Alžbeta Báthoriová

Pochádzala z bohatého šľachtického rodu. Jej otec, Juraj Báthory, pochádzal z vetvy ecscedskej, matka Anna Báthoryová bola z tej istej rodiny, no z vetvy somlyovskej. Ujovi Štefanovi Báthorymu patril poľský trón, synovec Gabriel Báthory neskôr vládol Sedmohradsku.

Alžbeta sa narodila v roku 1560 a so svojimi rodičmi bývala vo Vranove na východnom Slovensku. Mala troch súrodencov – Ostvána, Žofiu a Kláru. Okolo roku 1572, teda asi 12-ročná, prišla do Čachtíc ako snúbenka Františka Nádasdyho, aby sa tu naučila spôsobom rodiny Nádasdyovcov. Tu žila pod dozorom svojej budúcej svokry Uršuly Nádasdyovej-Kanizsayovej. Dňa 8. mája 1575 uzavrela manželstvo s Františkom Nádasdym vo vranovskom kostole. Nevesta bola 15-ročná, ženích 21-ročný. Ich svadba bola veľkolepá, zúčastnilo sa jej 4500 ľudí. Po svadbe si však necháva svoje meno, možno preto, lebo František je z menej majetného rodu. Už v tak mladom veku sa stala veľkou paňou, stala sa paňou panstva, ku ktorému patrilo 20 obcí.

Manželia po svadbe menili často pobyt. Bývali v Beckove, Sárvári, Zéke, Piešťanoch, Kerestúri, vo Vranove aj vo svojich kaštieľoch vo Viedni a v Bratislave. Mladá žena sa naučila žiť vo veselej spoločnosti. Bola pekná, na svojej kráse si veľmi zakladala a nechala sa obdivovať. Neskoršie však začalo radovánok ubúdať. Jej manžel, krajinský kapitán, bol takmer stále preč z domu pri plnení vojenských povinností. Žila v čachtickom kaštieli v spoločnosti svokry, s ktorou si však veľmi nerozumela.

Osamotenosť iste zvyšovalo aj to, že za 10 rokov manželstva nemala deti. Takto sa najviac stýkala so služobníctvom. Mnohí ľudia v tejto dobe, a to často aj z pánskych rodín, verili poverám, bosoráctvu. Medzi nich patrila aj Alžbeta Báthoryová. Mala čosi pomstychtivého vo svojej povahe. Zdedila priam chorobnú náklonnosť spôsobovať ľuďom bolesť. Voči služobníctvu bola prísna a aj najmenšie previnenie kruto trestala. Stala sa z nej hysterická, chorá žena a neskoršie sadistka najhrubšieho zrna. Verejnosť však o jej zlých vlastnostiach dlho nič nevedela. Bola bohatou a váženou paňou a sám palatín, gróf Juraj Thurzo, ešte v roku 1599 napísal svojej manželke do Bytče, aby pozvala Alžbetu Báthoryovú do ich hradu, keď pocestuje cez Bytču, aby sa s ňou zoznámila.

Neskoršie Alžbeta postupne porodila päť detí, a to tri dievčatá: Annu, Uršuľu, Katarínu a dvoch synov Pavla a Andereja. Uršuľa a Anderej zomreli v detskom veku. Tragické výčiny Alžbety začali stupňovať v roku 1604. Iste k tomu prispeli aj veľké udalosti v rodine. 4. januára 1604 zomrel jej manžel na následky zranenia vo vojne. V tomto roku sa vydali obe dcéry, Katarína za Juraja Drugetha, neskoršieho župana v Zemplíne, a Anna za Mikuláša Zrínyiho, pána Szigetváru. Syn Pavol odišiel na štúdia do Bratislavy. Medzitým zomrela aj svokra a tak Alžbeta Báthoryová zostala na panstve sama so služobníctvom. Jej dovtedy čiastočne krotená vášeň začala vrieť. Trýznila služobné dievčatá a pod prísľubom poskytnutia výchovy, alebo dobrej služby, získavala do kaštieľa ďalšie a po mučení ich beštiálne vraždila.

Pri týchto zverstvách jej pomáhali viacerí zo služobníctva. Bola to Darvula, ktorá u panstva slúžila od roku 1594, Ilona Jó, ktorá bola opatrovníčkou syna Alžbety od roku 1600, Dorota Sentéšová bola v kaštieli od roku 1606. Medzi jej pomáhačmi bola aj Katarína Benická, práčka. Z mužov to bol Ján Ujváry, prezývaný Ficko. Služobníci lákali dievčatá do kaštieľa pod rôznymi sľubmi a neskôr ich tam privádzali násilím. Často im pritom pomáhali aj iní. Spôsob trýznenia dievčat bol rozmanitý. Obete pichali špendlíkmi, ihlicami, rukami im trhali ústa, pálili telo žeravými železami, kliešťami vytŕhali mäso.

Mnohé nechala zomrieť hladom. Iné dávala vyviesť za mrazivej noci na dvor a tak dlho ich polievali vodou, kým nezamrzli. Používala aj iné odporné spôsoby mučenia. Dievčatá nemučili len v čachtickom kaštieli, ale aj na hrade v Beckove, Sárvári, Kerestúri, Bratislave, Viedni, ba keď cestovala kočom, často mávala dievča pri sebe, ktoré cestou mučila. Obete pochovávali jej služobníci na rôznych miestach.

Skutočne veľmi dlho sa tieto hrozné výčiny udržali v tajnosti. Veď ešte v roku 1607, keď vydával palatín Juraj Thurzo svoju dcéru Juditu, pozval na svadbu, ktorá trvala celý rok, aj Alžbetu. Iste by ju ani nepozval, keby bol vedel o jej výčinoch. Beštialita Alžbety Báthoryovej sa predsa len neutajila. Rodičia nevrátených dievčat ju začali upodozrievať. Keď sa čachtický farár Ján Ponecius presvedčil, že skutočne trýzni a zabíja dievčatá, verejne ju obžaloval. Vec sa dostala až k samotnému kráľovi Matejovi II. a tento prikázal palatínovi Thurzovi vyšetriť sťažnosti. Dňa 29. decembra 1610, v nočných hodinách, prišiel palatín Thurzo v sprievode zaťov Alžbety a vojenskej družiny neohlásený do kaštieľa. Alžbetu Báthoryovú prichytili práve pri mučení dievčat. Keď sa takto sama usvedčila zo zločinov, palatín Thurzo ju hneď dal zatvoriť do hradného väzenia. Jej pomocníkov Ilonu Jó, Dorotu Sentéšovú, Katarínu Benickú a Jána Ujváryho – Ficka dal zviazať a zobral ich do Bytče.
Darvula sa trestu za zločiny nedožila – zomrela pred ich odhalením. Dňa 3. januára 1611 boli obvinení vypočutí a o ich výpovediach boli spísané zápisnice. Dňa 7. januára 1611 sa zodpovedali pomocníci Alžbety Báthoryovej pred súdnym tribunálom v Bytči. Po vypočutí trinástich svedkov bol vynesený rozsudok. Ilona Jó a Dorota Sentéšová boli odsúdené, aby im kat vytrhal kliešťami a obidve zaživa hodil do ohňa. Jánovi Ujvárymu bola dokázaná menšia vina, a preto bol odsúdený na sťatie hlavy a jeho telo hodené do ohňa. Kataríne Benickej nebola dokázaná priama vina, a preto bola odsúdená do väzenia, kým sa aj jej vina dokáže. Rozsudky nad pomocníkmi Alžbety vykonali ihneď. Samotná Alžbeta sa pred súdom za svoje skutky nezodpovedal. Bola ponechaná v hradnom väzení v Čachticiach. Od potupnej smrti ju zachránila jej rodina a priatelia. Je známe, že kráľ žiadal palatína Thurzu, aby ju postavil pred súd, avšak tento tak dlho celú vec odkladal, až Alžbeta Báthoryová zomrela, než sa súd uskutočnil. Obvinení aj svedkovia pri vypočúvaní hovorili o hroznom mučení nevinných dievčat. Ficko sám priznal, že vie o 37 mŕtvych dievčatách. Ilona Jó povedala, že umučených dievčat bolo mnoho, priznala 50 mŕtvych. Dorota Sentéšová hovorila o 36 mŕtvych.

Jedno dievča pred súdom povedalo, že Jakub Szilvássy našiel v Báthoryovej truhlici zoznam zavraždených dievčat, kde ich bolo zapísaných 650. Tento zoznam údajne písala sama Alžbeta Báthoryová. Svedkovia odhadovali počet mŕtvych na 50. Alžbeta sa pokúšala dostať z väzenia, no nepodarilo sa jej to. Píše sa rok 1611, keď Alžbetu v hrade zamurujú a nechajú jej len malý otvor na jedlo a ventiláciu. Zároveň postavia 4 šibenice, aby poddaní vedeli , že spravodlivosť bola konečne vykonaná. Dňa 31. júla 1614 urobila posledný testament, kde všetok svoj majetok rozdeľuje jej trom deťom rovnakým dielom a 21. augusta 1614 v hradnom väzení zomrela.

Tak, ako tajne vykonávala svoje zločiny, tak sa podarilo i tajne jej rodine a priateľom pochovať jej mŕtve telo, takže dodnes nemôžeme s určitosťou povedať, kde spočíva. Názory o mieste pochovania sa rozchádzajú. Jedni tvrdia, že je pochovaná v čachtickom kostole, iní zasa, že ju odviezli a pochovali v Poľsku. Skutočne zomiera najkrutejšia a najmasovejšia vrahyňa na svete (počtom vyše 600 vrážd je zapísaná v Guinesovej knihe rekordov) alebo umiera obeť vykonštruovaného procesu s cieľom zničenia jedného z najsilnejších uhorských aristokratických rodov?

Alžbeta bola, na rozdiel od väčšiny negramotnej uhorskej šľachty, vysoko vzdelaná žena, vedela plynule po maďarsky, nemecky a po latinsky. Jej manžel pol postrachom nielen Turkov, ale i doma. Turci mu hovorili „Čierny uhorský rytier“ alebo „Čierny beg“. Bol veľmi krutý, doma býval málo. Taktiež bol známy tým, že tancoval s mŕtvolami nepriateľa a ich odseknuté hlavy vyhadzoval do vzduchu. Otázkou zostáva, či vedel o vyčíňaní svojej manželky. Svoje obete nikdy netýral až do skonania. Alžbeta Báthoryová bola síce vrahyňa, ale zato bola starostlivá a dobrá matka. Jej rod bol čiastočne zdegenerovaný. Túžba po veľkom majetku a sile ich donútila k tomu, aby sa príbuzní sobášili medzi sebou. Alžbeta nebola výnimka. Konala pod vplyvom impulzívneho sadizmu – človek sa dopúšťa zločinu pod tlakom vnútorného impulzu.

Príkladom toho, že nebola jediná z rodu, ktorá takto vraždila je napríklad jej teta Klára, ktorá tiež poznala sadistické praktiky. Alžbeta ju často navštevovala. Mŕtvoly zahrabávali na cintorínoch, poliach alebo do obilných jám. Robili to však nedbanlivo a tak tieto vyhrabali psy a roznosili ich po dvoroch. Alžbeta praktizovala rôzne druhy týrania. Napr., obeť zavreli do malej klietky s hrotmi. Klietku zavesili a pani bola pod ňou a žeravým kotúčom pálila obete, tá sa v snahe vyhnúť sama nabodla na hroty v klietke. Na Alžbetu pod klietkou zatiaľ tiekla teplá a čerstvá krv. Jednej dievčine raz vyrezala kus mäsa z chrbta a kázala jej ho zjesť. Sama niekedy krv vypila a od vraždenia ju neodradila ani nemoc. Jednoducho si zavolala dievča na posteľ a zubami jej vytrhávala kusy mäsa. Zvykla tiež potrieť dievčatá medom a potom ich nechala napospas hmyzu, ktorý ich obžral.

Báthoryová nikdy neprišla pred súd a nikdy nedostala šancu obhájiť sa, čo stále požadovala tak, ako žiadalo jej obhajobu uhorských šľachticov. Preto obvinení zvalili všetku vinu na ňu, povedali, že pod hrozbou prísneho trestu ich donútila zabíjať.
Zoznam jej obetí (610-650 nevinných dievčat) a železná panna neboli nikdy nájdené.