referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Milan
Sobota, 27. novembra 2021
Francúzski králi z rodu Bourbonovcov
Dátum pridania: 01.10.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: 3werca3
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 949
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 14.3
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 23m 50s
Pomalé čítanie: 35m 45s
 

Henrich IV:
Henrich IV. (13. december 1553, Pau Navarra – † 14. máj 1610, (zavraždený), Paríž) bol francúzsky a navarrský kráľ.
Vládol malému Navarrskému kráľovstvu na juhu medzi Francúzskom a Španielskom. Do dejín stúpilo toto kráľovstvo práve svadbou Henricha IV. s Margarétou z Valois, dcérou Henricha II. a Kataríny Medicejskej. Henrich IV. bol hugenot. To však prekážalo katolíckej šľachte a tak kráľ Karol IX. na nátlak svojej matky Kataríny Medicejskej nariadil po svadbe Henricha a Margaréty vyvraždiť všetkých hugenotov, ktorí prišli na svadbu - bartolomejská noc.
Roku 1589 získal Henrich IV. francúzsky trón, na základe manželstva s Margarétou, keďže jej bratia František II., Karol IX. a Henrich III. nezanechali žiadnych mužských potomkov. Proti nemu však stála mocná katolícka liga na čele s rodom de Guise spolu s jeho manželkou Margarétou Valois, ktorá svojho manžela nenávidela a svojím správaním (menila milencov) aj ponižovala. Náboženské boje vo Francúzsku pokračovali až do jeho smrti. Henrich sa však ukázal ako schopný panovník. Obratnou diplomaciou i tvrdými vojnami získaval čoraz väčšiu moc až nakoniec roku 1593 obsadil Paríž a definitívne upevnil svoju moc.
Pri pokuse zmieriť nezmieriteľné strany konvertoval Henrich na katolícke náboženstvo. Toto diplomatické prestúpenie na katolícku vieru mu pomohlo získať od pápeža povolenie na rozvod s Margarétou, ktorá bola neplodná a oženiť sa s Máriou Medicejskou. Z tohto zväzku mal množstvo detí a následníka trónu, neskoršieho Ľudovíta XIII.
Roku 1598 vydal Nantský edikt, ktorým zrovnoprávnil náboženstvá a legalizoval právo na slobodné náboženské vyznanie.

Ľudovít XIII:
Ľudovít XIII.  (27. september 1601, Fontainebleau; † 14. máj 1643, Saint-Germain-en-Laye) bol francúzsky a navarrský kráľ od roku 1610 do roku 1643.
Bol najstarší syn Henricha IV. a jeho ženy Márie Medicejskej. Po zavraždení svojho otca - kráľa nastúpil ako 9-ročný na trón a vládla zaňho jeho panovačná matka so svojimi milencami, napríklad Concino Concinim. Presadzovala protireformačnú politiku a zblíženie so Španielskom. Roku 1610 prestal zvolávať ríšske stavy.
21. novembra 1615 si vzal Annu Rakúsku, s ktorou mal synov
-Ľudovíta XIV. (* 5. september 1638) a
-Filipa (* 21. september 1640).
24. apríla 1617 sa Ľudovít pučom dostal k moci a prikázal zavraždiť Concina Conciniho. Roku 1624 odovzdal riadenie štátu kardinálovi Richelieu, ktorý vytvoril absolutistickú monarchiu. Podarilo sa mu pokoriť vzdor šľachty (ktorému nezabránilo ani ukončenie zvolávania ríšskych stavov), dobyl La Rochelle, čím zlomil moc hugenotov a zaviedol kráľovských intendantov ako správcov krajiny.
Roku 1635 vstúpilo Francúzsko pod vedením Richelieua do tridsaťročnej vojny, s čím však Ľudovít súhlasil len nerád. Richelieu podporoval v zahraničnej politike protestantov, čo vyhovovalo záujmom Francúzska (oslabené a rozdrobené Nemecko). Naopak v domácej politike oslabil vplyv hugenotov. Po Richelieuvej smrti ho vo funkcii štátneho ministra nahradil Július Mazarin.

Ľudovít XIV:
Ľudovít XIV., nazývaný tiež Kráľ Slnko (* 5. september, 1638 – † 1. september, 1715) bol francúzskym kráľom z dynastie Bourbonovcov.

Život:
V čase smrti otca mal iba 4 roky. Do doby plnoletosti vládla ako regentka jeho matka Anna Rakúska a Talian, kardinál Giulio Mazzarini, určený ako regent ešte za svojho predchodcu kardinála Richelieua. Mazzarini pokračoval v politike upevňovania centrálnej moci. Mimo iného rozpustil parížsky parlament. Front stúpencov parlamentu, vystupujúcich zvlášť za rozšírenie účasti meštianstva v politickom živote, a proti absolutizmu kráľa, zostala úplne potlačená, keď bolo použité vojsko.

Vláda:
Ľudovít XIV. fakticky prevzal samostatnú vládu až po smrti Mazzariniho v r. 1661, vo veku 23 rokov. Pripravoval sa na to veľmi starostlivo a už v prvom roku svojho panovania vydal 17 ediktov, zahájil tým široké a všestranné reformy vo Francúzsku. Obsahovali zákonodarstvo, financie, hospodárstvo, nové administratívne rozdelenie krajov, vojsko, verejný poriadok, dane, clá a iné. Všetky mierili k upevneniu moci a úlohy štátu a kráľovskej centrálnej vlády. Ľudovít XIV. chcel sám riadiť aj rozhodovať o všetkom, čo sa dialo v kráľovstve. Známy je jeho výrok: „L'État, c’est moi!" „Štát, to som ja!". Svoj kult vlády budoval aj na výstavnosti a bohatstve kráľovského dvora, ako aj organizovaním častých slávností, plesov, divadelných predstavení oslavujúcich monarchiu i jeho činy.
Obklopoval sa kompetentnými a schopnými úradníkmi. Takými boli minister financií Jean-Baptiste Colbert (1661-1683), ktorý, dbajúc o rozvoj obchodu a manufaktúr, významne zväčšil kráľovský poklad, a tiež komisár opevnení Sebastian Vauban, ktorý vybudoval rozľahlý systém pevností a opevnení pozdĺž východných a severných hraníc štátu. Kráľ podporoval a dbal aj o rozvoj kultúry, vedy a umenia. V období jeho panovania bolo postavených mnoho monumentálnych stavieb, realizovaných v barokovom štýle. Hlavným z nich je palác vo Versailles (architekt Jules Mansart), miesto pobytu kráľovského dvora.
Ľudovít XIV. nebol tolerantným vládcom. V r. 1685 anuloval nantský edikt Henricha IV. z roku 1598 o náboženskej slobode. S tým spojená vlna represálií vyvolala emigráciu viac ako 200 tisíc hugenotov a negatívne sa prejavila na hospodárstve štátu aj v politických pomeroch so štátmi protestantskej Európy. Okrem iného Nemecko odmietlo príspevok Francúzska v jeho konfliktoch s katolíckymi Habsburgovcami.

Vojny:
Ľudovít XIV. viedol rôzne vojny. Vo vojne so Španielskom v rokoch 1667-1668 a vo vojne s Nizozemskom v rokoch 1672-1679 sa územie Francúzska zväčšilo o pás území pozdĺž severovýchodných hraníc, od Álp po Lamanšský prieliv. Okrem iného Francúzsko v roku 1670 obsadilo Lotrinsko a v r. 1681 Alsasko a Štrasburg. Naopak žiadne územné zisky nedosiahol v deväťročnej vojne so štátmi tzv. Augsburgskej ligy (Anglicko, Španielsko, Rakúsko, Bavorsko, Sasko a iné), v rokoch 1689-1697 a tiež vojna o španielske dedičstvo v prvom desaťročí XVIII. storočia.
Všetky tie vojny Francúzsko stáli veľmi veľa. Rovnako bola veľmi drahá koloniálna expanzia, čím sa v roku 1697 francúzske koloniálne panstvo zväčšilo, napríklad o ostrov Santo Domingo (Haiti) v Karibiku.
V r. 1701 sa Francúzsko dostalo do vojny o nástupníctvo na španielsky trón, po smrti španielskeho kráľa Karola II. z rodu Habsburgovcov, ktorý zomrel bez potomkov. Vo svojom testamente určil za následníka vnuka Ľudovíta XIV. Filipa z Anjou. Vytvorilo to podmienky na zmenu rovnováhy síl v Európe. Toto sa stalo podnetom na vytvorenie anglicko – nizozemsko - nemeckej vojnovej koalície, namierenej proti Francúzsku a Španielsku. Vojna o španielsky trón zachvátila celú západnú Európu a ukázala sa, najmä pre Francúzsko, vysilujúca a veľmi drahá. Skončila sa v r. 1713 mierom v Utrechte. Od toho času sa španielsky trón dostal do rúk francúzskej dynastie Bourbonovcov, Francúzsko ale stratilo svoje pozície prvej mocnosti v Európe a na svete v prospech Anglicka.

Hospodársky pokles:
Vojny vedené Ľudovítom XIV. sa pričinili o to, že Francúzsko sa dostalo do hlbokej hospodárskej krízy, ktorá zachvátila krajinu v období niekoľkých posledných rokov jeho panovania. K poklesu hospodárstva prispela aj neúroda, v spojení so živelnými katastrofami, ktoré postihli poľnohospodárstvo v r. 1709 a aj v niekoľkých nasledujúcich rokoch. Kríza bola značne citeľná, čo sa prejavilo hlavne v produkcii potravín, čo vyvolalo hladomor v celých regiónoch.
Kráľ Ľudovít XIV. zomrel v r. 1715, zanechajúc po sebe veľký, zmodernizovaný štát so scentralizovanou, absolutistickou kráľovskou vládou, budúcim vzorom pre veľa iných štátov Európy, napriek prechodnému krachu hospodárstva a financií kráľovstva. Francúzsky dvor vo Versailles sa zasa stal vzorom módy a etikety. Paríž sa rozrástol, dosiahol viac ako štvrť milióna obyvateľov, získal nové elegantné oblasti, miesta, bulváry, mosty, parky, ako aj početné architektonické objekty. Od tej doby sa na veľa storočí stalo hlavné mesto Francúzska architektonickým a aj kultúrnym centrom celej Európy. Francúzština sa stala jazykom európskej diplomacie a aristokracie.
Ľudovít XIV. bol najdlhšie panujúcim európskym monarchom, pretože panoval až 72 rokov (vrátane regentstva jeho matky).

 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.