Český kráľ Přemysl Otakar II

Úvod

České územie patrilo ku koncu 9. storočia do Veľkej Moravy. Po Svätoplukovej smrti sa Česi odtrhli od Veľkej Moravy a začali si budovať vlastný štát. České kniežatá museli dlho a úporne bojovať s nemeckými panovníkmi, aby si zachovali nezávislosť. Kráľovskú korunu získali české kniežatá až v roku 1212, keď nemecký kráľ Fridrich II. udelil listinu, ktorá sa volala Zlatá bula sicílska, ktorou bol Přemyslovi Otakarovi I. udelený dedičný titul kráľa. Zlatá bula sicílska zaručovala českým panovníkom počnúc Přemyslom Otakarom I. a jeho nástupcom kráľovský titul a právo voľby kráľa bez zásahu cisára.

Vnuk Přemysla Otakara I., Přemysl Otakar II. sa postaral o nebývalý rozmach svojho kráľovstva. Počas jeho vlády začali Čechy hospodársky prekvitať a rozrástli sa o nové územia. V boji proti svojmu najväčšiemu súperovi Rudolfovi I. Habsburskému padol Přemysl Otakar II. roku 1278 v bitke na Moravskom poli. Tento ,,kráľ železný a zlatý", ako ho vtedajší kronikári nazývali.

Doby panovania

Přemysl Otakar I. (1197 - 1230)
Václav I. (1230 - 1253)
Přemysl Otalar II. (1253 - 1278)


Přemysl Otakar II.

Přemysl Otakar II. bol druhorodený syn Václava I. Nebol vychovávaný za nástupca trónu, ale bol určený k cirkevnej dráhe. Po smrti staršieho brata Vladislava sa však situácia zmenila. Přemysl ako veľmi ambiciózny mladík zahájil r.1248 odboj proti svojmu otcovi. Nakoniec došlo k zmiereniu a k vzájomnému kompromisu, ktorý sa stal základom nasledujúcej spoločnej přemyslovskej politiky. V roku 1252 sa Přemysl ani nie dvadsaťročný oženil s o tridsať rokov staršou Markétou Babenberskou, ktorá mu venom priniesla Rakúsko. Tento výrazný politický akt však pobúril uhorského kráľa Bélu, ktorý mal tiež záujem o Rakúsko. Vzájomné nezrovnalosti vyvrcholili v júni 1260 veľkou bitkou u Kressenbrunu v ktorej sa stretli dve najväčšie armády tej doby. Údajne do boje zasiahlo viac než 200 tisíc mužov. Bitka skončila absolútnym víťazstvom Přemysla.

Mierové zmluvy s Belom Přemysl podporil sobášom s vnučkou uherského kráľa Kunhutou, keď ešte predtým bolo jeho prvé manželstvo rozvedené. V tom čase mal však Přemysl už tri nemanželské deti s rakúskou šľachtičnou. Otakar sa zapísal do dejín ako vládca so železnou päsťou a mohutnou energiou, z čoho mu vznikali nemalé politické problémy doma i v zahraničí. Keď sa v r.1272 po smrti rímskeho kráľa Richarda Cornwallského uvolnil ríšsky trón vyvstala otázka komu pripadne. Otakar zbadal životnú šancu a ohlásil kandidatúru na trón. K obrovskému prekvapeniu bol však zvolený do tej doby celkom neznámy a bezvýznamný gróf Rudolf Habsburský. Keď sa Přemysl dozvedel o výsledku voľby, rozzúril sa, prehlásil ju za neplatnú a opakovane protestoval u pápeža. Gregor X. však bol s výsledkom voľby spokojný a Přemysla nabádal, aby sa so situáciou zmieril.

Hneď po korunovácii v Cáchách Rudolf prehlásil, že urobí poriadok v lénach ríše a obžaloval českého kráľa z protiprávneho držania Korutánska, Štýrska, Rakúska a Chebska. Otakar odmietol získané krajiny vydať. Do roka Rudolf zbavil Přemysla pre neposlušnosť všetkých lén a bola nad ním vyslovená ríšska kliatba. Přemysl i Rudolf zobrali armády a po rôznych manévroch sa ocitli protivníci u Viedne proti sebe. Keď sa dve obrovské armády rozostavili do rozhodujúcej bitky prepuklo v Čechách povstanie šľachty vedené pánmi z Rùže. Na dvoch frontoch súčasne český kráľ bojovať nemohol a tak ak chcel zachrániť aspoň domáci trón, musel sa Přemysl vydať na milosť a nemilosť Rudolfovi. Prijal do léna Čechy a Moravu a súčasne stratil všetky dobyté územia. Otakar sa vrátil do Čiech a tvrdo potlačil odboj zradnej šľachty. Niektorých dal popraviť a ostatní v čele so Závišom z Falkenštejna utiekli k Rudolfovi kde našli ochranu. Za tejto situácie bolo jasné, že musí dôjsť k rozhodujúcej bitke medzi Rudolfom a českým panovníkom. Obidve nepriateľské strany konali prípravy ku konečnej zrážke.

Bitka na Moravskom poli a smrť Přemysla Otakara II.

V lete 1278 sa obidvaja nepriatelia zišli na Moravskom poli. Boj bol dohovorený na piatok 26. augusta. A tak došlo k jednej z najtragickejších bitiek v Českých dejinách. Aký bol presný priebeh bitky do dneška nevieme, faktom ale ostáva, že Přemysl bitku nielen prehral, ale stratil v nej aj život. Telo zabitého českého kráľa, nabalzamované a verejne vystavené vo Viedni bolo pochované až v r.1279 v Znojme. Až v r.1296 boli kráľovské ostatky prevezené do pražského kláštora Na Františku a v r.1373 uložené v chrámu sv. Víta na Pražskom hrade.
Rozvoj českého štátu za vlády Přemysla Otakara II.

Za panovania Přemysla vyvrcholilo zakladanie kráľovských miest. Keď v roku 1253 nastúpil na trón Přemysl Otakar II., nastali navyše ideálne podmienky na to, aby sa z českého štátu pod vedením schopného panovníka stala rozhodujúca stredoeurópska veľmoc. Skončila sa éra silných nemeckých vládcov Svätej ríše rímskej, doterajších hegemónov regiónu. Nemecké oblasti zažívali obdobie medzivládia a boli opäť rozdrobené. Poľsko stále nebolo zjednotené a Uhorsko si ešte liečilo rany spôsobené vpádom Mongolov (Tatárov). Čechy boli naopak bohatým a vnútorne pevným štátom. Přemysl, podobne ako jeho predchodcovia, zakladal kráľovské mestá a hrady, podporoval rozvoj hospodárstva a obchodu. Vybudoval si mocné vojsko s veľkým počtom ťažko obrneného jazdectva, rozhodujúcej údernej sily tej doby.

Vďaka bohatstvu a vojenskej moci ho volali „kráľ železný a zlatý“ a na krátky čas sa mu podarilo rozšíriť svoju moc od Jadranského mora až k Baltu. S podporou rakúskych šľachtických rodov ovládol alpské krajiny Rakúsko, Štajersko, Korutánsko, jeho moc uznávali aj niektoré mestá na severe Talianska. Viedol úspešnú križiacku výpravu proti pobaltským Prusom a založil tam mesto Královec, dnešný Kaliningrad. V bitke pri Kressenbrunne v roku 1260 porazil svojho najvýznamnejšieho rivala, uhorského kráľa Bela IV., uzavrel s ním výhodný mier a vzal si za ženu Belovu vnučku Kunhutu.

Na zaistenie svojej moci potreboval český kráľ ešte jedno: získať titul ríšsko-nemeckého cisára. Najväčšou prekážkou sa mu však paradoxne stala práve jeho sila. Přemyslov vzostup a neskrývané ambície sa nepáčili pápežovi ani väčšine ríšskych mocných. Namiesto českého kráľa tak v roku 1273 do čela ríše zvolili dovtedy bezvýznamného Rudolfa Habsburského. Predpokladali, že je na rozdiel od Přemysla príliš slabý, aby ohrozoval ich vlastnú moc. Rudolf sa však tiež ukázal ako schopný panovník. Voči Přemyslovi, ktorý jeho voľbu neuznal, vybudoval širokú koalíciu.

Mocenská situácia v stredoeurópskom priestore sa zmenila v Přemyslov neprospech, český kráľ si to neuvedomoval alebo ho to jednoducho nezaujímalo. Keď sa v roku 1276 prvý raz schyľovalo k ozbrojenému konfliktu Přemysla s Rudolfom, postavila sa proti svojmu panovníkovi aj česká šľachta, ktorej prekážal nárast kráľovskej moci na úkor jej tradičných privilégií. Osamotený Přemysl musel pred hroziacim Rudolfovým útokom kapitulovať a vzdať sa sporných alpských krajín.

Český kráľ sa však s neúspechom nezmieril a po porážke domácich odbojníkov v roku 1278 predsa len došlo k rozhodujúcej bitke. Odohrala sa na takzvanom moravskom poli južne od Břeclavi. Přemysl mal asi 25-tisíc mužov, z toho asi 1000 obrnených rytierov. Vojsko Rudolfa Habsburského bolo o niečo početnejšie. Bitka bola dlho nerozhodná. O jej výsledku rozhodlo nasadenie rakúskych a naopak nečinnosť českých záloh. Oddiel rakúskych obrnencov sa dostal do chrbta Čechom, veľké české zálohy pod vedením Milotu z Dědic naopak do bitky vôbec nezasiahli a po čase z bojiska utiekli. Milota sa stal v českom povedomí nadlho synonymom zrady, podľa dnešných historikov však pravdepodobne o nič také nešlo. České zálohy sa museli samy brániť útokom uhorskej jazdy a nakoniec spanikárili pod vplyvom utekajúcich vojakov.

Kráľ padol v boji, jeho telo nabalzamovali a ako dôkaz víťazstva vystavili v jednom viedenskom chráme. Přemyslova smrť znamenala koniec českých ambícií na ovládnutie Rakúska. Niektorí neskorší českí panovníci síce ešte zaznamenali významné územné zisky, tie však už nesmerovali k podunajskej oblasti a boli vždy iba dočasné. Voľba Rudolfa za cisára a bitka na Moravskom poli boli naopak začiatkom mocenského nástupu rodu Habsburgovcov, ktorým sa nakoniec ako jediným podarilo splniť starý cieľ: zjednotenie stredoeurópskeho priestoru pod jedinou pevnou vládou.


História Českej Republiky

Do najvyššej hierarchie európskych politických celkov medzi kráľovstvá - sa Česko definitívne zaradilo na prelome 12. a 13. storočia, kedy sa Přemysl Otakar I. stal vydaním tzv. Zlatej buly sicílskej (zaručovala českým panovníkom počnúc Přemyslom Otakarom I. a jeho nástupcom kráľovský titul a právo voľby kráľa bez zásahu cisára) českým kráľom. Rímsky cisár kráľa len formálne potvrdzoval. Ráznosť panovníckej moci sa menil - kráľ prechádzal k aktívnejšej politike vytvárania mocenských i finančných zdrojov.

Tento vývoj vrcholil za najvýznamnejšieho panovníka přemyslovskej dynastie, kráľa Přemysla Otakara II., ktorý usiloval i o získanie titulu nemeckého kráľa. V bitke na Moravskom poli (1278) však podľahol svojmu súperovi Rudolfovi I. Habsburskému. Přemysl Otakar II ovládol Rakúsko, Korutánsko a Kransko. Přemyslovská doba nebola len obdobím výbojov - došlo i k významnému prelomeniu bariér medzi českou a nemeckou spoločnosťou predovšetkým za tzv. vonkajšej kolonizácie – osídlovanie českých území, obzvlášť pohraničných, nemeckým obyvateľstvom. Tieto zmeny potom iniciovali i štrukturálne premeny hospodárstva - predovšetkým sa začali stále viacej zakladať mestá.

Po zmätkoch po smrti Přemysla Otakara II.v už spomenutej bitke na Moravskom poli bol posledným veľkým panovníkom Přemyslovcov Václav II.. Václav II. sa opieral o hospodárstvo kráľovských majetkov a miest (právo ťažby drahých kovov), vydal prvý banský zákonník, v roku 1300 dal raziť prvé mince - pražské groše s vysokým obsahom striebra. Za jeho vlády sa štát hospodársky aj politicky povzniesol a moc přemyslovcov vyvrcholila.
 Jeho nástupca - Václav III. však nedokázal obhájiť jeho moc - bol r. 1306 zavraždený v Olomouci. Tým vymrel rod Přemyslovcov po meči. Kráľom sa stal manžel Elišky Přemyslovny Ján Luxemburský. Ku korunovácii došlo r. 1310. Venoval sa najmä medzinárodnému zabezpečeniu českého štátu. Zomrel počas storočnej vojny v bitke pri Kresčaku. Aj keď vláda Jána Luxemburského nepriniesla krajine veľký užitok, bohato to napravil jeho syn Karol, ktorý dosiahol i titulu rímskeho kráľa (1346) a rímskeho cisára (1355). Karol IV. bol najväčším panovníkom českej histórie, ktorý povzniesol Českú krajinu k nebývalému rozkvetu. R. 1348 založil v Prahe univerzitu - prvú v strednej Európe - ktorá teraz nesie jeho meno. Základným črtom jeho politiky bolo spojenie českej koruny s korunou rímskou a úsilie o zvelebenie Českých krajín ako základne jeho dynastie.

Za vlády jeho syna, Václava IV., sa však vyostrili sociálne i náboženské rozpory, ktoré po upálení majstra Jana Husa v Kostnici (1415) a následných nepokojoch prerástli na výbuch husitskej revolúcie. Kráľ Václav IV. r. 1419 zomrel a vlády v krajine sa ujala husitská šlachta a vojvodcovia, medzi nimi i najznámejší z nich, Jan Žižka z Trocnova. Početné križiacke výpravy, ktoré chceli rozbiť husitskú vládu, skončili krachom. Koniec husitského obdobia privodili až vnútorné rozbroje, vrcholiace bitkou pri Lipanoch (1434), v nej boli vojská radikálnej frakcie porazené.

História a stavebný vývoj horného hradu

Horný hrad zaberá vrchol skalného brala nad sútokom Dunaja a Moravy. Na tomto mieste vznikli prvé objekty stredovekého hradu v prvej tretine 13. storočia. Najstaršia historická správa o Devínskom hrade pochádza z roku 1233. Hovorí sa v nej, že v tomto čase rakúsky vojvoda Fridrich II Bojovný hrad dobyl a vypálil podhradskú osadu. Je však pravdepodobné, že hrad existoval už skôr, o čom svedčí zmienka o meraní hraníc medzi Devínom a Suchou Vydricou v roku 1226. Medzi prítomnými sa spomína aj devínsky kastelán Ján Elekovič. Pôsobenie kastelána svedčí o tom, že v tom čase už v Devíne stál hrad.

Rýchly sled dramatických udalostí odohrávajúcich sa koncom 13. a v 14. storočí v tejto oblasti zapríčinil viacnásobné zničenie a znovu vystavanie hradu na devínskom brale. Bolo to obdobie rakúsko-uhorských zápasov o Devínsku bránu a neskôr česko-uhorských vojen. Ďalšie spustošenie zažil Devín v lete roku 1273, keď vypukla nová česko-uhorská vojna. Toto napäté obdobie vyvrcholilo bitkou na Moravskom poli dňa 26. augusta 1278. Rakúska armáda pod velením Rudolfa Habsburského v počte 10 000 mužov sa spojila s uhorským vojskom, ktoré tvorilo 40 000 Uhrov a 16 000 maďarských Kumánov. Proti ním stál Přemysl Otakar II. na čele českého vojska v počte 30 000 mužov. Po tuhom boji uhorské a rakúske vojská zvíťazili a Přemysl Otakar II. v bitke padol. Devín sa potom stal súčasťou Uhorska, ako kráľovský pohraničný hrad. Dôkazom toho je i donačná listina z roku 1288, v ktorej uhorský panovník Ladislav IV. vymedzil západnú hranicu územia, ktoré daroval bratislavskému richtárovi so slovami "až po zeme nášho Devínskeho hradu.

Hrad vznikol v prvej polovici 13. storočia. Patril medzi prvé hrady, ktoré zabezpečovali západnú hranicu Uhorska, najmä v 13. storočí, keď ho spravoval hradný kráľovský kastelán. V roku 1273 ho napadol a veľmi poškodil český kráľ Přemysl Otakar II.

Zradca stále nejasný

Na pláni pri rieke Morave sa 12.júla roku 1260 odohrala jedna z najväčších bitiek stredoveku. V krvavom boji blízko obce Kressenbrunn sa stretli armády Přemysla Otakara II s vojskom Uhorského panovníka Bély IV. Česi zvíťazili, ale vzápätí boli osočení, že nedodržali prímerie. Porušil naozaj svoj sľub „kráľ železný a zlatý“? V polovici 13. storočia sa stredná Európa začala podobať sudu s prachom. Proti sebe stáli dve nesmierne bohaté a približne rovnako silné feudálne mocnosti – zem česká proti štátu uhorskému. Bolo len otázkou času, kedy sa zahraničné záujmy oboch veľmocí skrížia a kedy bude musieť rozhodnúť sila meča.

Rozumná ponuka:
Osudnou iskrou sa stal rok 1260. Uhorské oddiely vtedy vpadly do Korután a nepriateľsky poplienili Štýrsko. Český kráľ Přemysl Otakar II. okamžite zasiahol, vyslal ozbrojenú pomoc a českí rytieri spolu s štýrskymi feudálmi vyhnali Uhrov zo zeme. Vojna sa stala nevyhnutnou Cesty boli však po zime rozbahnené a mäkká pôda bola nevhodná k rozjazdu a manévrovaniu jazdeckých šíkov. Preto bolo dohodnuté čestné prímerie. Obidve armády sa stretnú 24.júna pri Kressenbrunne. Koncom júna sa na brehoch rieky Moravy zoskupili dve obrovské armády. Podľa dobových kronikárov vraj české vojsko čítalo sto tisíc mužov, Uhri mali údajne ešte o štyridsať tisíc bojovníkov naviac. A potom začala hra nervov. Medzi obidvomi armádami tiekla rieka, ktorú si nikto z protivníkov netrúfal prekročiť. Takýto manéver by totiž poskytol súperovi obrovskú výhodu. Nakoniec Přemysl Otakar II navrhol rytierske riešenie. Jedna z armád poodstúpi a nechá protivníka aby sa v kľude prebrodil. Potom až na druhý deň sa odohrá boj. Uhorský kráľ Béla IV ponuku prijal a navrhol, že bojovať sa bude na českej strane rieky. Dátum prekročenia vodného toku bol určený na 12. júla.
Krvavý boj:
Toho osudného dňa na svitaní sa dalo uhorské vojsko na pochod. Jeden oddiel za druhým prekračovali rieky a zaujímali postavenie na českom brehu. Přemyslovská armáda s odstupom celé úchvatné divadlo sledovala. Potom sa ale prihodilo niečo, čo sa na dlhé roky stalo predmetom ostrých sporov. Obe znepriateľené armády sa bez všetkého pustili do seba. Uhri neskoršie tvrdili, že Češi nedodržali dohodnuté prímerie, českí rytieri sa hájili tým, že uhorskí Kumáni a Tatári bez varovania napadli přemyslovský tábor.

Po niekoľkých hodinách strašnej bitky, kedy sa víťazstvo prikláňalo k jednej a hneď zasa k druhej strane rozhodli boj českí železní páni. Obrnená jazda Přemysla Otakara II prešla nepriateľské šíky a pod kopytami koní zostal ležať výkvet uhorského rytierstva. Zbytok vojska sa spolu s ľahkými jazdcami a pomocnými skupinami dal na panický útek. Do cesty sa im ale postavila voda. Rieka Morava sa pre Uhrov stala masovým hrobom. Kroniky udávajú, že koryto toku bolo „tak zasypané mŕtvolami ľudí a koní, že sa dalo prekročiť takmer suchou nohou“. Víťazná česká armáda sa potom pustila do prenasledovania nepriateľa a zastavila sa až v Prešpurku, dnešná Bratislava. Přemysl Otakar II. sa ocitol na vrchole moci a slávy. Zvíťazil ale čestne ?

Dôkazy neviny :
Rozhodnúť dnes po viacej než siedmich storočiach na čej strane bola vtedy pravda, je veľmi ťažké. Napriek tomu ale môžeme k niečomu dôjsť logickou úvahou. Rakúske letopisy v zhode s českými tvrdia, že 12.júla zrána vyslal Přemysl silné oddiely svojho vojska pre potraviny a vodu. Už ale toto o niečom hovorí. Žiadny veliteľ pred očakávanou bitvou nerozpúšťa svoje šíky. Pre nevinu českého kráľa nahráva tiež ďalší dôkaz. Útok Uhrov zastihol českých rytierov v stanoch bez zbroje. Po vyhlásení poplachu sa museli narýchlo strojiť do brnení. Všetko sa to odohrávalo tak rýchlo, že veľa jazdcov vybehlo dokonca na koňoch bez ochranných čabrakov. Minimálne stejne silný argument vypovedá v prospech aj Uhorského panovníka. Skúsený bojovník Béla by v prípade chystanej zrady určite nenavrhoval boj na českej strane. Ďaleko jednoduhšie by bolo napadnúť přemyslove vojsko pri brodení. Obaja vojvodcovia majú teda alibi. Je tu ale ešte jedna osoba – Bélov syn Štepán, vrchný veliteľ Kumánov a ľahkých jazdcov.

Roľa princa Štepána :
Mladý ambiciózny muž, honosiaci sa titulom „mladší kráľ“, bol známy ako úhlavný nepriateľ Čechov. Na jeho strane stálo aj veľa mocných uhorských feudálov. Viedol snáď uhorské šíky do boje Štepán ? Táto úvaha je rozhodne zaujímavá. Keby zvíťazil, uhorskí magnáti by ho nepochybne prevolali kráľom. Nádej tu bola i v prípade porážky. Keby Přemysl osobne nezabránil napadnutiu uhorského kráľovského stanu, boli by českí rytieri Bélu IV ubili. Vladárom by sa potom stal jeho syn. Bola teda bitka pri Kressenbrunne zavinená zradou princa Štepána ? Zdá sa, že môžeme odpovedať kladne. S naprostou určitosťou to ale nebudeme vedieť zrejme nikdy.