Kontinuita Veľkej Moravy

Kontinuitu slovienskeho obyvateľstva na území Slovenska nemožno ničím spochybniť, oveľa väčšiu pozornosť treba venovať podielu slovanského etnika na uhorskom štátotvornom procese. Ide napr. o problém pretrvávania mocenských centier, o kontinuitu cirkevnej organizácie, o problematiku služobných osád, no napr. i o podiel tunajšej vedúcej vrstvy na strane panovníka na potlačení odporcov christianizácie, alebo o obrane severnejších častí Slovenska proti prenikaniu staromaďarských i včasnouhorských vojsk.

Pokúsim sa schématicky a modelovo zhrnúť obraz historického vývoja v 10. - 11. storočí na Slovensku. Ukazuje sa, že po rozpade veľkomoravského štátu nastala na území Slovenska výrazná diferenciácia politicko-organizačného a kultúrneho vývoja, a to rámcovo v dvoch geografických celkoch. Južné časti sa veľmi skoro dostali pod staromaďarskú vojenskú kontrolu. Veľkomoravská organizačná štruktúra sa postupne rozpadala, jej relikty sa dostali pod staromaďarskú nadvládu už v prvej polovici 10. storočia.

Časť slovenskej aristokracie pritom nadobudla pozície i v nových pomeroch. Niektoré z bývalých veľkomoravských centier pretrvali po istom útlme i naďalej ako organizačné uzly, pretrvali i niektoré kresťanské cirkevné inštitúcie z 9. storočia, prvky veľkomoravskej architektúry možno podchytiť najskôr a ojedinele len v rustikálnych predrománskych a románskych stavbách. Ekonomický potenciál a organizácia výroby z 9. storočia našli svoje pragmatické uplatnenie v systéme služobných osád. Symbióza a interakcie slovanského a maďarského obyvateľstva sú doložené i vo vývoji materiálnej kultúry - po roku 950 sa prejavujú v náplni materiálnej kultúry na pohrebiskách tzv. belobrdského typu.

Odlišný bol vývoj v 10. storočí na územiach Slovenska severne od vyššie spomenutej zóny pod staromaďarskou priamou kontrolou, resp. i na celom východnom Slovensku. Pretrvávali tu na základe domácich uzlov menšie územné celky ovládané príslušníkmi slovanskej aristokracie. Vývoj v prvej polovici 10. storočia bol ovplyvnený vzťahmi k územiu Poľska a Sliezska. Vo vzťahu k Maďarom boli asi diferencované formy interakcií: od vojenského antagonizmu, cez platenie tribútu za mier až po príležitostné spojenectvo. Slovanské osídlenie priamo nadväzuje na 9. storočie, postupuje však i do vyšších polôh. Materiálna kultúra sa vyvíja kontinuálne, od 9. storočia je však zreteľná rustikalizácia (najmä u šperkov). Pomerne slabé sú kontakty so staromaďarskou materiálnou kultúrou, prechodné pásmo možno sledovať na severnom rozhraní tzv. belobrdského štýlu. Na severnom a východnom Slovensku sú stopy kultúrnych kontaktov s Poľskom, Pobaltím a Kyjevskou Rusou. Vo vývoji architektúry sa tu odzrkadľujú vplyvy misijných prúdov západnej i východnej kresťanskej orientácie. Zachovala sa tu v plnom rozsahu kontinuita slovanského osídlenia. Proti možnosti diferencovaného vývoja Slovenska v 10. storočí, ktorý zodpovedá terajším poznatkom archeológie, nestoja jednoznačne ani písomné pramene. Pokiaľ povestnú bitku pri Bratislave v roku 907 obklopujú z hľadiska heuristiky určité pochybnosti a aj pri plnom akceptovaní by sme túto správu mohli vztiahnuť len na počiatky maďarského záboru v južnom pásme Slovenska, zatiaľ ďalšej menej známej informácii z roku 942 treba venovať zvýšenú pozornosť. Starí Maďari, zajatí Arabmi počas koristníckej výpravy do Andalúzie, uvádzajú v súvislosti s krajinou, odkiaľ prišli, aj susednú krajinu, alebo mesto (?) "Morabija".

Po porážke pri Augsburgu v roku 955 sa zrejme začína posun staromaďarskej, resp. už včasnouhorskej moci na sever, no čoskoro sa v dôsledku známeho výboja poľského Boleslava Chrabrého zastavuje. Veľmi nejasná je problematika domnelého českého záboru na západnom Slovensku. V každom prípade sú však obe tieto zahraničné vojenské iniciatívy, no najmä poľský výboj na územia Slovenska, determinujúcim faktorom z hľadiska sledovania kontinuity veľkomoravských organizačných prvkov. Ak by mal totiž poľský postup siahať až po Dunaj a pretrvávať pomerne dlho, až do tzv. poľsko-uhorského vyrovnania v roku 1018, bola by z južných častí Slovenska vytlačená nielen maďarská zložka, najmä jej vojenská časť, ale zrejme by nastala istá zmena i v tunajšom celkovom demografickom obraze osídlenia.

Obraz, ktorý poskytujú výsledky archeologického bádania, je však odlišný. Situácia na pohrebiskách tzv. belobrdského typu naznačuje, že vývoj tu nadväzuje organicky na prvú polovicu 10. storočia. Okolo polovice 10. storočia končia slovienske pohrebiská, koreniace ešte vo veľkomoravskom období, niektoré z nich splývajú s tzv. belobrdskými pohrebiskami. V materiálnej kultúre sa stierajú výraznejšie etnické determinanty, postupuje zjednocovanie v rámci veľkej časti Karpatskej kotliny, avšak so zachovaním určitých regionálnych špecifík.