Tajná polícia

Arendtová vo svojom diele, ktoré vyšlo 1950 tvrdí, že doteraz poznáme dve autentické formy totalitárnej vlády – diktatúra nacionálneho socializmu a diktatúra boľševizmu od roku 1930. Aj keď sa tieto nadvlády vyvinuli zo straníckych diktatúra zostávajú s nimi v určitej súvislosti, ich základné rysy sú iné. Cieľom systému jednej strany je úplné preľnutie sa štátu a strany. Pri diktatúre jednej strany zostáva mocenský vzťah medzi štátom a stranou nedotknutý. Revolúcia spočíva v tom, že všetky dôležité miesta obsadia členovia strany. Problém ako sa zmocniť štátnej mašinérie a nesplýnúť s ňou, je riešený tak, že vstup do štátnej hierarchie je povolený iba tým členom strany, ktorých dôležitosť je pre stranu druhotná. Hnutie zostáva akčným centrom krajiny, oficiálne úrady dokonca často ani nie sú informované o tom, čo sa deje.

Aj pred uchváteným moci má hnutie tajnú políciu a výzvednú službu. Neskoršie dostávajú jej agenti viac peňazí a väčšie právomoci ako stála vojenská výzvedná služba a agenti sa často stávajú tajnými šéfmi veľvyslanectiev a konzulátov v zahraničí, kde sa snažia ovplyvňovať domácu politiku krajiny.

V prvých štádiách totalitárneho režimu hrá tajná polícia ešte podobnú úlohu ako v iných formách diktatúr – sliedenie, odhaľovanie tajných nepriateľov a štvanica na bývalých oponentov. Koniec prvého obdobia nastáva s likvidáciou otvoreného i tajného odboja v akejkoľvek organizovanej forme – v Nemecku od r. 1935, v sovietskom Rusku od r. 1930.

Potom, ako sa skončí vyhladzovanie skutočných nepriateľov a nastáva prenasledovanie nepriateľov „objektívnych“, sa teror stáva obsahom totalitných režimov. Nastáva realizovanie požiadavky totálneho ovládnutia. Preto elitné kádre slúžia viac k totálnemu ovládnutiu, než k bezpečnosti.

Tajná polícia existovala už za čias despocie. Hlavný rozdiel medzi tajnou políciu v despocii a totalitarizme spočíva v rozdieli v pojmoch podozrivý a objektívny nepriateľ. Objektívny je definovaný politikou vlády. Nie je to konkrétny jedinec, je to nositeľ tendencií, niečo ako nositeľ choroby. Zavedenie tohto pojmu je pre totalitný režim nesmierne dôležité. Stále sú totiž objavovaní noví nepriatelia podľa meniacich sa okolností. U Nemcov to boli najskôr Židia, potom nasledoval poľský národ a Hitler plánoval aj decimovanie určitých skupín Nemcov. Boľševici začali s potomkami vládnúcich tried, nasledovali kulaci, Rusi poľského pôvodu, počas vojny Tatári, povolžskí Nemci, po vojne bývalí zajatci a jednotky okupačných síl a potom židovstvo. Objektívny nepriateľ je vlastne nosnou ideou totalitného systému, jeho úloha je nesmierne dôležitá.

Totalitná polícia je úplne podriadená vôli vodcu, pretože on rozhoduje o tom, kto bude nový nepriateľ. Úlohou total. Polície nie je odkrývať zločiny, ale byť po ruke, keď sa vláda rozhodne zatýkať určité skupiny. Iba ona ale pozná hlavnú ideu a vie aká politika bude najbližšie presadzovaná.

V totalitarizme je zaujímavá aj zmena slova podozrenie na trestný čin možnosti zločinu. Príkladom sú boľševistické procesy so starou gardou a veliteľmi Červenej armády. Stalin prehlásil, že existuje spiknutie na zvrhnutie vlády a tajná dohoda s Hitlerom. Bolo to brané ako objektívny fakt a na druhej strane stáli iba subjektívne hľadiská, ako vierohodnosť obžalovaných, ich nenávisť k fašizmu atď. V totalitarizme jestvuje tá predstava, že každý zločin, ktorý si vládcovia vedia predstaviť, musí byť potrestaný, bez ohľadu na to, či bol alebo nebol spáchaný. Zmena konceptu zločinu a zločincov určuje nové a hrozné metódy totalitnej tajnej polície. Nežiadúce osoby miznú z povrchu zemského. Jediné stopy sú spomienky ich blízkych a úlohou tajnej polície je eliminovať aj tieto stopy. Zabúdanie je pre režim nevyhnutné. Počas vojny urobil dôstojník SS veľkú chybu, keď informoval francúzsku ženu o smrti jej muža v koncentračnom tábore. Toto prerieknutie spustilo lavínu inštrukcií a príkazov, že nikto nesmie podávať akékoľvek informácie o vonkajšom svete. Pre ženu mal muž prestať existovať nie smrťou, ale okamihom zatknutia. Všetci obyvatelia poznajú hlavné fakty – ako napr. že existujú koncentračné tábory, že ľudia miznú a že nevinné obete sú zatýkané. Ale zároveň vedia, že najväčším hriechom je o týchto udalostiach hovoriť. Keďže sa informácie nezdieľajú a nepotvrdzujú, nadobúdajú charakter nočnej mori.
Čo sa pri tajnej polícii nezmenilo ani v totalitarizme je ťaženie so svojich obetí. Vďaka nim si zvyšuje svoj neoficiálny rozpočet a podieľa sa na aktivitách, na ktoré má dohliadať ako hazard a prostitúcia. NKVD bola takmer úplne závislá od vykorisťovanie väzenskej práce, ktorá financovala ohromný tajný aparát.