Uhorské mince

Uhorskou mincou bol denár.

Vznik uhorského mincovníctva je priamo spojený so vznikom uhorského kráľovstva. Základnou uhorskou mincou sa stal denár, menšou bol poldenár alebo obolus. Jeden z prvých denárov zakladateľa uhorského štátu Štefana I. pochádzal zo začiatku 11. storočia a našiel sa na lokalite Borsave vo Švédsku, s legendou na rube (B)RESLAWA CIV., ktorá sa viaže priamo k Bratislave. Počas vlády Štefana I. a jeho nástupcov prevládala razba drobných mincí obolov a denárov, ktoré sa stali uhorským platidlom. Uhorsko prevzalo používanie denárov z ftanskej tradície, kde sa z jednej hrivny striebra razilo 240 denárov. Denáre však postupne strácali svoju kvalitu, opotrebúvali sa a navyše ich priamo znehodnocovali sami šľachtici a cudzinci, ktorí sa usádzali v Uhorsku. Tí denáre zbrusovali, získané striebro využívali na vlastné účely, v niektorých prípadoch nahrádzali striebomé detáre mincami z nekvalitného materiálu.

Situácia nakoniec vyústila až do zavraždenia uhorskej kráľovnej Gertrúdy, manželky uhorského kráľa Ondreja II. v roku 1213. Kráľovná Gertrúda dráždila predstaviteľov uhorkej nobility svojím preferovaním cudzincov, najmä Talianov a Židov, ktorých považovali uhorskí šľachtici za priamo zodpovedných zo znehodnocovania mincí v obehu a z katastrofálnej hospodárskej situácie v Uhorsku, ktorá nastala na začiatku 13. storočia. Pozícia uhorských šľachticov v tomto konflikte s kráľovskou mocou bola natoľko silná, že uhorský panovník Ondrej II. bol nútený v roku 1222 vydať Zlatú bulu, obsahujúcu základné práva uhorskej šľachty. Na základe tejto buly sa panovník okrem iného zaväzoval, že nebude udeľovať majetky cudzincom a neustanoví Izmaelitov a Židov do funkcií županov mincových a soľných komôr, ako ani za vyberačov daní a nepovýši ich do šľachtického stavu. V prípade nedodržaní ustanovení zlatej buly mala uhorská šľachta právo odporu.

Vo vývoji mincovníctva zohrala dôležitý význam reforma, ku ktorej prišlo ešte počas vlády uhorského kráľovského rodu Arpádovcov. Reforma súvisela so vznikom a zriadením "mincových komôr", ktoré predstavovali hlavnú stredovekú inštitúciu zaoberajúcu sa výkupom drahých kovov, razením nových i výmenou starých mincí. Počas vlády kráľovskej dynastie Arpádovcov pracovali v Uhorsku len štyri mincové komory - v Budíne, Ostrihome, Srieme a Csanáde. Po nástupe uhorského panovníka Karola Róberta z Anjou sa však situácia v uhorskom mincovníctve zlepšila a uhorské mincovníctvo sa stalo jedným z najvyspelejších v celej Európe.

V prvom rade uskutočnil Karol Róbert z Anjou (1308 - 1342) reformu mincových komôr. Počet komôr sa rozšíril na desať, (ostrihomská, budínska, sriemska, csanádska, kremnická, smolnícka, szátmarská, veľkovaradínska, nagybatyánska a päťkostolská), pričom neskôr sa päťkostolská mincová zlúčila so sriemskou a ostrihomská komora sa zlúčila s budínskou. Dve z týchto komôr ležali aj na území Slovenska, do právomocí kremnickej komory (ktorej. činnosf úzko súvisela so zriadením anjouovskej mincovne v Kremnici v roku 1328 patrili župy Bratislavská Nitrianska, Zvolenská, 0ravská, Liptovská, Turiecka, Trenčianska, Tekovská, Hontianska, Novohradská a na ľavej strane Dunaja ležiaca Peštianska župa.

Pod jurisdikciu smolníckej komory patrili župy Abovská, Tumianska, Šarišská, Zemplínska, Užská, Gemerská, Boršódska a Hevešská.

Správcami mincových komôr sa stali komorskí grófi (komesi) a pozícia komorského grófa sa mohla panovníkom aj prepožičiavať, pochopitetne za väčší finančný obnos. Právomoci mincových komôr boli naozaj vysoké. Mincové komory vykupovali drahé kovy, dbali na dodržiavanie zákazu vývozu drahých kovov do cudziny, razili nové mince, vymieňali staré a vyberali aj niektoré špecifické dane, ku ktorým patrilo napríklad vyberanie arcibiskupského cirkevného desiatku. Mincové komory takisto vyberali špeciálne banícke dane - urbury, portálnu daň a i. V niektorých oblastiach mali mincové komory na starosti aj dovoz potravín do banských a mincových centier, v určitom význame boli priamo nadriadené aj banským komorám.

Je zaujímavé, že proti rozhodnutiam mincových komôr bolo možné odvolať sa len u kráľovského taverníka. Královský taverník a ostrihomský arcibiskup úzko spolupracovali s komorským grófom. Obaja museli byť fyzicky prítomní pri príprave pagamentu a pri razbe mincí, dokonca kľúče od miestnosti, v ktorej boli uzamknuté raziace nástroje, mali len ostrihomský arcibiskup a kráľovský tavermlk.

Počas vlády Karola Róberta z Anjou a vlády jeho syna Ľudovíta Veľkého (1342-1382) sa začali v kremnickej mincovni raziť nové mince - dukáty, známe pod latinským názvom florenus aureus. Minca bola nazvaná podľa zlatého peniaza mesta Florencie a tento dukát razili počas dlhého obdobia od roku 1330 až do roku 1730, pričom jeho váha a kvalita sa nezmenila: rýdzosť bola 23 3/4 karáta, t. j. 989,58 0/00, váha 3,52206 g, váha rýdzeho zlata bola 3,51991 g. Anjouovský dukát bol známy aj pod názvom uhorský dukát alebo kremnický dukát.

Okrem dukátov začal Karol Róbert z Anjou raziť aj strieborné mince - groše. Tie sa už razili od začiatku 12. storočia v južnej a západnej Európe, na Slovensku sa však používali až do roku 1333 české groše. Uhorské groše sa razili v Kremnici, na jeden groš sa počítalo 6 uhorských denárov, na 1 uhorský dukát sa počítalo 14 g.