Začiatkom marca 1241, vtrhli do Uhorska Tatári. Stalo sa tak potom, ako vojská pod vedením Batu chánu dobyli roku 1240 Kyjev a prinútili k úteku ruských spojencov. Boli nimi kočovní Kumáni, ktorí hľadali útočisko u uhorského kráľa Bela IV. Vtedy ich panovník prijal, lebo sa nazdával, že získa bojaschopných spojencov. Následky tohto činu však na seba nenechali dlho čakať.

Panovník sa cítil v bezpečí pred nájazdom Tatárov a tak zamietol vydanie Kumánov. No on nepoznal mentalitu Tatárov. Tatári boli mimoriadne drsní no svoj život si vážili. Presadzovali úplné zničenie nepriateľa. Dôkazom sú krvavé vojny, ktoré viedli Tatári medzi sebou, pričom vyvražďovali vládnucu špičku porazených kmeňov a zabíjali obyvateľov dobytých miest. Kumánov prenasledovali Tatári už od Bajkalského jazera a nezastavila ich ani uhorská armáda. Onedlho stálo vojsko pred bránami Uhorska, ktorú chránili slabé uhorské oddiely. Tatári ich 12.marca 1241 porazili a pokračovali v postupe do vnútrozemia. Do cesty sa im postavilo pri rieke Slaná, narýchlo zorganizované vojsko na čele s kráľom Belom IV. a jeho bratom Kolomanom. V následnej bitke boli Uhri rozprášení a celá krajina horko zaplakala. Kráľ Belo IV. sa zachránil útekom na chorvátske ostrovy. Tatárom sa tak otvorila cesta do celého Uhorska. Do kontaktu sa dostalo aj obyvateľstvo Slovenska. Oproti Maďarsku však mali obrancovia prirodzenú ochranu v hlbokých horách, kaňonoch a rozvodnených riekach. Tatárskemu nájazdu odolávali slovenské hrady, horské a močaristé oblasti. Podľa odhadov bola pobitá polovica uhorského obyvateľstva, lebo zvyšok územia nájazdníci vyplienili bez väčšieho odporu. Medzi sužované územia patril aj Zemplín. Tamojšie dediny a mestá boli vypálené, obyvateľstvo vyhubené a jeho majetok ukoristený. Vďaka vyspelej bojovej taktike Tatárov sa im zemplínska šľachta mohla len ťažko brániť.
Východoslovenskú nížinu a Potisie stíhalo nešťastie za nešťastím. Hlad, následná epidémia nivočila tých, ktorí prežili ničivé útoky nepriateľa. Batu chán drancoval Zemplín, Abov, Gemer a Turňu. Reakciou bolo vybudovanie hradov. Na hrade Purustyan bola posádka, ktorú tvoril strážny oddiel kráľovských jazdcov. Umiestnil ich tam uhorský kráľ Belo IV., aby chránil starú cestu do Košíc, prechádzajúcu cez priesmyk v Slávskych vrchoch. Po odchode Tatárov sa konečne vrátil z jadranského exilu a ihneď začal so získavaním vysokej šľachty, ale i menej významných šľachticov.