Slovanské obyvateľstvo

V historickom bádaní sa dlho tradovali mylné predstavy o malom počte slovanského obyvateľstva na Slovensku. Tento predpoklad mal viaceré oporné body. Jedným z nich bola apriórna téza o periférnom postavení územia Slovenska v rámci veľkomoravského štátu. Druhým je predpoklad koncentrácie osídlenia len v nížinných oblastiach. Treťou tézou je predstava o katastrofálnom priebehu útoku starých Maďarov, o hromadnom decimovaní slovanského obyvateľstva a o permanentnej slovansko-maďarskej ostrej konfrontácii v 10. storočí.

Rozvoj archeologického bádania a najmä spracovanie osídlenia Slovenska vo včasnom stredoveku umožnili vypracovať mapu osídlenia regiónov z celého územia. Slovanské osídlenie narastalo od včasnoslovanského obdobia (približne pred rokom 670) v rámci viacerých sídliskovo-územných celkov. Vo veľkomoravskom období je demografický nárast obzvlášť zreteľný. Na základe rektifikácie a odhadu celkového počtu obyvateľov Veľkej Moravy možno predpokladať, že v poslednej štvrtine 9. storočia na území dnešného Slovenska žilo okolo 120 000 obyvateľov.

Poznatky o štruktúre osídlenia sme mali možnosť konfrontovať s obrazom osídlenia z 10. - polovice 13. storočia. Pri mapovaní osídlenia sa využili hmotné a písomné pramene, čo znamná podchytenie vyše 2300 sídliskových jednotiek.

Maďarské hroby

V 10. storočí predstavujú nový, cudzí a celkom špecifický fenomén staromaďarské hroby, naznačujúce chronológiu a geografickú šírku prenikania nových obyvateľov aj do severnejších častí Karpatskej kotliny. Najstarší horizont staromaďarských hrobov, ktorý patrí na prelom 9. a 10. storočia, sa zistil zatiaľ len na východnom Slovensku. Hroby z oblasti Medzibodrožia však dokazujú len pomerne krátkodobý pobyt bez priameho sídliskového pokračovania. V ďalších častiach najjužnejšieho pásma územia Slovenska patria najstaršie staromaďarské hrobové celky až do obdobia po rokoch 920 - 925. Ide o ojedinelé hroby alebo menšie skupinky hrobov, hlavne jazdecko-bojovníckeho rázu. Medzi rokmi 930 - 940 možno rátať so začiatkom posunu ďalších, už väčších skupín staromaďarského obyvateľstva. Ani táto vlna prisťahovalcov však na severe neprekročila líniu danú približne spojnicou Bratislava, Hlohovec, Nitra, Levice, Lučenec, Rimavská Sobota. Na východnom Slovensku už tento horizont staromaďarskej prítomnosti nie je doložený. Územie, na ktorom sa nachádzajú staromaďarské hroby ako doklad prítomnosti jazdeckých družín a potom aj jednoduchších vrstiev staromaďarského obyvateľstva, predstavuje cca 7500 km2, čo je asi 1/7 rozlohy Slovenska, resp. 1/4 územia vhodného pre poľnohospodárstvo.