho mládenca, Trifka Gabreža, a zohnali si zbrane od staršieho bosnianskeho nacionalistu Milana Ciganovića. Ten ich naučil strieľať z pištole, vyškolil ich, ako zaobchádzať s bombami a dokonca im poskytol aj kyanidové kapsule, aby mohli po vykonanom čine spáchať samovraždu. Medzitým napísal Princip učiteľovi a spisovateľovi Danilovi Ilićovi do Sarajeva. Ten naverboval troch ďalších atentátnikov a ujal sa vedenia sprisahania.

Neskôr sa ukázalo, že Ilić bol členom tajnej teroristickej organizácie s názvom Jednota, alebo smrť, neoficiálne známej ako Čierna ruka. Členovia tejto organizácie sa zaviazali, že všetkými dosiahnuteľnými prostriedkami vyslobodia Bosnu a Hercegovinu spod rakúsko – uhorskej nadvlády a spoja juhoslovanské obyvateľstvo z provincií so Srbskom. Na čele organizácie stál plukovník Dragutin Dimitrijević, v Čiernej ruke známy ako Apis. V novembri 1913 navštívil Ilić Srbsko, aby s Apisom prediskutovali prípravu na atentát. Začiatkom roka 1914 hlavný zástupca Apisa naplánoval spolu s bosnianskymi revolucionármi vo francúzskom Toulouse atentát na Františka.

Po atentáte Viedeň obviňovala Srbsko, že nesie zodpovednosť za atentát na následníka trónu a jeho manželku. 23. júla, necelý mesiac po atentáte, poslala rakúsko - uhorská vláda Srbsku ultimátum, o ktorom však ministerská rada, ktorá ho zostavovala, dopredu vedela, že ho neprijme, pretože tam boli veľmi ponižujúce požiadavky.

I keď sa srbská odpoveď chcela tváriť zmierlivo, pôsobila vyhýbavo. V presvedčení, že Rusko príde Srbsku na pomoc, vyhlásilo malé kráľovstvo mobilizáciu. Päť dní po doručení ultimáta vyhlásilo Rakúsko – Uhorsko Srbsku vojnu. Keď ruský cár vydal rozkaz na mobilizáciu, vyhlásilo Nemecko ako spojenec Rakúsko – Uhorska vojnu Rusku. Francúzsko a Británia, spojenci Ruska, vyhlásili vojnu Nemecku. Na konci augusta už bojovala celá Európa.

12. októbra 1914 sa na obvodnom súde v Sarajeve začal proces s Principom a ďalšími dvadsiatimi štyrmi obžalovanými. Avšak na lavici obžalovaných sedeli len miestni účastníci, ktorí s atentátom nemali nič spoločného. Ozajstní vinníci sa podľa všeobecného presvedčenia nachádzali v Belehrade – za nepriateľskou líniou, kde nepodliehali stíhaniu. Keď sa na súde Principa opýtali, či sa cíti byť vinný, odpovedal: "Nie som zločinec, len som odstránil zlo. Chcel som vykonať dobrý skutok.“

Pojednávanie skončilo 23. októbra a o šesť dní nato vyniesol súd rozsudok. Principa, Čabrinovića a Grabeža uznali vinnými z vraždy a vlastizrady. V čase atentátu však nemali vek dvadsať rokov, a preto nemohli dostať trest smrti. Odsúdili ich na najdlhší možný trest – 20 rokov väzenia. Všetci traja zomreli vo väzení ešte pred koncom vojny, ktorú pomohli rozpútať – Princip a Čabrinović na tuberkulózu, Grabež na chronickú podvýživu.

Ilić a štyria ďalší dostali trest smrti, dvom z nich ho po odvolaní zmiernili na väzenie. Popravy sa konali vo februári 1915. Menšie tresty dostalo osem ďalších obžalovaných, deväť ľudí zbavili viny.

O dva roky neskôr, ako mätúce postskriptum k súdnemu procesu, sa k zodpovednosti za sprisahanie prihlásil plukovník Dimitrijević. Vodcu Čiernej ruky medzitým odsúdili na smrť za pokus o atentát na srbského princa – regenta. V písomnom svedectve doručenom vojenskému tribunálu sa Apis priznal aj k účasti na sprisahaní, ktoré viedlo k smrti arcivojvodu. Gavrilo Princip sa za svojich čias v Juhoslávii, juhoslovanskej vlasti, za ktorú bojoval, stal národným hrdinom.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Galéria k článku [2]
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.