Ľudia sa už od nepamäti pokúšali vysvetliť vznik človeka. Pri nedostatku akýchkoľvek vedeckých poznatkov mohli však ľudia minulých tisícročí a stáročí vyslovovať svoje myšlienky o pôvode človeka iba vo forme viac-menej fantastických dohadov. ň

Tak vznikali mýty a rozprávky, báje a legendy, v ktorých sa počiatok jestvovania sveta, neba, zeme a nakoniec aj človeka opisoval najrozmanitejším spôsobom. Napríklad niektoré skupiny praobyvateľov Austrálie si vznik človeka vysvetľovali tak, že ľudí stvoril dobrý duch Muramura z čiernych jašteríc, ktorým odsekol chvost, a aby mohli chodiť vzpriamene, premenil im nohy na ľudské údy.

V Oriente, kde sa veľmi včasne vyvinulo vyspelé hrnčiarske umenie, bolo prirodzené, že si stvorenie človeka predstavovali z hliny alebo blata.

Rimania sa živo zaujímali o otázku praľudstva, ktoré vraj kedysi pozostávalo z obrov. Mohutné fosílne zvieracie kosti pochádzajúce zo slonov alebo ich predchodcov, považovali za pozostatky mocných ľudských obrov. Sám cisár Augustus si vo svojej vile na ostrove Capri založil zbierku kostí obrov.

Dnes sa veda snaží vytvoriť čo najpravdivejší najvernejší obraz o vzniku človeka. Predpoklady na to vytvorili veľkí myslitelia a prírodovedci posledných dvoch storočí, ako aj obrovský pokrok vo všetkých vedných odboroch. K teoretickým úvahám za posledných sto rokov (neandertálsky človek bol objavený roku 1856) pribúdali v čoraz väčšej miere zvyšky kostier ľudí, ktorí žili kedysi pred dávnymi tisícročiami. Pomocou týchto objavov a poznatkov sa podarilo modernej vede osvetliť temnotu okolo pôvodu človeka a načrtnúť taký obraz o jeho vzniku, o správnosti ktorého (v základných črtách) už sotva možno pochybovať.

Pre výklad otázky vzniku človeka sa musíme napokon zaoberať dôležitou skupinou vymretých ľudoopov - Australopitekmi (z latinčiny australis = južný a pithecus = opica), ktorí boli objavení v južnej Afrike. Australopiteky sú veľmi dôležitým objavom preto, lebo nám v mnohých ohľadoch vysvetľujú otázky vonkajšieho vzhľadu a spôsobu života živočíšnych predkov človeka. Obzvlášť dôležité je zistenie, že sa tieto juhoafrické ľudoopy ďalej vyvíjali podobne ako človek. Avšak je treba zdôrazniť, že samotné Australopiteky sú sotva živočíšnymi predkami človeka. Podľa výsledkov bádania žili Austrálopitekove mladšie formy ešte v tom čase, keď už jestvovali ľudia. Dôvodom zaoberania sa týmito tvormi je dôležité preto, lebo sú nanajvýš názorným modelom živočíšnych predkov človeka. Podľa dnešných poznatkov je celkom možné odvodiť ľudstvo od tvorov, ktoré sa Australopitekom veľmi podobali.

Ak chceme zistiť, ako vznikol človek, musíme mať najprv ujasnenú otázku, čím sa vlastne človek odlišuje od zvieraťa. Názor, akým je vzpriamená chôdza, nie je tým znakom, ktorý sa človek odlišuje od zvieraťa. Dôkazom o postupnom vývoji človeka zo živočíšnej ríše je doteraz zachovaný kostrový materiál z opoľudí - Pithecanthropus erectus. Iné dôkazy tvoria prvé primitívne nástroje opočloveka. Známe nálezisko, na ktorom boli kostrové zvyšky i nástroje, je Ču-Ku-Tien v Číne (30 km od Pekingu). Tieto nálezy ukazujú, že tvory, ktoré pochádzali z vymretého, vysoko vyvinutého druhu ľudoopov, naučili sa v priebehu dlhého vývinu pracovať.

Čínsky opočlovek - Sinanthropus pekinensis, ktorý žil pred 500 000 rokmi, si zhotovoval najjednoduchšie nástroje z kameňa a robil spoločné poľovačky na veľké zvieratá. Nálezy vrstiev popola a zuhoľnatených kostí spolu s nástrojmi a kostrovými zvyškami Sinantropa dokazujú, že čínsky opočlovek používal oheň. Ču-Ku-Tien je teda podľa dnešného stavu našich vedomostí tým miestom, na ktorom možno dokázať najstaršie používanie ohňa v celých dejinách ľudstva. Objav Sinantropa je však významný hlavne v inom ohľade, ktorý človeka odlíšil od zvieraťa. Dôkladné skúmanie lebiek (výliatkov mozgu) Sinantropov viedlo k záveru, že sa u tohto najstaršieho predstaviteľa ľudstva dajú už dokázať začiatky reči a prevládajúca pravorukosť ako u nás - dnešných ľudí.