Človek a vojvodca:
Napoleon prečítal hory kníh už ako malý, keď bol na vojenskej škole. Jeho učitelia si všimli, že zatiaľ čo iní žiaci sa cez prestávku odbehli hrať, Napoleon išiel do knižnice a čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Aj po skončení školy, keď sa stal poručíkom, míňal väčšinu platu na knihy. Takže nebolo divu, že sa stal chodiacou encyklopédiou.
Bol veľmi dobrý v matematike a neskôr sa ako generál stal členom vedeckého inštitútu a stal sa akademikom.
Hoci vedel byť arogantný a panovačný, bol to energický človek činu a mal víziu budúcnosti. Pohŕdal prízemnými a neschopnými luďmi. Výborne vedel jednať v kritických situáciách a ako sa o ňom vyjadril jeho priateľ Marmont, v takých situáciách pocítil obrovský príval energie. Bol chodiaca smršť.
Ešte kým bol presvedčený republikán, dokázal svojou obrovskou charizmou pritiahnuť ľudí, z ktorých mnohí ostali jeho priateľmi na celý život.
Neskôr, keď dosiahol moc, spyšnel a zlenivel. Táto jeho stará energia sa mu na chvíľu vrátila až po porážke v Rusku, keď musel brániť samotné Francúzsko. Vtedy aj dosiahol svoje najlepšie víťazstvá proti oveľa silnejším armádam, ale to už mu nepomohlo, lebo od neho len nedávno oslobodená Európa sa rozhodla radšej umrieť ako prehrať.
Vstával najneskôr o 4. ráno a hneď sa dával do roboty a to aj keď bol cisárom.

Víťazný generál:
V roku 1795, Napoleon Bonaparte slúžil v Paríži, kde rojalisti zorganizovali vyzbrojený protest proti Národnému Konventu 3. októbra. Napoleon dostal príkaz na obranu Konventu v Tuileries paláci. S pomocou mladého jazdeckého dôstojníka Joachima Murata, ktorý sa mu neskôr stal švagrom zmocnil diel. Krvavo potlačil povstanie rojalistov a týmto činom na seba upozornil veľkú pozornosť, zvlášť na svojho vedúceho Barrasa. Počas nasledujúcich týždňov sa romanticky naviazal na Barrasovu bývalú milenku Josephine de Beauharnais s ktorou sa oženil 9. marca 1796.

Vládca Francúzska:
Zatiaľ, čo sa Napoleon v Egypte nestaval k európskym záležitostiam a pozoroval ich z vonka spoliehajúc sa s veľkou mierou na noviny a zásielky, ktoré prichádzali nepravidelne. 23. augusta 1799 neočakávane vyrazil s loďami na Francúzsko s využitím dočasného odjazdu britských lodí blokujúcich francúzske pobrežné prístavy.
Aj keď bol obvinený politickými oponentmi zo zanechania jeho vojenských jednotiek, jeho odjazd bol v skutočnosti nariadený direktóriom, ktoré trpelo sériami vojenských porážok vyvíjajúcich sa tlakom z Druhej koalície a obávalo sa vpádu.
Ešte pred návratom Napoleona do Francúzska sa vojenská situácia trošku zmenila kvôli niekoľkým francúzskych víťazstiev.
Republika zbankrotovala a skazené a neúčinné direktórium bolo ešte viac nepopulárnejšie francúzskej verejnosti ako inokedy predtým.
Napoleon bol obkolesený jedným mužom z direktoriátu, ktorý sa volal Sieyés a hľadal podporu pre prevrat a zvrhnutie konštitúcie. Spiknutie zahrnulo aj Napoleonovho brata Luciena, ktorý bol ako hovorca Rady piatich stoviek. Roger Ducos a ďalší významní predstavitelia direktoriátu ako napr. Talleyrand. 9. novembra (18. brumaira) a ďalšieho nasledujúceho dňa, jednotky vedené Napoleonom sa zmocnili kontroly a rozpustil legislatívnu radu aby vymenovala Napoleona Bonaparteho, Sieyésa a Ducosa ako konzulov, ktorý majú spravovať vládu. Aj keď Sieyés očakával, že bude ovládať nový režim, bol oddelený od Napoleona, ktorého odviedli na vojnu. Ústava z roku VIII zabezpečila voľby a zvolila Napoleona Bonaparteho za prvého konzula. Toto urobilo z Napoleona najmocnejšou osobou vo Francúzsku, ktorej sila bola zväčšená. Ústava z roku X a ho vymenovala za prvého konzula.

Napoleon uskutočnil niekoľko trvalých reforiem, ktoré zahŕňali aj centralizácu administratívy vlády, vyššie vzdelanie, daňový systém, ústrednú banku, právne zákony a cestné a kanalizačné systémy. Napoleon vyjednával s Kondorátom v roku 1801 s katolíckou cirkvou, aby sa zmierilo najviac katolícke obyvateľstvo s jeho režimom. Jeho súbor občianskych práv nazývaný Napoleonský zákonník alebo Občiansky zákonník má význam dodnes v mnohých krajinách sveta. Zákonník bol zkonštruovaný výborom právnych expertov pod dohľadom Jean Jacques Régis de Cambacér(é)s, ktorý bol kancelárom druhého konzula od 1799 až do roku 1804. Napoleon sa aktívne zúčastňoval zasadaní štátnej rady. Ďalšie zákony sa zaoberali kriminálnym a obchodným právom. V roku 1808 bol zákon kriminálnych práv zverejnený a nariadený presnými pravidlami zo súdneho riadenia.

V roku 1800 sa Napoleon znova vrátil do Itálie, ktorá bola znovu dobitá počas jeho neprítomnosti v Egypte. On a jeho jednotky prešli na jar cez Alpy. Aj keď ťaženie začalo trošku horšie nakoniec boli Rakúšania donútení v júli podpísať mier v Marengu, ktorý viedol k prímeriu. Napoleonov brat Joseph, ktorý viedol mierové rokovania v Lunéville, ohlásil, že kvôli britskej podpore pre Rakúsko by Rakúsko nezískalo Francúzske územie. Vyjedávanie sa čoraz viac zostrovalo a tak Napoleon prikázal generálovi Moreau aby udreli na Rakúsko ešte raz. Moreau viedol Francúzsko k víťazstvu pri Hohenlindene. Následkom tohto bola zmluva v Lunéville podpísaná vo februári 1801 pod ktorou francúzske zisky v zmluve Campo Formio boli znovu potvrdené a zväčšené. Briti podpísali zmluvu Amiens v marci roku 1802, ktorá nasadila podmienky pre mier zahrňujúce aj delenie koloniálnych teritórií
Mier medzi Francúzskom a Britániou bol nekľudný a prechodný. Európska monarchia bola neochotná spoznať republiku a bála sa, že názory na revolúciu by mohli prejsť aj k nim. V Británii brat Ľudovíta XVI bol vítaný ako štátny hosť aj keď Británia rozpoznala Francúzsko ako republiku. Británia zlyhala pri opustení Malty a Egyptu ako sľúb a namietala proti francúzskej anexii úpätiu hôr a Napoleonovmu aktu sprostredkovania Švajčiarska. (Aj keď žiadne z týchto oblastí neboli kryté zmluvou Amiens)
V roku 1803 stál Napoleon znovu pred významnou prekážkou kedy poslal svoju armádu znovu dobiť Haiti a založiť základňu ktorá bola zničená kombináciou žltej zimnice (horúčky) s divokým odporom vedeným pod Toussaint L´Ouverture.
Napoleon rozpoznal, že majetky v Severnej Amerike sú neudržateľné a bezprostredne ohrozené vojnou s Britániou a predal ich Spojeným štátom - nákup Lousiany- za menej než tri centy na ár ($7.40/km 2).
Spor o Maltu poskytol zámienku pre Britániu k vyhláseniu vojny Francúzsku v roku 1803 a podporovať tak francúzskych rojalistov.

Cisár Francúzov:
V januári roku 1804 odkryla Napoleonova polícia vražedné úmysly zdanlivo pod záštitom Bourbonovcov. Ako odplatu si Napoleon objednal zatknutie Duc d´Enghiena, ktorý porušoval článok o suvenerite Bádenska. Po rýchlom tajnom súde, bol Duc d´Enghien popravený 21. marca 1804. Napoleon využil tento incident k tomu aby obnovil dedičnú monarchiu vo Francúzsku na ktorej čele by stál cisár (Napoleon) na domnienke, že obnovenie vlády Bourbonovcov by bolo nemožné vzhľadom na zavedenie konštitúcie.
2.decembra 1804 v Notre Dame de Paris sa Napoleon korunoval za cisára. Tvrdenie, ktoré hovorí o tom ako sa Napoleon Bonaparte počas obradu zmocnil koruny z rúk pápeža Pia VII za účelom vyhnúť sa podrobeniu jeho autority k pápežovi sú sporné. V skutočnosti bol však korunovačný proces dohodnutý vopred. Po korunovačných klenotoch bol požehnaný pápežom. Po ňom korunovali i jeho manželku Joséphine ako cisárku (tento moment zachytil Jacques-Louis David v jeho najslávnejšom obraze). Neskôr 26. mája 1805 Napoleona v milánskej katedrále korunovali za kráľa Talianska so železnou korunou Lombardy.
Počas roku 1805 bola Británia nerada vtiahnutá do Tretej koalícii bojujúcej proti Napoleonovi, potom čo si uvedomila, že nedokáže zastaviť rozšitujúce sa expanzívne zámery a vojny Napoleona . Napoleon Bonaparte dobre poznal francúzsku flotilu, ktorá nemohla poraziť kráľovské loďstvo a preto odlákal britskú flotilu z prieluvu Lamanche tak, že teoreticky by sa mohla francúzska flotila spojiť so španielskou a tak získať 24 hodinovú kontrolu nad prielivom a tým sa priblížiť a vylodiť v Británii. Napoleon bol popravde povedané amatérom na vedenie námornej flotily, jeho objednávky k admirálom boli častokrát protikladné a zbytočné. Súsdredil sa najmä na kontinent kde Rakúsko a Rusko pripravovali inváziu do Francúzska. Vytvoril tzv. Veľkú Armádu s ktorou tajne vypochodoval smerom na Nemecko. 20. októbra 1805 to prekvapilo Rakušanov pri Ulme. O deň neskôr, teda 21. októbra 1805 v bitke pri Trafalgare rozdrvila britská flotila pod vedením admirála Horatia Nelsona spojené francúzske a španielske flotily. Týmto víťazstvom získala Británia trvalú kontrolu nad morom. 2. decembra 1805 Napoleon zabezpečil dvôležitejšie víťazstvo. Víťazstvo, na ktoré bol počas svojho vojenského vedenia najviac hrdý sa nieslo porážkou Rakúskej a Ruskej armády, s ktorou sa stretol v bitke pri Austerlitze, známej tiež pod menom bitka pri Slavkove. Touto bitkou zariadil 28. decembra 1805 podpísanie Bratislavského mieru.

Ľudovít Napoleon Bonaparte:
Ľudovít Napoleon (Bonaparte) resp. ako cisár Napoleon III. (20. apríl 1808 – † 9. január 1873) bol 1848 - 1852 francúzsky prezident a po štátnom prevrate 1852 - 1870 francúzsky cisár (druhé francúzske cisárstvo). Zosadený bol v roku 1870 republikánskou revolúciou.
Bol synovcom Napoleona I. Bonaparte, synom holandského kráľa Ľudovíta Bonaparte a jeho kráľovnej Hortensie de Beauharnais.