Henrich IV:
Henrich IV. (13. december 1553, Pau Navarra – † 14. máj 1610, (zavraždený), Paríž) bol francúzsky a navarrský kráľ.
Vládol malému Navarrskému kráľovstvu na juhu medzi Francúzskom a Španielskom. Do dejín stúpilo toto kráľovstvo práve svadbou Henricha IV. s Margarétou z Valois, dcérou Henricha II. a Kataríny Medicejskej. Henrich IV. bol hugenot. To však prekážalo katolíckej šľachte a tak kráľ Karol IX. na nátlak svojej matky Kataríny Medicejskej nariadil po svadbe Henricha a Margaréty vyvraždiť všetkých hugenotov, ktorí prišli na svadbu - bartolomejská noc.
Roku 1589 získal Henrich IV. francúzsky trón, na základe manželstva s Margarétou, keďže jej bratia František II., Karol IX. a Henrich III. nezanechali žiadnych mužských potomkov. Proti nemu však stála mocná katolícka liga na čele s rodom de Guise spolu s jeho manželkou Margarétou Valois, ktorá svojho manžela nenávidela a svojím správaním (menila milencov) aj ponižovala. Náboženské boje vo Francúzsku pokračovali až do jeho smrti. Henrich sa však ukázal ako schopný panovník. Obratnou diplomaciou i tvrdými vojnami získaval čoraz väčšiu moc až nakoniec roku 1593 obsadil Paríž a definitívne upevnil svoju moc.
Pri pokuse zmieriť nezmieriteľné strany konvertoval Henrich na katolícke náboženstvo. Toto diplomatické prestúpenie na katolícku vieru mu pomohlo získať od pápeža povolenie na rozvod s Margarétou, ktorá bola neplodná a oženiť sa s Máriou Medicejskou. Z tohto zväzku mal množstvo detí a následníka trónu, neskoršieho Ľudovíta XIII.
Roku 1598 vydal Nantský edikt, ktorým zrovnoprávnil náboženstvá a legalizoval právo na slobodné náboženské vyznanie.
Ľudovít XIII:
Ľudovít XIII. (27. september 1601, Fontainebleau; † 14. máj 1643, Saint-Germain-en-Laye) bol francúzsky a navarrský kráľ od roku 1610 do roku 1643.
Bol najstarší syn Henricha IV. a jeho ženy Márie Medicejskej. Po zavraždení svojho otca - kráľa nastúpil ako 9-ročný na trón a vládla zaňho jeho panovačná matka so svojimi milencami, napríklad Concino Concinim. Presadzovala protireformačnú politiku a zblíženie so Španielskom. Roku 1610 prestal zvolávať ríšske stavy.
21. novembra 1615 si vzal Annu Rakúsku, s ktorou mal synov
-Ľudovíta XIV. (* 5. september 1638) a
-Filipa (* 21. september 1640).
24. apríla 1617 sa Ľudovít pučom dostal k moci a prikázal zavraždiť Concina Conciniho. Roku 1624 odovzdal riadenie štátu kardinálovi Richelieu, ktorý vytvoril absolutistickú monarchiu. Podarilo sa mu pokoriť vzdor šľachty (ktorému nezabránilo ani ukončenie zvolávania ríšskych stavov), dobyl La Rochelle, čím zlomil moc hugenotov a zaviedol kráľovských intendantov ako správcov krajiny.
Roku 1635 vstúpilo Francúzsko pod vedením Richelieua do tridsaťročnej vojny, s čím však Ľudovít súhlasil len nerád. Richelieu podporoval v zahraničnej politike protestantov, čo vyhovovalo záujmom Francúzska (oslabené a rozdrobené Nemecko). Naopak v domácej politike oslabil vplyv hugenotov. Po Richelieuvej smrti ho vo funkcii štátneho ministra nahradil Július Mazarin.
Ľudovít XIV:
Ľudovít XIV., nazývaný tiež Kráľ Slnko (* 5. september, 1638 – † 1. september, 1715) bol francúzskym kráľom z dynastie Bourbonovcov.
Život:
V čase smrti otca mal iba 4 roky. Do doby plnoletosti vládla ako regentka jeho matka Anna Rakúska a Talian, kardinál Giulio Mazzarini, určený ako regent ešte za svojho predchodcu kardinála Richelieua. Mazzarini pokračoval v politike upevňovania centrálnej moci. Mimo iného rozpustil parížsky parlament. Front stúpencov parlamentu, vystupujúcich zvlášť za rozšírenie účasti meštianstva v politickom živote, a proti absolutizmu kráľa, zostala úplne potlačená, keď bolo použité vojsko.
Vláda:
Ľudovít XIV. fakticky prevzal samostatnú vládu až po smrti Mazzariniho v r. 1661, vo veku 23 rokov. Pripravoval sa na to veľmi starostlivo a už v prvom roku svojho panovania vydal 17 ediktov, zahájil tým široké a všestranné reformy vo Francúzsku. Obsahovali zákonodarstvo, financie, hospodárstvo, nové administratívne rozdelenie krajov, vojsko, verejný poriadok, dane, clá a iné. Všetky mierili k upevneniu moci a úlohy štátu a kráľovskej centrálnej vlády. Ľudovít XIV. chcel sám riadiť aj rozhodovať o všetkom, čo sa dialo v kráľovstve. Známy je jeho výrok: „L'État, c’est moi!" „Štát, to som ja!". Svoj kult vlády budoval aj na výstavnosti a bohatstve kráľovského dvora, ako aj organizovaním častých slávností, plesov, divadelných predstavení oslavujúcich monarchiu i jeho činy.
Obklopoval sa kompetentnými a schopnými úradníkmi. Takými boli minister financií Jean-Baptiste Colbert (1661-1683), ktorý, dbajúc o rozvoj obchodu a manufaktúr, významne zväčšil kráľovský poklad, a tiež komisár opevnení Sebastian Vauban, ktorý vybudoval rozľahlý systém pevností a opevnení pozdĺž východných a severných hraníc štátu. Kráľ podporoval a dbal aj o rozvoj kultúry, vedy a umenia. V období jeho panovania bolo postavených mnoho monumentálnych stavieb, realizovaných v barokovom štýle. Hlavným z nich je palác vo Versailles (architekt Jules Mansart), miesto pobytu kráľovského dvora.
Ľudovít XIV. nebol tolerantným vládcom. V r. 1685 anuloval nantský edikt Henricha IV. z roku 1598 o náboženskej slobode. S tým spojená vlna represálií vyvolala emigráciu viac ako 200 tisíc hugenotov a negatívne sa prejavila na hospodárstve štátu aj v politických pomeroch so štátmi protestantskej Európy. Okrem iného Nemecko odmietlo príspevok Francúzska v jeho konfliktoch s katolíckymi Habsburgovcami.
Vojny:
Ľudovít XIV. viedol rôzne vojny. Vo vojne so Španielskom v rokoch 1667-1668 a vo vojne s Nizozemskom v rokoch 1672-1679 sa územie Francúzska zväčšilo o pás území pozdĺž severovýchodných hraníc, od Álp po Lamanšský prieliv. Okrem iného Francúzsko v roku 1670 obsadilo Lotrinsko a v r. 1681 Alsasko a Štrasburg. Naopak žiadne územné zisky nedosiahol v deväťročnej vojne so štátmi tzv. Augsburgskej ligy (Anglicko, Španielsko, Rakúsko, Bavorsko, Sasko a iné), v rokoch 1689-1697 a tiež vojna o španielske dedičstvo v prvom desaťročí XVIII. storočia.
Všetky tie vojny Francúzsko stáli veľmi veľa. Rovnako bola veľmi drahá koloniálna expanzia, čím sa v roku 1697 francúzske koloniálne panstvo zväčšilo, napríklad o ostrov Santo Domingo (Haiti) v Karibiku.
V r. 1701 sa Francúzsko dostalo do vojny o nástupníctvo na španielsky trón, po smrti španielskeho kráľa Karola II. z rodu Habsburgovcov, ktorý zomrel bez potomkov. Vo svojom testamente určil za následníka vnuka Ľudovíta XIV. Filipa z Anjou. Vytvorilo to podmienky na zmenu rovnováhy síl v Európe. Toto sa stalo podnetom na vytvorenie anglicko – nizozemsko - nemeckej vojnovej koalície, namierenej proti Francúzsku a Španielsku. Vojna o španielsky trón zachvátila celú západnú Európu a ukázala sa, najmä pre Francúzsko, vysilujúca a veľmi drahá. Skončila sa v r. 1713 mierom v Utrechte. Od toho času sa španielsky trón dostal do rúk francúzskej dynastie Bourbonovcov, Francúzsko ale stratilo svoje pozície prvej mocnosti v Európe a na svete v prospech Anglicka.
Hospodársky pokles:
Vojny vedené Ľudovítom XIV. sa pričinili o to, že Francúzsko sa dostalo do hlbokej hospodárskej krízy, ktorá zachvátila krajinu v období niekoľkých posledných rokov jeho panovania. K poklesu hospodárstva prispela aj neúroda, v spojení so živelnými katastrofami, ktoré postihli poľnohospodárstvo v r. 1709 a aj v niekoľkých nasledujúcich rokoch. Kríza bola značne citeľná, čo sa prejavilo hlavne v produkcii potravín, čo vyvolalo hladomor v celých regiónoch.
Kráľ Ľudovít XIV. zomrel v r. 1715, zanechajúc po sebe veľký, zmodernizovaný štát so scentralizovanou, absolutistickou kráľovskou vládou, budúcim vzorom pre veľa iných štátov Európy, napriek prechodnému krachu hospodárstva a financií kráľovstva. Francúzsky dvor vo Versailles sa zasa stal vzorom módy a etikety. Paríž sa rozrástol, dosiahol viac ako štvrť milióna obyvateľov, získal nové elegantné oblasti, miesta, bulváry, mosty, parky, ako aj početné architektonické objekty. Od tej doby sa na veľa storočí stalo hlavné mesto Francúzska architektonickým a aj kultúrnym centrom celej Európy. Francúzština sa stala jazykom európskej diplomacie a aristokracie.
Ľudovít XIV. bol najdlhšie panujúcim európskym monarchom, pretože panoval až 72 rokov (vrátane regentstva jeho matky).
Ľudovít XV:
Ľudovít XV. (15. február 1710, Versailles – † 10. máj 1774, Versailles) bol kráľom Francúzska od roku 1715, keď zomrel jeho pradedo Ľudovít XIV., z dynastie Bourbonovcov.
Život:
Prvých osem rokov vlády regentsky vládol knieža Filip Orleánsky. Vo veku 13 rokov bol uznaný za plnoletého a ujal sa vlády. V 15-tich rokoch sa oženil s o osem rokov staršou dcérou poľského kráľa Stanislava Leszcziňského, Máriou. Stanislaw Leszczyński sa vtedy, po úteku z Poľska pred vrátiacim sa kráľom Augustom II. Wettinom, zdržiaval v Paríži. Ľudovít XV. sa po Augustovej smrti (1733) osobne bezúspešne angažoval za jeho návrat na poľský trón. Tak regent, ako aj kráľ sa po získaní plnoletosti snažili pokračovať v absolutistickom štýle vlády, vytvorenom ešte Ľudovítom XIV. Naďalej hlavnú úlohu v štáte zohrávala šľachta a rodová aristokracia, ktorá sa doslova kúpala v dostatku a luxuse, čoho prejavom boli početné bály, koncerty, divadelné a baletné vystúpenia, predstavenia v prírode, lovy, rôzne dvorské pikle a pokles mravov. V architektúre, umení a móde prevládal aristokratický štýl rokoka: dekoratívne interiéry, jemné figúrky z porcelánu, krinolíny a vysoké účesy dám, parochne, trojrohé klobúky, ozdobné kordy šľachticov a iné.
Kráľovský dvor:
Hlavným strediskom ostentatívneho bohatstva, voľnosti správania a finančnej márnotratnosti bol nepochybne kráľovský dvor. Ľudovít XV. si vydržiaval na ňom mnoho svojich favoritiek, z ktorých prvou bola a najväčší vplyv na neho mala, Madame de Pompadour. Na jej príhovor mnohí veľkí filozofovia a osvietenskí umelci získavali podporu a objednávky na svoje diela. Okrem iného boli vďaka nej vybudované reprezentačné objekty pri Palace de la Concorde a malý palác Malý Trianon v Paríži a Versailles. Madame de Pompadour organizovala aj pompézne zábavy vo Versailles, na účet kráľa. Jej sa pripisuje výrok: Po nás hoc' aj potopa! Na druhej strane neustály rast daní, zvyšovanie cien, devalvácia, neúroda v poľnohospodárstve, hlad a epidémie spôsobovali stále väčšiu biedu zvyšku spoločnosti, najmä však pri rastúcom počte obyvateľstva na vidieku, ktoré nevlastnilo žiadnu pôdu (viac, ako 50%). Parlament, pokúšajúci sa získať podiel na moci v štáte, chcel urobiť určité zmeny a reformy v hospodárstve a financiách štátu, čo sa mu však nepodarilo.
Vojny:
V dobe vlády Ľudovíta XV. Francúzsko viedlo mnoho vojen, z ktorých najvážnejšia bola sedemročná vojna (1756-63), spôsobená expanziou Pruska v Európe a anglo - francúzskym koloniálnym rivalstvom. Zúčastnili sa na nej široké koalície niekoľkých štátov Európy. Skončila sa parížskou zmluvou, v ktorej dôsledku Francúzsko stratilo v prospech Anglicka svoje kolónie v Kanade a Indií. O niečo skôr sa Ľudovít XV. zúčastnil v niekoľkých dynastických vojnách, vedených najmä v Taliansku, kde dŕžavy Habsburgovcov prechádzali z rúk do rúk, a v rakúskom Nizozemsku. Francúzsko definitívne získalo ostrov Korziku, i Lotrinské vojvodstvo, ktoré Ľudovít XV. doživotne daroval svojmu svokrovi, Stanislavovi Leščiňskému. Bývalý kráľ Poľska potom úspešne panoval vo vojvodstve, kde sa zaslúžil ako mecenáš o rozvoj vedy a umenia.
Hospodárstvo:
O hospodárske veci sa Ľudovít XV. veľmi nezaujímal. Prenechával to na svojich ministrov pokladu, ktorí používali všetky možné krkolomné experimenty, aby vyviedli štátny rozpočet z obrovského zadĺženia, ako napríklad založenie Prvej štátnej banky, emitujúcej papierové peniaze, predaj akcií Indickej spoločnosti súkromným spoločnostiam, ktoré potom zbankrotovali a podobne. Následkom týchto operácií zbohatlo niekoľko stovák špekulantov a tisíce drobných sporiteľov bolo zruinovaných. Po r. 1750 sa popri mnohých negatívnych javoch vo francúzskom hospodárstve však ukázalo značné oživenie konjunktúry. Rozhodujúci vplyv na to mal obchod a vznikajúci veľkopriemysel. Predovšetkým vzrástol obchod so zámorím, najmä s vlastnými kolóniami, s takými dôležitými komoditami, ako boli cukor, káva, čaj, tabak, a bavlna. V jednotlivých krajoch bola stimulátorom obchodu výstavba siete nových a úprava povrchu pôvodných ciest, výstavba riečnych kanálov, organizácia trhu a tovarová burza v mnohých väčších mestách. Koncentrácia kapitálu a rôzne technické vynálezy spôsobili, že od sedemdesiatych rokov 18. storočia začalo vo Francúzsku, na základe nových technológií, vznikať mnoho manufaktúr.
Ľudovít XV. zomrel v r. 1774 na osýpky. Nástupcom sa stal jeho vnuk Ľudovít XVI. (1774-1792).
Ľudovít XVI:Ľudovít XVI. (23. august 1754, Versailles – † 21. január 1793, Paríž) bol francúzsky kráľ z rodu Bourbonovcov vládnúci v rokoch 1774–1792. Bol vnukom Ľudovíta XV., jeho manželkou bola Mária Antoinetta (dcéra Márie Terézie).
Ľudovít bol osobne čestný a zbožný človek, ale ako panovník vystupoval často nerozhodne a nedokázal riešiť hlbokú finančnú krízu a reformovať zastaralé feudálne usporiadanie Francúzska. Bránil prijatie reforiem ministra financií R. J. Turgota a neskôr J. Neckera.
Dňa 5. mája 1789 zvolal Ľudovít generálne stavy za účelom reformy daňového systému. Voľby zástupcov generálnych stavov odštartovali Veľkú francúzsku revolúciu. Po páde Bastily sa kráľ formálne vyslovil pre ústavu, ale v zahraničí zároveň hľadal pomoc proti revolúcii.
Roku 1791 sa neúspešne pokúsil o útek za hranice. Bol prehlásený za vlastizradcu, zosadený z trónu a dňa 21. januára 1793 verejne sťatý gilotínou na Námestí Revolúcie. Jeho statočnosť v posledných chvíľach pred popravou mu priniesla úctu mnohých súčasníkov.
Robespierrove argumenty pre popravu kráľa (prejav v Konvente z 3. decembra 1793):
„Tu sa nevedie súdny proces. Ľudovít nie je obžalovaný a vy nie ste žiadni sudcovia. Ste iba politici a zástupcovia národa ... Vašou úlohou nie je vysloviť nad niekým súdny rozsudok, ale prijať opatrenie v záujme verejného blaha. Pokiaľ ide o mňa, prieči sa mi trest smrti a k Ľudovítovi necítim lásku ani nenávisť ... Ale zosadený kráľ v lone revolúcie, ktorá má ešte ďaleko k tomu, aby bola pevne zakotvená ... taký nemôže byť zneškodnený uväznením alebo vypovedaním. S bolesťou vyslovujem osudnú pravdu: je lepšie, aby zomrel Ľudovít, než aby zahynulo 100 tisíc poctivých občanov…“
Napoleon Bonaparte:
Napoleon Bonaparte alebo Napoleon I. (15. august 1769, Ajaccio, Korzika – † 5. máj 1821 v Longwood House, Svätá Helena, južný Atlantik) z rodu Bonaparte. Bol generál Francúzskej revolúcie, neskôr 1802 – 1804 samozvaný Prvý konzul Francúzskej republiky, 1804-1814 a 1815 samozvaný cisár Francúzov a 1806 Protektor Rýnskeho spolku a kráľ Talianska.
Napoleon urobil málo, aby vyvíjal inovačné vojenské stratégie, ale predsa použil tú najlepšiu kvalitu z francúzskej armády pod rôznymi revolučnými vládami, aby dosiahol mnoho úspešných kampaní a niektoré prekvapujúce víťazstvá. Jeho kampane boli stále študované vo vojenských akadémiách po celom svete a bol spravidla považovaný za jedného z najväčších veliteľov na svete, aký kedy vôbec žil. Počas menej než desiatich rokov bojoval fakticky s každou európskou mocnosťou a získal kontrolu nad väčšou časťou západnej a centrálnej Európy. Od jeho dobývania či spojenectva až po jeho katastrofálny vpád do Ruska v roku 1812 nasledovaný porážkou pri Lipsku v októbri 1813, ktorý viedol k jeho odstúpeniu a o niekoľko mesiacov neskôr až k emigrácii na ostrov Elba. Jeho návrat, známy ako 100 dní, bol však tiež odrazený rozhodujúcou bitkou pri Waterloo v dnešnom Belgicku 18. júna 1815 a Napoleon bol prinútený znovu k odstúpeniu a vyhnanstvu na ostrove Svätej Heleny, kde o 6 rokov zomrel.
Napoleon vymenoval niekoľko členov rodiny Bonapartovcov a blízkych priateľov za panovníkov území, ktoré sa mu podarilo podrobiť, ako dôležité vládnuce osoby (jeho brat Lucien sa stal francúzskym ministrom financií). Napriek tomu, že ich vládnutia neprežili jeho pád, jeho synovec Napoleon III. neskôr vládol vo Francúzsku v 19. storočí.
Význam:
Považuje sa za jedného z najschopnejších vojenských vodcov všetkých čias. Pravdepodobne bol prvým európskym vojenským veliteľom, ktorý študoval a nasledoval učenie Sunziho, ktorého kniha "Umenie vojny" bola do francúzštiny preložená až v roku 1782.
Bez ohľadu na jeho vojenské úspechy je veľmi významná jeho reorganizácia štátnej správy po francúzskej revolúcii. Jeho občiansky zákonník – "Code Civil" (doslova: Občiansky kódex) alebo Code Napoléon alebo CC - vo Francúzsku platí dodnes, bol zavedený vo viacerých krajinách (Španielsko, Taliansko, Belgicko a pod.) a významne dodnes ovplyvnil občianske právo Európy, Latinskej Ameriky a bývalých fancúzskych a belgických kolónií.
Človek a vojvodca:
Napoleon prečítal hory kníh už ako malý, keď bol na vojenskej škole. Jeho učitelia si všimli, že zatiaľ čo iní žiaci sa cez prestávku odbehli hrať, Napoleon išiel do knižnice a čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Aj po skončení školy, keď sa stal poručíkom, míňal väčšinu platu na knihy. Takže nebolo divu, že sa stal chodiacou encyklopédiou.
Bol veľmi dobrý v matematike a neskôr sa ako generál stal členom vedeckého inštitútu a stal sa akademikom.
Hoci vedel byť arogantný a panovačný, bol to energický človek činu a mal víziu budúcnosti. Pohŕdal prízemnými a neschopnými luďmi. Výborne vedel jednať v kritických situáciách a ako sa o ňom vyjadril jeho priateľ Marmont, v takých situáciách pocítil obrovský príval energie. Bol chodiaca smršť.
Ešte kým bol presvedčený republikán, dokázal svojou obrovskou charizmou pritiahnuť ľudí, z ktorých mnohí ostali jeho priateľmi na celý život.
Neskôr, keď dosiahol moc, spyšnel a zlenivel. Táto jeho stará energia sa mu na chvíľu vrátila až po porážke v Rusku, keď musel brániť samotné Francúzsko. Vtedy aj dosiahol svoje najlepšie víťazstvá proti oveľa silnejším armádam, ale to už mu nepomohlo, lebo od neho len nedávno oslobodená Európa sa rozhodla radšej umrieť ako prehrať.
Vstával najneskôr o 4. ráno a hneď sa dával do roboty a to aj keď bol cisárom.
Víťazný generál:
V roku 1795, Napoleon Bonaparte slúžil v Paríži, kde rojalisti zorganizovali vyzbrojený protest proti Národnému Konventu 3. októbra. Napoleon dostal príkaz na obranu Konventu v Tuileries paláci. S pomocou mladého jazdeckého dôstojníka Joachima Murata, ktorý sa mu neskôr stal švagrom zmocnil diel. Krvavo potlačil povstanie rojalistov a týmto činom na seba upozornil veľkú pozornosť, zvlášť na svojho vedúceho Barrasa. Počas nasledujúcich týždňov sa romanticky naviazal na Barrasovu bývalú milenku Josephine de Beauharnais s ktorou sa oženil 9. marca 1796.
Vládca Francúzska:
Zatiaľ, čo sa Napoleon v Egypte nestaval k európskym záležitostiam a pozoroval ich z vonka spoliehajúc sa s veľkou mierou na noviny a zásielky, ktoré prichádzali nepravidelne. 23. augusta 1799 neočakávane vyrazil s loďami na Francúzsko s využitím dočasného odjazdu britských lodí blokujúcich francúzske pobrežné prístavy.
Aj keď bol obvinený politickými oponentmi zo zanechania jeho vojenských jednotiek, jeho odjazd bol v skutočnosti nariadený direktóriom, ktoré trpelo sériami vojenských porážok vyvíjajúcich sa tlakom z Druhej koalície a obávalo sa vpádu.
Ešte pred návratom Napoleona do Francúzska sa vojenská situácia trošku zmenila kvôli niekoľkým francúzskych víťazstiev.
Republika zbankrotovala a skazené a neúčinné direktórium bolo ešte viac nepopulárnejšie francúzskej verejnosti ako inokedy predtým.
Napoleon bol obkolesený jedným mužom z direktoriátu, ktorý sa volal Sieyés a hľadal podporu pre prevrat a zvrhnutie konštitúcie. Spiknutie zahrnulo aj Napoleonovho brata Luciena, ktorý bol ako hovorca Rady piatich stoviek. Roger Ducos a ďalší významní predstavitelia direktoriátu ako napr. Talleyrand. 9. novembra (18. brumaira) a ďalšieho nasledujúceho dňa, jednotky vedené Napoleonom sa zmocnili kontroly a rozpustil legislatívnu radu aby vymenovala Napoleona Bonaparteho, Sieyésa a Ducosa ako konzulov, ktorý majú spravovať vládu. Aj keď Sieyés očakával, že bude ovládať nový režim, bol oddelený od Napoleona, ktorého odviedli na vojnu. Ústava z roku VIII zabezpečila voľby a zvolila Napoleona Bonaparteho za prvého konzula. Toto urobilo z Napoleona najmocnejšou osobou vo Francúzsku, ktorej sila bola zväčšená. Ústava z roku X a ho vymenovala za prvého konzula.
Napoleon uskutočnil niekoľko trvalých reforiem, ktoré zahŕňali aj centralizácu administratívy vlády, vyššie vzdelanie, daňový systém, ústrednú banku, právne zákony a cestné a kanalizačné systémy. Napoleon vyjednával s Kondorátom v roku 1801 s katolíckou cirkvou, aby sa zmierilo najviac katolícke obyvateľstvo s jeho režimom. Jeho súbor občianskych práv nazývaný Napoleonský zákonník alebo Občiansky zákonník má význam dodnes v mnohých krajinách sveta. Zákonník bol zkonštruovaný výborom právnych expertov pod dohľadom Jean Jacques Régis de Cambacér(é)s, ktorý bol kancelárom druhého konzula od 1799 až do roku 1804. Napoleon sa aktívne zúčastňoval zasadaní štátnej rady. Ďalšie zákony sa zaoberali kriminálnym a obchodným právom. V roku 1808 bol zákon kriminálnych práv zverejnený a nariadený presnými pravidlami zo súdneho riadenia.
V roku 1800 sa Napoleon znova vrátil do Itálie, ktorá bola znovu dobitá počas jeho neprítomnosti v Egypte. On a jeho jednotky prešli na jar cez Alpy. Aj keď ťaženie začalo trošku horšie nakoniec boli Rakúšania donútení v júli podpísať mier v Marengu, ktorý viedol k prímeriu. Napoleonov brat Joseph, ktorý viedol mierové rokovania v Lunéville, ohlásil, že kvôli britskej podpore pre Rakúsko by Rakúsko nezískalo Francúzske územie. Vyjedávanie sa čoraz viac zostrovalo a tak Napoleon prikázal generálovi Moreau aby udreli na Rakúsko ešte raz. Moreau viedol Francúzsko k víťazstvu pri Hohenlindene. Následkom tohto bola zmluva v Lunéville podpísaná vo februári 1801 pod ktorou francúzske zisky v zmluve Campo Formio boli znovu potvrdené a zväčšené. Briti podpísali zmluvu Amiens v marci roku 1802, ktorá nasadila podmienky pre mier zahrňujúce aj delenie koloniálnych teritórií
Mier medzi Francúzskom a Britániou bol nekľudný a prechodný. Európska monarchia bola neochotná spoznať republiku a bála sa, že názory na revolúciu by mohli prejsť aj k nim. V Británii brat Ľudovíta XVI bol vítaný ako štátny hosť aj keď Británia rozpoznala Francúzsko ako republiku. Británia zlyhala pri opustení Malty a Egyptu ako sľúb a namietala proti francúzskej anexii úpätiu hôr a Napoleonovmu aktu sprostredkovania Švajčiarska. (Aj keď žiadne z týchto oblastí neboli kryté zmluvou Amiens)
V roku 1803 stál Napoleon znovu pred významnou prekážkou kedy poslal svoju armádu znovu dobiť Haiti a založiť základňu ktorá bola zničená kombináciou žltej zimnice (horúčky) s divokým odporom vedeným pod Toussaint L´Ouverture.
Napoleon rozpoznal, že majetky v Severnej Amerike sú neudržateľné a bezprostredne ohrozené vojnou s Britániou a predal ich Spojeným štátom - nákup Lousiany- za menej než tri centy na ár ($7.40/km 2).
Spor o Maltu poskytol zámienku pre Britániu k vyhláseniu vojny Francúzsku v roku 1803 a podporovať tak francúzskych rojalistov.
Cisár Francúzov:
V januári roku 1804 odkryla Napoleonova polícia vražedné úmysly zdanlivo pod záštitom Bourbonovcov. Ako odplatu si Napoleon objednal zatknutie Duc d´Enghiena, ktorý porušoval článok o suvenerite Bádenska. Po rýchlom tajnom súde, bol Duc d´Enghien popravený 21. marca 1804. Napoleon využil tento incident k tomu aby obnovil dedičnú monarchiu vo Francúzsku na ktorej čele by stál cisár (Napoleon) na domnienke, že obnovenie vlády Bourbonovcov by bolo nemožné vzhľadom na zavedenie konštitúcie.
2.decembra 1804 v Notre Dame de Paris sa Napoleon korunoval za cisára. Tvrdenie, ktoré hovorí o tom ako sa Napoleon Bonaparte počas obradu zmocnil koruny z rúk pápeža Pia VII za účelom vyhnúť sa podrobeniu jeho autority k pápežovi sú sporné. V skutočnosti bol však korunovačný proces dohodnutý vopred. Po korunovačných klenotoch bol požehnaný pápežom. Po ňom korunovali i jeho manželku Joséphine ako cisárku (tento moment zachytil Jacques-Louis David v jeho najslávnejšom obraze). Neskôr 26. mája 1805 Napoleona v milánskej katedrále korunovali za kráľa Talianska so železnou korunou Lombardy.
Počas roku 1805 bola Británia nerada vtiahnutá do Tretej koalícii bojujúcej proti Napoleonovi, potom čo si uvedomila, že nedokáže zastaviť rozšitujúce sa expanzívne zámery a vojny Napoleona . Napoleon Bonaparte dobre poznal francúzsku flotilu, ktorá nemohla poraziť kráľovské loďstvo a preto odlákal britskú flotilu z prieluvu Lamanche tak, že teoreticky by sa mohla francúzska flotila spojiť so španielskou a tak získať 24 hodinovú kontrolu nad prielivom a tým sa priblížiť a vylodiť v Británii. Napoleon bol popravde povedané amatérom na vedenie námornej flotily, jeho objednávky k admirálom boli častokrát protikladné a zbytočné. Súsdredil sa najmä na kontinent kde Rakúsko a Rusko pripravovali inváziu do Francúzska. Vytvoril tzv. Veľkú Armádu s ktorou tajne vypochodoval smerom na Nemecko. 20. októbra 1805 to prekvapilo Rakušanov pri Ulme. O deň neskôr, teda 21. októbra 1805 v bitke pri Trafalgare rozdrvila britská flotila pod vedením admirála Horatia Nelsona spojené francúzske a španielske flotily. Týmto víťazstvom získala Británia trvalú kontrolu nad morom. 2. decembra 1805 Napoleon zabezpečil dvôležitejšie víťazstvo. Víťazstvo, na ktoré bol počas svojho vojenského vedenia najviac hrdý sa nieslo porážkou Rakúskej a Ruskej armády, s ktorou sa stretol v bitke pri Austerlitze, známej tiež pod menom bitka pri Slavkove. Touto bitkou zariadil 28. decembra 1805 podpísanie Bratislavského mieru.
Ľudovít Napoleon Bonaparte:
Ľudovít Napoleon (Bonaparte) resp. ako cisár Napoleon III. (20. apríl 1808 – † 9. január 1873) bol 1848 - 1852 francúzsky prezident a po štátnom prevrate 1852 - 1870 francúzsky cisár (druhé francúzske cisárstvo). Zosadený bol v roku 1870 republikánskou revolúciou.
Bol synovcom Napoleona I. Bonaparte, synom holandského kráľa Ľudovíta Bonaparte a jeho kráľovnej Hortensie de Beauharnais.
