referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Miloš
Nedeľa, 23. januára 2022
Francúzski králi z rodu Bourbonovcov
Dátum pridania: 01.10.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: 3werca3
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 949
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 14.3
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 23m 50s
Pomalé čítanie: 35m 45s
 

Ľudovít XV:
Ľudovít XV. (15. február 1710, Versailles – † 10. máj 1774, Versailles) bol kráľom Francúzska od roku 1715, keď zomrel jeho pradedo Ľudovít XIV., z dynastie Bourbonovcov.

Život:
Prvých osem rokov vlády regentsky vládol knieža Filip Orleánsky. Vo veku 13 rokov bol uznaný za plnoletého a ujal sa vlády. V 15-tich rokoch sa oženil s o osem rokov staršou dcérou poľského kráľa Stanislava Leszcziňského, Máriou. Stanislaw Leszczyński sa vtedy, po úteku z Poľska pred vrátiacim sa kráľom Augustom II. Wettinom, zdržiaval v Paríži. Ľudovít XV. sa po Augustovej smrti (1733) osobne bezúspešne angažoval za jeho návrat na poľský trón. Tak regent, ako aj kráľ sa po získaní plnoletosti snažili pokračovať v absolutistickom štýle vlády, vytvorenom ešte Ľudovítom XIV. Naďalej hlavnú úlohu v štáte zohrávala šľachta a rodová aristokracia, ktorá sa doslova kúpala v dostatku a luxuse, čoho prejavom boli početné bály, koncerty, divadelné a baletné vystúpenia, predstavenia v prírode, lovy, rôzne dvorské pikle a pokles mravov. V architektúre, umení a móde prevládal aristokratický štýl rokoka: dekoratívne interiéry, jemné figúrky z porcelánu, krinolíny a vysoké účesy dám, parochne, trojrohé klobúky, ozdobné kordy šľachticov a iné.

Kráľovský dvor:
Hlavným strediskom ostentatívneho bohatstva, voľnosti správania a finančnej márnotratnosti bol nepochybne kráľovský dvor. Ľudovít XV. si vydržiaval na ňom mnoho svojich favoritiek, z ktorých prvou bola a najväčší vplyv na neho mala, Madame de Pompadour. Na jej príhovor mnohí veľkí filozofovia a osvietenskí umelci získavali podporu a objednávky na svoje diela. Okrem iného boli vďaka nej vybudované reprezentačné objekty pri Palace de la Concorde a malý palác Malý Trianon v Paríži a Versailles. Madame de Pompadour organizovala aj pompézne zábavy vo Versailles, na účet kráľa. Jej sa pripisuje výrok: Po nás hoc' aj potopa! Na druhej strane neustály rast daní, zvyšovanie cien, devalvácia, neúroda v poľnohospodárstve, hlad a epidémie spôsobovali stále väčšiu biedu zvyšku spoločnosti, najmä však pri rastúcom počte obyvateľstva na vidieku, ktoré nevlastnilo žiadnu pôdu (viac, ako 50%). Parlament, pokúšajúci sa získať podiel na moci v štáte, chcel urobiť určité zmeny a reformy v hospodárstve a financiách štátu, čo sa mu však nepodarilo.

Vojny:
V dobe vlády Ľudovíta XV. Francúzsko viedlo mnoho vojen, z ktorých najvážnejšia bola sedemročná vojna (1756-63), spôsobená expanziou Pruska v Európe a anglo - francúzskym koloniálnym rivalstvom. Zúčastnili sa na nej široké koalície niekoľkých štátov Európy. Skončila sa parížskou zmluvou, v ktorej dôsledku Francúzsko stratilo v prospech Anglicka svoje kolónie v Kanade a Indií. O niečo skôr sa Ľudovít XV. zúčastnil v niekoľkých dynastických vojnách, vedených najmä v Taliansku, kde dŕžavy Habsburgovcov prechádzali z rúk do rúk, a v rakúskom Nizozemsku. Francúzsko definitívne získalo ostrov Korziku, i Lotrinské vojvodstvo, ktoré Ľudovít XV. doživotne daroval svojmu svokrovi, Stanislavovi Leščiňskému. Bývalý kráľ Poľska potom úspešne panoval vo vojvodstve, kde sa zaslúžil ako mecenáš o rozvoj vedy a umenia.

Hospodárstvo:
O hospodárske veci sa Ľudovít XV. veľmi nezaujímal. Prenechával to na svojich ministrov pokladu, ktorí používali všetky možné krkolomné experimenty, aby vyviedli štátny rozpočet z obrovského zadĺženia, ako napríklad založenie Prvej štátnej banky, emitujúcej papierové peniaze, predaj akcií Indickej spoločnosti súkromným spoločnostiam, ktoré potom zbankrotovali a podobne. Následkom týchto operácií zbohatlo niekoľko stovák špekulantov a tisíce drobných sporiteľov bolo zruinovaných. Po r. 1750 sa popri mnohých negatívnych javoch vo francúzskom hospodárstve však ukázalo značné oživenie konjunktúry. Rozhodujúci vplyv na to mal obchod a vznikajúci veľkopriemysel. Predovšetkým vzrástol obchod so zámorím, najmä s vlastnými kolóniami, s takými dôležitými komoditami, ako boli cukor, káva, čaj, tabak, a bavlna. V jednotlivých krajoch bola stimulátorom obchodu výstavba siete nových a úprava povrchu pôvodných ciest, výstavba riečnych kanálov, organizácia trhu a tovarová burza v mnohých väčších mestách. Koncentrácia kapitálu a rôzne technické vynálezy spôsobili, že od sedemdesiatych rokov 18. storočia začalo vo Francúzsku, na základe nových technológií, vznikať mnoho manufaktúr.
Ľudovít XV. zomrel v r. 1774 na osýpky. Nástupcom sa stal jeho vnuk Ľudovít XVI. (1774-1792).

Ľudovít XVI:
Ľudovít XVI. (23. august 1754, Versailles – † 21. január 1793, Paríž) bol francúzsky kráľ z rodu Bourbonovcov vládnúci v rokoch 1774–1792. Bol vnukom Ľudovíta XV., jeho manželkou bola Mária Antoinetta (dcéra Márie Terézie).
Ľudovít bol osobne čestný a zbožný človek, ale ako panovník vystupoval často nerozhodne a nedokázal riešiť hlbokú finančnú krízu a reformovať zastaralé feudálne usporiadanie Francúzska. Bránil prijatie reforiem ministra financií R. J. Turgota a neskôr J. Neckera.
Dňa 5. mája 1789 zvolal Ľudovít generálne stavy za účelom reformy daňového systému. Voľby zástupcov generálnych stavov odštartovali Veľkú francúzsku revolúciu. Po páde Bastily sa kráľ formálne vyslovil pre ústavu, ale v zahraničí zároveň hľadal pomoc proti revolúcii.
Roku 1791 sa neúspešne pokúsil o útek za hranice. Bol prehlásený za vlastizradcu, zosadený z trónu a dňa 21. januára 1793 verejne sťatý gilotínou na Námestí Revolúcie. Jeho statočnosť v posledných chvíľach pred popravou mu priniesla úctu mnohých súčasníkov.

Robespierrove argumenty pre popravu kráľa (prejav v Konvente z 3. decembra 1793):
„Tu sa nevedie súdny proces. Ľudovít nie je obžalovaný a vy nie ste žiadni sudcovia. Ste iba politici a zástupcovia národa ... Vašou úlohou nie je vysloviť nad niekým súdny rozsudok, ale prijať opatrenie v záujme verejného blaha. Pokiaľ ide o mňa, prieči sa mi trest smrti a k Ľudovítovi necítim lásku ani nenávisť ... Ale zosadený kráľ v lone revolúcie, ktorá má ešte ďaleko k tomu, aby bola pevne zakotvená ... taký nemôže byť zneškodnený uväznením alebo vypovedaním. S bolesťou vyslovujem osudnú pravdu: je lepšie, aby zomrel Ľudovít, než aby zahynulo 100 tisíc poctivých občanov…“

Napoleon Bonaparte:
Napoleon Bonaparte alebo Napoleon I. (15. august 1769, Ajaccio, Korzika – † 5. máj 1821 v Longwood House, Svätá Helena, južný Atlantik) z rodu Bonaparte. Bol generál Francúzskej revolúcie, neskôr 1802 – 1804 samozvaný Prvý konzul Francúzskej republiky, 1804-1814 a 1815 samozvaný cisár Francúzov a 1806 Protektor Rýnskeho spolku a kráľ Talianska.
Napoleon urobil málo, aby vyvíjal inovačné vojenské stratégie, ale predsa použil tú najlepšiu kvalitu z francúzskej armády pod rôznymi revolučnými vládami, aby dosiahol mnoho úspešných kampaní a niektoré prekvapujúce víťazstvá. Jeho kampane boli stále študované vo vojenských akadémiách po celom svete a bol spravidla považovaný za jedného z najväčších veliteľov na svete, aký kedy vôbec žil. Počas menej než desiatich rokov bojoval fakticky s každou európskou mocnosťou a získal kontrolu nad väčšou časťou západnej a centrálnej Európy. Od jeho dobývania či spojenectva až po jeho katastrofálny vpád do Ruska v roku 1812 nasledovaný porážkou pri Lipsku v októbri 1813, ktorý viedol k jeho odstúpeniu a o niekoľko mesiacov neskôr až k emigrácii na ostrov Elba. Jeho návrat, známy ako 100 dní, bol však tiež odrazený rozhodujúcou bitkou pri Waterloo v dnešnom Belgicku 18. júna 1815 a Napoleon bol prinútený znovu k odstúpeniu a vyhnanstvu na ostrove Svätej Heleny, kde o 6 rokov zomrel.
Napoleon vymenoval niekoľko členov rodiny Bonapartovcov a blízkych priateľov za panovníkov území, ktoré sa mu podarilo podrobiť, ako dôležité vládnuce osoby (jeho brat Lucien sa stal francúzskym ministrom financií). Napriek tomu, že ich vládnutia neprežili jeho pád, jeho synovec Napoleon III. neskôr vládol vo Francúzsku v 19. storočí.

Význam:
Považuje sa za jedného z najschopnejších vojenských vodcov všetkých čias. Pravdepodobne bol prvým európskym vojenským veliteľom, ktorý študoval a nasledoval učenie Sunziho, ktorého kniha "Umenie vojny" bola do francúzštiny preložená až v roku 1782.
Bez ohľadu na jeho vojenské úspechy je veľmi významná jeho reorganizácia štátnej správy po francúzskej revolúcii. Jeho občiansky zákonník – "Code Civil" (doslova: Občiansky kódex) alebo Code Napoléon alebo CC - vo Francúzsku platí dodnes, bol zavedený vo viacerých krajinách (Španielsko, Taliansko, Belgicko a pod.) a významne dodnes ovplyvnil občianske právo Európy, Latinskej Ameriky a bývalých fancúzskych a belgických kolónií.
 
späť späť   1  |   2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.