O uhorsko-slovanských vzťahoch po rozpade Veľkej Moravy

Na prahu vzniku Uhorska

Je nesporné, že k najužšiemu jadru veľkomoravského štátu patrila i podstatná časť Slovenska. Napriek tomu v priebehu 9. storočia pretrvali zreteľné rozdiely medzi pôvodným moravským a nitrianskym kniežatstvom, v čom sa odzrkadľuje odlišnosť predveľkomoravského vývoja a zrejme aj vedomie územnej a určitej etnickej odlišnosti.

Z tohto dôvodu napriek tendenciám k etnickej integrácii môžeme mocenské a kultúrne odlišnosti v 9. storočí vyjadriť aj známym podvojným označením pre obyvateľov Moravy a Slovenska: Moravania a Slovieni. Po rozpade Veľkej Moravy nastalo určité mocenské a kultúrne vákuum a začali prebiehať zmeny v etnickej skladbe osídlenia. V 10. storočí začína konštituovanie už pomerne stabilných stredovekých štátnych útvarov. Až v tomto období sa objavujú integrujúce označenia pre etnické spoločenstvá vypĺňajúce mapu Európy (napr. Česi, Poliaci, Maďari, no napr. i Francúzi a Nemci). Išlo často o integráciu príbuzných, no predsa odlišných spoločenstiev, pod jednou politickou a hospodárskou mocou, ale tiež o asimiláciu tzv. staršieho etnického substrátu. Takýto asimilačný proces, v rámci ktorého zanikli v etnickom amalgáme stredovekého uhorského štátu viaceré slovanské spoločenstvá, sa nedotkol citeľnejšie slovienskeho obyvateľstva v severnej časti Karpatskej kotliny. Medzi príčinami treba uviesť predovšetkým kompaktnosť osídlenia, jeho viacstoročnú predchádzajúcu kontinuitu, spoločenské usporiadanie a hospodársko-organizačný potenciál, ktorý v počiatkoch uhorského štátu bol dokonca jedným z opôr panovníka pri podrobení odbojných skupín staromaďarskej aristokracie.

V tomto období sa presadzoval etnicko-stmeľujúci, no súčasne aj "internacionálny" charakter stredovekých feudálnych štátov. Vznik uhorského a českého štátu takto prehĺbil prvky moravsko-slovienskej disparity z 9. storočia a vytvoril historické podmienky pre kryštalizáciu slovenského a moravského stredovekého etnického spoločenstva od 10. storočia.

Vzťahy slovanského a maďarského obyvateľstva na území dnešného Slovenska vo včasnom stredoveku patria medzi kľúčové problémy počiatkov slovenských národných dejín. Všetky politické a kultúrne aspekty týchto vzťahov môžu však vychádzať len z poznatkov o štruktúre osídlenia a jeho etnickej skladbe.Slovanské obyvateľstvo

V historickom bádaní sa dlho tradovali mylné predstavy o malom počte slovanského obyvateľstva na Slovensku. Tento predpoklad mal viaceré oporné body. Jedným z nich bola apriórna téza o periférnom postavení územia Slovenska v rámci veľkomoravského štátu. Druhým je predpoklad koncentrácie osídlenia len v nížinných oblastiach. Treťou tézou je predstava o katastrofálnom priebehu útoku starých Maďarov, o hromadnom decimovaní slovanského obyvateľstva a o permanentnej slovansko-maďarskej ostrej konfrontácii v 10. storočí.

Rozvoj archeologického bádania a najmä spracovanie osídlenia Slovenska vo včasnom stredoveku umožnili vypracovať mapu osídlenia regiónov z celého územia. Slovanské osídlenie narastalo od včasnoslovanského obdobia (približne pred rokom 670) v rámci viacerých sídliskovo-územných celkov. Vo veľkomoravskom období je demografický nárast obzvlášť zreteľný. Na základe rektifikácie a odhadu celkového počtu obyvateľov Veľkej Moravy možno predpokladať, že v poslednej štvrtine 9. storočia na území dnešného Slovenska žilo okolo 120 000 obyvateľov.

Poznatky o štruktúre osídlenia sme mali možnosť konfrontovať s obrazom osídlenia z 10. - polovice 13. storočia. Pri mapovaní osídlenia sa využili hmotné a písomné pramene, čo znamná podchytenie vyše 2300 sídliskových jednotiek.

Maďarské hroby

V 10. storočí predstavujú nový, cudzí a celkom špecifický fenomén staromaďarské hroby, naznačujúce chronológiu a geografickú šírku prenikania nových obyvateľov aj do severnejších častí Karpatskej kotliny. Najstarší horizont staromaďarských hrobov, ktorý patrí na prelom 9. a 10. storočia, sa zistil zatiaľ len na východnom Slovensku. Hroby z oblasti Medzibodrožia však dokazujú len pomerne krátkodobý pobyt bez priameho sídliskového pokračovania. V ďalších častiach najjužnejšieho pásma územia Slovenska patria najstaršie staromaďarské hrobové celky až do obdobia po rokoch 920 - 925. Ide o ojedinelé hroby alebo menšie skupinky hrobov, hlavne jazdecko-bojovníckeho rázu. Medzi rokmi 930 - 940 možno rátať so začiatkom posunu ďalších, už väčších skupín staromaďarského obyvateľstva. Ani táto vlna prisťahovalcov však na severe neprekročila líniu danú približne spojnicou Bratislava, Hlohovec, Nitra, Levice, Lučenec, Rimavská Sobota. Na východnom Slovensku už tento horizont staromaďarskej prítomnosti nie je doložený. Územie, na ktorom sa nachádzajú staromaďarské hroby ako doklad prítomnosti jazdeckých družín a potom aj jednoduchších vrstiev staromaďarského obyvateľstva, predstavuje cca 7500 km2, čo je asi 1/7 rozlohy Slovenska, resp. 1/4 územia vhodného pre poľnohospodárstvo.Hustota osídlenia

Význam vyššie uvedeného zistenia závisí v značnej miere od obrazu osídlenia celého územia. Tu sa ukazuje zreteľná nadväznosť na štruktúru sídlisk z 9. storočia. Naďalej je zreteľná závislosť počtu sídlisk od nadmorskej výšky - 75% sídlisk bolo vo výške do 300 m n.m., 22% medzi 300 - 700 m n.m. a zvyšok nad 700 m n.m. Napriek tomu sa výrazne zmenil dovtedajší pohľad na osídlenie horských regiónov severného Slovenska pred 13. storočím. Nápadné je pomerne husté osídlenie Spiša s údolím Popradu a Turčianskej kotliny. O niečo redšie boli osídlené Liptov a Zvolenská kotlina, Žilinská kotlina, stredná Orava a severný Šariš.

Ak sledujeme stopy staromaďarskej prítomnosti v naznačenom obraze osídlenia, je pozoruhodné, že staromaďarské pohrebiská uvedenej prvej i druhej vlny chýbajú vo väčšine najúrodnejších regiónov (Trnavská tabuľa, Považie severne od Hlohovca, Ponitrie severne od Nitry, Východoslovenská nížina), vo vyšších polohách a horských kotlinách, ktoré boli Slovanmi osídľované od 8. - 9. storočia. V druhej polovici 10. storočia prišlo k vzájomnému zbližovaniu slovanského a staromaďarského obyvateľstva, čo sa prejavilo charakteristickými pohrebiskami tzv. belobrdského typu, kde sa postupne stierali a v prvej polovici 11. storočia úplne zanikli etnicky signifikantné znaky. Belobrdské pohrebiská sa viažu výslovne na južné časti Slovenska s doloženým slovanským i staromaďarským osídlením, na východnom Slovensku zatiaľ chýbajú.

Ku koncu 10. storočia sa na južnom Slovensku usadzovali ďalšie skupiny jednoduchého staromaďarského obyvateľstva, a to predovšetkým v redšie osídlených častiach Podunajskej nížiny. Určujúcimi sú najmä bojovnícke hroby s prvkami západoeurópskej výzbroje (dvojostré meče, výrazné typy strmeňov), výrazne sa odlišujúcej od predchádzajúcej typickej východoeurópskej - stepnej výzbroje starých Maďarov. Tento prúd súvisí už s uhorským štátotvorným procesom. Predstavuje najmladší archeologický fenomén, na základe ktorého možno sui generis vyvodzovať etnické závery o pochovaných. Ďalšie sledovanie etnických interakcií sa vymyká možnostiam archeologickej interpretácie. Slovanské etnické oblasti sa však zachovali na južnom Slovensku naďalej.Kontinuita Veľkej Moravy

Kontinuitu slovienskeho obyvateľstva na území Slovenska nemožno ničím spochybniť, oveľa väčšiu pozornosť treba venovať podielu slovanského etnika na uhorskom štátotvornom procese. Ide napr. o problém pretrvávania mocenských centier, o kontinuitu cirkevnej organizácie, o problematiku služobných osád, no napr. i o podiel tunajšej vedúcej vrstvy na strane panovníka na potlačení odporcov christianizácie, alebo o obrane severnejších častí Slovenska proti prenikaniu staromaďarských i včasnouhorských vojsk.

Pokúsim sa schématicky a modelovo zhrnúť obraz historického vývoja v 10. - 11. storočí na Slovensku. Ukazuje sa, že po rozpade veľkomoravského štátu nastala na území Slovenska výrazná diferenciácia politicko-organizačného a kultúrneho vývoja, a to rámcovo v dvoch geografických celkoch. Južné časti sa veľmi skoro dostali pod staromaďarskú vojenskú kontrolu. Veľkomoravská organizačná štruktúra sa postupne rozpadala, jej relikty sa dostali pod staromaďarskú nadvládu už v prvej polovici 10. storočia.

Časť slovenskej aristokracie pritom nadobudla pozície i v nových pomeroch. Niektoré z bývalých veľkomoravských centier pretrvali po istom útlme i naďalej ako organizačné uzly, pretrvali i niektoré kresťanské cirkevné inštitúcie z 9. storočia, prvky veľkomoravskej architektúry možno podchytiť najskôr a ojedinele len v rustikálnych predrománskych a románskych stavbách. Ekonomický potenciál a organizácia výroby z 9. storočia našli svoje pragmatické uplatnenie v systéme služobných osád. Symbióza a interakcie slovanského a maďarského obyvateľstva sú doložené i vo vývoji materiálnej kultúry - po roku 950 sa prejavujú v náplni materiálnej kultúry na pohrebiskách tzv. belobrdského typu.

Odlišný bol vývoj v 10. storočí na územiach Slovenska severne od vyššie spomenutej zóny pod staromaďarskou priamou kontrolou, resp. i na celom východnom Slovensku. Pretrvávali tu na základe domácich uzlov menšie územné celky ovládané príslušníkmi slovanskej aristokracie. Vývoj v prvej polovici 10. storočia bol ovplyvnený vzťahmi k územiu Poľska a Sliezska. Vo vzťahu k Maďarom boli asi diferencované formy interakcií: od vojenského antagonizmu, cez platenie tribútu za mier až po príležitostné spojenectvo. Slovanské osídlenie priamo nadväzuje na 9. storočie, postupuje však i do vyšších polôh. Materiálna kultúra sa vyvíja kontinuálne, od 9. storočia je však zreteľná rustikalizácia (najmä u šperkov). Pomerne slabé sú kontakty so staromaďarskou materiálnou kultúrou, prechodné pásmo možno sledovať na severnom rozhraní tzv. belobrdského štýlu. Na severnom a východnom Slovensku sú stopy kultúrnych kontaktov s Poľskom, Pobaltím a Kyjevskou Rusou. Vo vývoji architektúry sa tu odzrkadľujú vplyvy misijných prúdov západnej i východnej kresťanskej orientácie. Zachovala sa tu v plnom rozsahu kontinuita slovanského osídlenia. Proti možnosti diferencovaného vývoja Slovenska v 10. storočí, ktorý zodpovedá terajším poznatkom archeológie, nestoja jednoznačne ani písomné pramene. Pokiaľ povestnú bitku pri Bratislave v roku 907 obklopujú z hľadiska heuristiky určité pochybnosti a aj pri plnom akceptovaní by sme túto správu mohli vztiahnuť len na počiatky maďarského záboru v južnom pásme Slovenska, zatiaľ ďalšej menej známej informácii z roku 942 treba venovať zvýšenú pozornosť. Starí Maďari, zajatí Arabmi počas koristníckej výpravy do Andalúzie, uvádzajú v súvislosti s krajinou, odkiaľ prišli, aj susednú krajinu, alebo mesto (?) "Morabija".

Po porážke pri Augsburgu v roku 955 sa zrejme začína posun staromaďarskej, resp. už včasnouhorskej moci na sever, no čoskoro sa v dôsledku známeho výboja poľského Boleslava Chrabrého zastavuje. Veľmi nejasná je problematika domnelého českého záboru na západnom Slovensku. V každom prípade sú však obe tieto zahraničné vojenské iniciatívy, no najmä poľský výboj na územia Slovenska, determinujúcim faktorom z hľadiska sledovania kontinuity veľkomoravských organizačných prvkov. Ak by mal totiž poľský postup siahať až po Dunaj a pretrvávať pomerne dlho, až do tzv. poľsko-uhorského vyrovnania v roku 1018, bola by z južných častí Slovenska vytlačená nielen maďarská zložka, najmä jej vojenská časť, ale zrejme by nastala istá zmena i v tunajšom celkovom demografickom obraze osídlenia.

Obraz, ktorý poskytujú výsledky archeologického bádania, je však odlišný. Situácia na pohrebiskách tzv. belobrdského typu naznačuje, že vývoj tu nadväzuje organicky na prvú polovicu 10. storočia. Okolo polovice 10. storočia končia slovienske pohrebiská, koreniace ešte vo veľkomoravskom období, niektoré z nich splývajú s tzv. belobrdskými pohrebiskami. V materiálnej kultúre sa stierajú výraznejšie etnické determinanty, postupuje zjednocovanie v rámci veľkej časti Karpatskej kotliny, avšak so zachovaním určitých regionálnych špecifík.