Kniha IV

Kapitola 48

V štyridsiatom roku panovania Chlotara muž menom Samo, rodom Frank z kraja senonského, priviedol so sebou mnohých kupcov a uberal sa obchodovať k Slovanom prezývaných Vinidmi. Slovania sa už začali búriť proti Avarom nazývaných Hunmi a proti ich vládcovi kaganovi. Vinidi boli už oddávna predvojom (dvojšíkom - dvojplukom) Hunov; keď Huni s vojskom viedli útok proti ktorémukoľvek kmeňu, vtedy Huni stavali svoje zhromaždené vojsko na obranu táborov, Vinidi však bojovali. Ak sa víťazstvo klonilo na ich stranu, Huni vtedy útočili, aby sa zmocnili koristi, ak však Vinidi boli porážaní, podporovaní pomocným vojskom Hunov znova nabrali síl.

Huni ich teda nazývali predvojom, lebo pri bojovom stretnutí tvoriac dvojité bojové šíky kráčali pred Hunmi. Huni každoročne prichádzali k Slovanom prezimovať, na lôžka si brávali manželky Slovanov a ich dcéry. Okrem iných (znášaných) násilenstiev Slovania odvádzali Hunom poplatky. Synovia Hunov, ktorých splodili z manželiek Vinidov a (ich) dcér, neznášali ďalej zlo krutosti a násilia, vzpierali sa nadvláde Hunov a, ako som už spomínal, začali sa búriť. Keď Vinidi s vojskom zaútočili proti Hunom, kupec Samo, ktorého som taktiež spomenul, postupoval s nimi vo vojsku. A tu preukázal takú veľkú schopnosť proti Hunom, že to vzbudilo obdiv, a nesmierny počet z nich bol pobitý mečom Vinidov. Vinidi, spoznajúc Samovu užitočnosť, zvolili si ho za kráľa nad sebou, a tu šťastlivo panoval 35 rokov. Za jeho vlády Vinidi viedli mnohé boje proti Hunom. S jeho rozvahou a schopnosťou Vinidi vždy porazili Hunov. Samo mal 12 žien z kmeňa Vinidov, z ktorých splodil 22 synov a 15 dcér.

Kapitola 68

V tom roku Slovania, nazývaní Vinidmi, v ríši Samovej usmrtili veľký počet franských kupcov a olúpili ich o tovar. Toto bol začiatok roztržky medzi Dagobertom a Samom, vládcom Slovanov. I poslal Dagobert vyslanca Sycharia k Samovi s prosbou, aby za kupcov, ktorých jeho (ľudia) usmrtili, alebo za tovar, ktorý si neprávom prisvojili, dal riadnu náhradu. Samo nechcel Sycharia vidieť, ani by nebol dovolil, aby (predstúpil) pred neho. Sycharius (teda) oblečený odevom na spôsob Slovanov prišiel so svojimi pred zrak Samov; všetko, čo mu bolo uložené, mu oznámil. Avšak ako býva (zvykom) pohanstva a spupnosti u nešľachetných, Samo nedal nijakú náhradu za to, čo spáchali jeho (ľudia), chcel ustanoviť iba rokovanie, aby sa vo veci týchto a iných sťažnosti, ku ktorým medzi stránkami došlo, navzájom zadosť urobilo spravodlivosti.

Sycharius ako pochabý vyslanec riekol Samovi prenáhlené slová, ktoré mu neboli uložené, ba aj vyhrážky, že Samo a ľud jeho ríše vraj je povinný službou Dagobertovi. Samo už urazený v odpovedí riekol: „Aj pôda, ktorú máme, patri Dagobertovi, aj my patríme jemu, ak, pravda, nariadi zachovávať s nami priateľstvo". Sycharius odpovedal: „Nie je možné, aby kresťania a sluhovia Boží uzavierali priateľstvo so psami". Samo na toto povedal: „Ak ste vy sluhami Božími a my psami Boha, vtedy vy neprestajne proti nemu konáte, a my sme si vzali dovolenie zubami vás roztrhať". Sycharius bol odohnaný spred očí Samových.

Keď toto Dagobertovi oznámil, Dagobert spupne rozkázal, aby vojsko z celej ríše Austrázijskej vytiahlo proti Samovi a Vinidom. Keď vojsko s tromi oddielmi v šíku zaútočilo na Vinidov, hneď aj Longobardi, podplatení Dagobertom, tak isto nepriateľsky pritiahli proti Slovanom. Slovania na týchto a na iných miestach sa oproti tomu (vojensky) pripravovali; do ktorého kraja vkročilo vojsko Alemanov s vojvodcom Chrodobertom, zvíťazilo. Tak isto Longobardi zvíťazili, a Alemani i Longobardi odviedli so sebou veľmi veľký počet zajatcov zo Slovanov.

Keď potom Austiázijci obkľúčili hrad Wogastisburg, kde sa opevnili veľmi početné oddiely udatných Vinidov, v trojdennom boji boli tu mnohí z Dagobertovho vojska pobití mečom a (ostatní) zanechajúc všetky stany a batožinu, ktorú malí, zbabelo sa odtiaľ vrátili do vlastných sídiel. Potom Vinidi viac ráz vtrhli do Durínska a do ostatných krajov Franskej ríše a plienili. Ešte aj Dervan, knieža z rodu Srbov", ktorí pochádzali z kmeňa Slovanov a už dávno patrili k Franskej ríši, pridali sa so svojimi k vládcovi Samovi. K tomuto víťazstvu, ktoré Vinidi dosiahli nad Frankami, nedopomohla natoľko udatnosť Slovanov, ako práve nerozumnosť Austrázijcov, ktorí medzitým zistili, že upadli do nenávisti Dagoberta a že by boli neprestajne olupovaní.

Kapitola 75

V jedenástom roku panovania Dagoberta, keď Vinidi na rozkaz Samov trúfalo páchali ukrutnosti a častejšie, keď prekročili ich hranice, aby plienili Franskú ríšu, napádali Durínsko a ostatné kraje, Dagobert prišiel do mesta Méty, na radu biskupov, ako aj cirkevných hodnostárov a so súhlasom všetkých veľmožov svojej ríše povýšil svojho syna Sigyberta na kráľa Austrázie a dovolil, aby za sídlo mal mesto Méty. Chuniberta, biskupa mesta Kolína, a knieža Adalgysela ustanovili za veliteľa dvora, aby spravoval ríšu. Poklad, ktorý postačoval, odovzdal synovi a primerane, ako sa patrilo, postavil (ho) na jeho čelo. Ustanovil, aby všetko, čo mu daroval, bolo osobitne potvrdené v písomných dekrétoch. Potom sa vlastným pričinením rozhodli zhodne chrániť hranicu a Franskú ríšu proti Vinidom...