Hannah Arendtová: Pôvod totalitarizmu

Autorka vo svojom diele tvrdí, že v rámci totalitárnych hnutí je charakteristická paradoxná situácia. Hnutia sa vyznačujú globálnou a všezahrňujúcou ideológiou. Preto, keď sa dostanú k moci v jednej krajine, hrozí, že by prevzatím štátnej mašinérie mohlo stuhnúť vo forme absolútnej vlády a tým pádom by to znamenalo koniec vnútornej dynamiky hnutia a taktiež, že by sloboda hnutia bola obmedzená územím štátu, v ktorom sa nachádza, smerovalo by k nacionalizmu a ten by zmaril jeho vnútornú expanzívnosť.

Forma vlády, ktorá sa vyvinula u týchto hnutí smerovala k totálnej nadvláde a svetovláde. Vystihuje ju Trockého výrok „permanentná revolúcia“. To sa dá aplikovať aj na Stalinov systém generálnych čistiek, ktoré sa stali trvalou súčasťou režimu. Periodicita čistiek bola vyhlásená za potrebnú na XVII zjazde strany v r. 1934. U nacistov bola podobná tendencia k permanentnej revolúcii, aj keď tí ju nestihli dotiahnuť dokonca. Začala likvidáciou straníckych frakcií ako napríklad SA. Namiesto boľševického systému generálnych čistiek sa tu stretávame s výrazom „rasová selekcia, ktorá nikdy nesmie prestať“. Začalo to čistokrvnými Židmi, potom polovičnými a potom štvrtinovými. Nasledovali ľudia šialení, nevyliečiteľne chorí a ľudia, ktorí boli v rodinnom alebo inom zväzku s cudzincami.

Totalitárne hnutie musí zabrániť prílišnej stabilite v spoločnosti, pretože normalizácia a stabilita by viedla k vzniku nového sveta. Nastala by pluralita, ktorá by vyvracal tvrdenie, že nejaká špecifická forma vlády je absolútne platná. Moc totalitarizmu znamená priamu konfrontáciu so skutočnosťou a totalitarizmus sa musí neustále snažiť, aby túto konfrontáciu zvládal. Propaganda na toto úplne nepostačuje.

Ovládnuť jedinca absolútne a spoľahlivo je možné iba za globálnej totalitarizácie. Cesta k moci musí obsahovať oficiálnu a oficiálne uznanú centrálu. Štátna správa je používaná k dlhodobému cieľu dobytia sveta a pre riadenie pobočiek. Tajná polícia je vykonávateľ a strážca domáce experimentu a koncentračné tábory sú špeciálne laboratóriá k prevedeniu a zavŕšeniu experimentu s totálnou nadvládou.

Totalitné hnutia sa dostávali k moci aj vďaka nezáujmu pozorovateľov a sympatizantov. Čakalo sa, že po konsolidácii pomerov a nastoleniu stabilitu zmiznú aj totalitné tendencie. Ale v sovietskom Rusku a nacistickom Nemecku vzrastal teror. Ústava sa pri začiatkoch nac. socializmu nerešpektovala ale stále bola platná. Tento fakt viedol mnoho pozorovateľov k márnej viere, že situácia sa postupne znormalizuje. Bol to trvalý stav bezzákonnosti. Hitler tvrdil, že totalitárny štát nerobí rozdiely medzi zákonom a etikou. Neexistoval nový právny poriadok ale ako spomenul jeden z vtedajších ústavných právnikov – prebehla úplná reforma zákonov.

V ZSSR si dali tú prácu, že napokon zmenili ústavu úplne a zase vyslali klamlivý signál do sveta, že revolučná etapa sa uzatvára. Nová ústava však bola iba predzvesť superčistky. A Stalin nechal okrem Vyšinského všetkých autorov ústavy z roku 1936 popraviť ako zradcov.

U nacistov fungovala silná duplicita úradov – Weimarských a aj nacistických.

V ZSSR fungovala vláda zdanlivá, ktorá vzišla zo Všeruského zjazdu a skutočná. Soviet sa stal tieňovou vládou, v ktorej bunkách fungovali predstavitelia skutočnej moci. Bol to dekoratívny symbol autority. Nacisti ponechali pôvodnú administratívu a zbavili ju praktickej moci, musel Stalin svoju tieňovú vládu opätovne oživovať.
Zdrojom premenlivosti nacistického hnutia bolo to, že vedenie neustále premiestňovalo centrum moci do iných organizácií bez toho by rušilo skupiny, ktoré boli moci zbavené.

Po požiari Reichstagu bolo centrum moci u SA, postupne sa presúvalo od SA k SS a potom od SS na Gestapo. Ale ani jeden orgán nebol zbavený moci tvrdiť, že vykonáva Vodcovu vôľu. Vďaka nejasnosti a nestálosti samotného sídla moci si ani predstavitelia vedúcich pozícii nemohli byť istí tým, ako na tom sú.

Ak Stalin preniesol ťažisko systému na nejaký iný orgán, mal tendenciu pôvodné orgány a ľudí likvidovať. Hitler bol otvorený k tomu, aby títo ľudia mohli zastupovať aj iné funkcie.

V ZSSR existovala prinajmenšom trojitá striktne oddelená struktura – štátný aparát, stranícky aparát, aparát NKVD. Celkovo sa dá ale povedať, že o fungovaní vnútornej struktury ZSSR vieme omnoho menej jako o nacistickom Nemecku.

V nacistickom Nemecku vedúce osoby štátu nenapadlo zpochybnit Hitlerov nárok na vodcovstvo. Nepokúšal sa o to ani Himmler. Ak by sme si všimli dobové dokumenty, zistíme, že iba Hitler používal oslovenie MEIN Fuehrer. Oslovenie Mein sa nesmelo používať či už ústne alebo písomne u akýchkoľvek nižších hodností ako vodca.

Dôležitou postavou v totalitých režimoch tejto doby bol vrchný veliteľ polície alebo tajnej služby. V Nemecku Hitler, v ZSSR istý čas Berija. Rozštrukturalizovali orgány tak, aby sa kontrolovali navzájom a podliehali aj im ako najvyšším veliteľom.

Jedným zo zvláštnych znakov totalitných diktatúr je absencia palácových revolúcií, či už úspešných alebo neúspešných.

Stalin ničil skupiny, ktoré by ho mohli ohroziť krvavo a drasticky. Hitler to robil menej drasticky(okrem Röhma), osoby viac menej presúval sem a tam, na menej významné funkcie. Ale následnícka funkcia bola v týchto režimoch vždy riziková. Ak niekto vedel ako následnícka osoba príliš mnoho alebo sa jeho čas blížil, bol odstránený.

Ani jeden z diktátorov sa nezaoberal svojimi nástupcami. Nevznikla despotická potreba vytvorenia dynastie a dosadzovania svojich detí. Predpokladá sa, že otázku nástupníctva nepokladali za dôležitú. Boli presvedčení že národ bude poslúchať kohokoľvek, kto bude po ruke po ich smrti.

Rozdiel medzi totalitným hnutím a totalitným štátom

Totalitný diktátor môže a musí praktikovať umenie klamania v dôslednejšie a v širšom merítku ako vodca hnutia. Je to pre zväčšujúci sa počet súputníkov a aj preto, že ako štátnikovi sa nepríjemné prehlásenia odvolávajú ťažšie ako iba vodcovi hnutia. Systematické klamanie celému svetu je možné praktikovať až v bezpečných podmienkach totalitárnej vlády. Čím je moc totalizmu zrejmejšia, tým tajomnejšími sa stávajú jej skutočné ciele. Pre poznanie cieľov v Nemecku bolo praktickejšie prečítať si Mein Kampf a staršie propagandistické prejavy, ako sledovať vtedy aktuálnu rétoriku kancelára. Rovnako nebolo dôležité prikladať váhu Stalinovým slovám o socializme v jednej zemi, ktoré boli vymyslené pre momentálnu potrebu uchopenia moci po Leninovej smrti. Lepšie bolo prikladať váhu opakovaným prejavom Stalinovho nepriateľstva voči demokratickým krajinám.

V nacistickej a j boľševistickej literatúre nachádzame neustále zmienky o tom, že tieto vlády ašpirujú na to, podrobiť si celý svet a priviesť všetky krajiny pod svoju nadvládu. Režimy sledujú svoje ciele, bez záujmu o to aké tieto ciele sú vzdialené. Preto nepovažujú žiadnu krajinu za cudziu ale za svoj potencionálny cieľ. Totalitný systém zaštítený oficiálnou vládou sa dá exportovať do iných krajín.

U nacistov existovala premisa záväznosti nacistického zákona i mimo nemeckých hraníc. Plán ovládnutia sveta vyžaduje odstránenie rozdielov medzi dobyvateľskou materskou krajinou a dobytím územím. Ak sa cudzí dobyvateľ chová všade ako doma, musí sa k domáce obyvateľstvu chovať ako cudzí dobyvateľ. Nacisti sa chovali vo svojej krajine ako cudzí dobyvatelia, keď sa snažili premeniť konečnú porážku na katastrofu pre nemecký národ. Podobný postoj zaujal po vojne ZSSR. Krajina sa nechopila príležitosti povojnovej pôžičky od USA, ktorá by mohla pomôcť zrekonštruovať zničenú krajinu. Rozšírenie socialistického bloku a obsadenie východných teritórií iba viac vyčerpávalo sovietske zdroje. Politika slúžila hlavne záujmom komunistického hnutia, pretože rozšírila svoj okruh na skoro polovicu osídleného sveta.
Čo sa týka ekonomického hľadiska, dajú sa totalitárne režimy doma vo svojej krajine prirovnať k hejnu kobyliek. Vláda domáceho diktátora vo vlastnej zemi veci ešte zhoršuje, pretože k bezcitnosti pridáva účinnosť, ktorú zďaleka nedosahujú tyranie v cudzom prostredí. Totalitarizmus dáva prednosť kolaborantským vládam pred vládou vlastnou, pretože domáce vlády sú účinnejšie.

Moc v zmysle totalitarizmu spočíva iba v sile produkovanej organizáciou. Stalin videl každú inštitúciu iba ako prevodovú páku spojujúcu stranu s ľudom. Neustály rozvoj policajných kádrov bol pre Stalina dôležitejší ako ťažba ropy v Baku ale uhlia na Urale. Rovnako ako Hitler bol schopný obetovať národ kádrom SS. Nepovažoval vojnu za prehranú vtedy, keď nemecké mestá ležali v ruinách, ale až vtedy, keď zistil, že už nie je možné sa na jednotky SS spoliehať.Tajná polícia

Arendtová vo svojom diele, ktoré vyšlo 1950 tvrdí, že doteraz poznáme dve autentické formy totalitárnej vlády – diktatúra nacionálneho socializmu a diktatúra boľševizmu od roku 1930. Aj keď sa tieto nadvlády vyvinuli zo straníckych diktatúra zostávajú s nimi v určitej súvislosti, ich základné rysy sú iné. Cieľom systému jednej strany je úplné preľnutie sa štátu a strany. Pri diktatúre jednej strany zostáva mocenský vzťah medzi štátom a stranou nedotknutý. Revolúcia spočíva v tom, že všetky dôležité miesta obsadia členovia strany. Problém ako sa zmocniť štátnej mašinérie a nesplýnúť s ňou, je riešený tak, že vstup do štátnej hierarchie je povolený iba tým členom strany, ktorých dôležitosť je pre stranu druhotná. Hnutie zostáva akčným centrom krajiny, oficiálne úrady dokonca často ani nie sú informované o tom, čo sa deje.

Aj pred uchváteným moci má hnutie tajnú políciu a výzvednú službu. Neskoršie dostávajú jej agenti viac peňazí a väčšie právomoci ako stála vojenská výzvedná služba a agenti sa často stávajú tajnými šéfmi veľvyslanectiev a konzulátov v zahraničí, kde sa snažia ovplyvňovať domácu politiku krajiny.

V prvých štádiách totalitárneho režimu hrá tajná polícia ešte podobnú úlohu ako v iných formách diktatúr – sliedenie, odhaľovanie tajných nepriateľov a štvanica na bývalých oponentov. Koniec prvého obdobia nastáva s likvidáciou otvoreného i tajného odboja v akejkoľvek organizovanej forme – v Nemecku od r. 1935, v sovietskom Rusku od r. 1930.

Potom, ako sa skončí vyhladzovanie skutočných nepriateľov a nastáva prenasledovanie nepriateľov „objektívnych“, sa teror stáva obsahom totalitných režimov. Nastáva realizovanie požiadavky totálneho ovládnutia. Preto elitné kádre slúžia viac k totálnemu ovládnutiu, než k bezpečnosti.

Tajná polícia existovala už za čias despocie. Hlavný rozdiel medzi tajnou políciu v despocii a totalitarizme spočíva v rozdieli v pojmoch podozrivý a objektívny nepriateľ. Objektívny je definovaný politikou vlády. Nie je to konkrétny jedinec, je to nositeľ tendencií, niečo ako nositeľ choroby. Zavedenie tohto pojmu je pre totalitný režim nesmierne dôležité. Stále sú totiž objavovaní noví nepriatelia podľa meniacich sa okolností. U Nemcov to boli najskôr Židia, potom nasledoval poľský národ a Hitler plánoval aj decimovanie určitých skupín Nemcov. Boľševici začali s potomkami vládnúcich tried, nasledovali kulaci, Rusi poľského pôvodu, počas vojny Tatári, povolžskí Nemci, po vojne bývalí zajatci a jednotky okupačných síl a potom židovstvo. Objektívny nepriateľ je vlastne nosnou ideou totalitného systému, jeho úloha je nesmierne dôležitá.

Totalitná polícia je úplne podriadená vôli vodcu, pretože on rozhoduje o tom, kto bude nový nepriateľ. Úlohou total. Polície nie je odkrývať zločiny, ale byť po ruke, keď sa vláda rozhodne zatýkať určité skupiny. Iba ona ale pozná hlavnú ideu a vie aká politika bude najbližšie presadzovaná.

V totalitarizme je zaujímavá aj zmena slova podozrenie na trestný čin možnosti zločinu. Príkladom sú boľševistické procesy so starou gardou a veliteľmi Červenej armády. Stalin prehlásil, že existuje spiknutie na zvrhnutie vlády a tajná dohoda s Hitlerom. Bolo to brané ako objektívny fakt a na druhej strane stáli iba subjektívne hľadiská, ako vierohodnosť obžalovaných, ich nenávisť k fašizmu atď. V totalitarizme jestvuje tá predstava, že každý zločin, ktorý si vládcovia vedia predstaviť, musí byť potrestaný, bez ohľadu na to, či bol alebo nebol spáchaný. Zmena konceptu zločinu a zločincov určuje nové a hrozné metódy totalitnej tajnej polície. Nežiadúce osoby miznú z povrchu zemského. Jediné stopy sú spomienky ich blízkych a úlohou tajnej polície je eliminovať aj tieto stopy. Zabúdanie je pre režim nevyhnutné. Počas vojny urobil dôstojník SS veľkú chybu, keď informoval francúzsku ženu o smrti jej muža v koncentračnom tábore. Toto prerieknutie spustilo lavínu inštrukcií a príkazov, že nikto nesmie podávať akékoľvek informácie o vonkajšom svete. Pre ženu mal muž prestať existovať nie smrťou, ale okamihom zatknutia. Všetci obyvatelia poznajú hlavné fakty – ako napr. že existujú koncentračné tábory, že ľudia miznú a že nevinné obete sú zatýkané. Ale zároveň vedia, že najväčším hriechom je o týchto udalostiach hovoriť. Keďže sa informácie nezdieľajú a nepotvrdzujú, nadobúdajú charakter nočnej mori.
Čo sa pri tajnej polícii nezmenilo ani v totalitarizme je ťaženie so svojich obetí. Vďaka nim si zvyšuje svoj neoficiálny rozpočet a podieľa sa na aktivitách, na ktoré má dohliadať ako hazard a prostitúcia. NKVD bola takmer úplne závislá od vykorisťovanie väzenskej práce, ktorá financovala ohromný tajný aparát.Totalitná nadvláda

Vo vyhladzovacích táboroch fungujú pokusy že v totalitarizme je možné všetko. Totalita sa snaží ľudského jedinca premeniť na zvierací druh, ktorého jediná sloboda spočíva v zachovávaní druhu. Úlohou táborov je okrem vyhladzovania aj odstránenie ľudskej spontánnosti a degradovanie človeka iba na vec. Spontánnosť nie je možné odstrániť úplne, ale keď robíme veci mimo ľudského chápania, zdajú sa tak neuveriteľné, že si ich ľudia nepripúšťajú a menia sa na trpezlivé a nesťažujúce sa zvieratá. Čím je vec nereálnejšia a ťažšie uveriteľná, tým ľahšie sa prijíma. Aj Hitler tvrdil že ak má byť lož, má byť nesmierna.

Nacisti aj boľševici rozlišovali veľmi prísne jednotlivé triedy nepriateľov. Nacisti z rasových dôvodov úplne inak jednali so škandinávskymi zajatcami ako s tými ktorí mali byť eliminovaní hneď – Židia, tí ktorí mali byť eliminovaní postupne – Rusi, Poliaci, a tí ktorí do otázky riešenia ešte neboli zahrnutí – Francúzi, Belgičania.

Väzni, ktorí prežívajú v koncentračných táboroch, sú od sveta izolovaní lepšie, ako keby boli mŕtvi. Pretože pobyt tu so sebou nesie aj zabudnutie. Sú v stave, ako keby sa nikdy nenarodili. Koncentračné tábory ako inštitúcie nikdy neboli zriadené pre možný výťažok z práce. Trvalou ekonomickou funkciou bolo iba vydržovanie vlastného dozorného aparátu – ekonomicky koncentráky existujú vlastne kvôli sebe, pretože akákoľvek urobená práca mohla byť urobená efektívnejšie iným spôsobom. Je to možné vidieť u nacistov, ktorí v čase vojny navzdory nedostatku stavebnému materiálu a železničnej kapacite, stavali vyhladzovacie fabriky a vozili väzňov sem a tam po krajinách.

Koncentračné tábory predstavovali stredoveké obrazy pekla. Ale na rozdiel od nich existovala v stredoveku predstava posledného súdu ako absolútneho merítka spravodlivosti. Do koncentračného tábora sa ale človek mohol dostať či už z právneho hľadiska spravodlivo alebo nespravodlivo.

Prvým podstatným krokom k nadvláde nad obyvateľstvom bolo odstránenia právneho postavenia osôb. To bolo docielené postavením určitej skupiny ľudí mimo zákon a na druhej donútením netotalitného sveta uznaním ich bezprávnosti. Taktiež koncentračné tábory stáli mimo normálny trestný systém a výberom väzňov mimo klasický právny postup. Boli tu politickí väzni, klasickí zločinci a nevinní. Klasický zločinci boli do táborovo posielaní iba na doplnenie trestu. Takto sa dalo ale iným členov v tábore najavo, že klesli na úplne dno spoločnosti, pretože na rozdiel od nich sa zločinci dostali z tábora von. Zločinci aspoň vedia, prečo v tábore sú a tak si zachovajú časť právnej osoby. Občasné posielanie zločincov taktiež slúžilo propagande, ktoré poukazovala na to, že tábory slúžia na izolovanie asociálnych živlov. Tretia skupina zaplnila tábory asi najviac – v Nemecku masové skupiny Židov, v Rusku proste veľké skupiny, ktoré systém znenávidel. Títo ľudia sa s tábormi vyrovnávali asi najhoršie. V táboroch vznikali skupiny, ktoré samy o sebe nemali žiaden cieľ, ale boli potrebné z administratívneho hľadiska. Príslušníci týchto skupín sa s nimi identifikovali, možno aby mali aspoň minimum svojej právnej osoby.

Ďalším štádiom prípravy živých mŕtvol je zabitie morálnej osobnosti v človeku. V nacistickom Nemecku sa aj vďaka SS rozbíjali rodinné zväzky a medziľudská solidarita. Zármutok a spomienky sú zakázané. Vzťahuje sa to aj na písané a hovorené slovo, rodiny a kamarátov. Počas celého veku ľudstva bolo dovolené spomínať. V táboroch sa smrť stala anonymná, nebolo možné zistiť, či je človek mŕtvy alebo živý a tým pádom bol smrti vzaný jej účel – ako dokončenie naplneného života. Morálnemu odosobneniu sa dalo predísť ešte možnosťou voľby, ale aj tú totalitný režim človeku vzal. Keď už nie je možné konať dobro, rozširuje režim spoluúčasť na zločinoch na všetkých ľudí. Po odňatí morálnej osobnosti zostáva človeku iba jeho jedinečná identita. V ťažkých podmienkach je možné zachovať ju stoicizmom.
Totalitarizmy sa vždy vyznačovali mučením. Ale bolo to mučenie racionálne – napr. pri vypočúvaniach. Buď väzeň prehovorí, alebo zomrie. Potom ale nastúpilo mučenie úplne sadistické, ktoré robili v prvých rokoch v táboroch psychicky chorí príslušníci SA, ktorí by v normálnych podmienkach skončili v ústave alebo na konci spoločnosti. Tábory boli zábavné parky sadistov, ktorých zhrýzala závisť. Po nástupe SS sa náhodné sadistické mučenie zmenilo na chladné a systematické trýznenie. Po zničení morálnej a právnej osobnosti je možné individualitu človeka už zničiť ľahko. Ľudia v táboroch sa nebúrili, nechali sa odvádzať na smrť, pretože vzbura by bola prejavom spontánnosti, ktorú už nemali.

Totalitný režim v túžbe po moci musí ovládnuť ľudí vo všetkých aspektoch života. Na medzinárodnom poli si podrobuje nové neutrálne územia, doma rozširuje svoje pôsobenie dopĺňaním táborov novými skupinami ľudí. Opozícia je bezpredmetná. Moc sa snažia zabezpečiť vo svete, kde u ľudí existujú iba animálne reflexy. Ľudia v našom slova zmysle sú tu úplne nadbytoční, ba až nebezpeční.Ideológia a teror

Kdekoľvek sa totalitarizmus dostal k moci, vyvinul nový systém a zničil všetky staré právne, spoločenské a politické tradície krajiny. Teror sa stáva totálnym, keď sa stane nezávislým na akejkoľvek opozícii. Keď mu nikto nestojí v ceste, vládne zvrchovane. Totálny teror ale neriadi v záujme totálnej ľubovôle. Nahradzuje medze styku medzi ľuďmi so železnou pevnosťou. Týmto tesným spojením ničí teror vzájomný priestor medzi ľuďmi. Takto ničí možnosť pohybu a tým pádom aj slobodu, ktorá neexistuje bez pohybu. Teror predstavuje niečo ako prírodný zákon, ktorý rýchlo vynáša rozsudky smrti nad neživotaschopnými jedincami. Ľudia chytení v tomto terore nie sú ničím, nemajú na a výber. Môžu iba dopomôcť k pohybu v prírode.

Teror je presadzovania práva pohybu, a tým je aj právo silnejšieho, vyhľadenie slabých jedincov alebo rás. Teror neexstije pre ľudí alebo proti nim. Má poskytnúť silám prírody možnosť na urýchlenie premien.

Existuje ideológia -ismov, ktorá dokáže svojim prívržencom vysvetliť všetko, čo chcú vedieť. Ideológie sú známe svojim vedeckým charakterom-kombinujú vedecký prístup s vedeckou filozofou. V ideológii sa má idea stať predmetom vedy. Predmetom je história a na ňu aplikovaná idea. – výsledkom je rozvíjanie procesu, ktorý sa neustále mení.

Rasizmus a komunizmus neboli v princípe o nič totalitnejšie ako ideológie ostatné. Stali sa nimi preto, že ich základné zložky – teda boj medzi rasami a triedami sa ukázali politicky dôležitejšie ako časti v iných ideoĺógiách.

Na začiatku teroru často stojí izolácia. Tá je pre teror najúrodnejšou pôdou. Izolovaní ľudia sú apriori bezmocní. Politické kontakty medzi ľuďmi sú v terore pretŕhané a schopnosti zmarené. No nie všetky kontakty sú zničené. Sféra skromného života zostáva nedotknutá. V spoločenskom styku sa izolácia nazýva osamelosť. Osamelosť a izolácia nie je ale to isté. No a osamelosť nie je samota. Samota vyžaduje byť sám. Osamelosť sa najlepšie ukáže v prítomnosti iných osôb. To čo osamelosť činí tak neznesiteľnou je strata samého seba. Človek stráca dôveru v samého seba. Samota záleží na nás, vie byť aj príjemná.