Pochádzala z bohatého šľachtického rodu. Jej otec, Juraj Báthory, pochádzal z vetvy ecscedskej, matka Anna Báthoryová bola z tej istej rodiny, no z vetvy somlyovskej. Ujovi Štefanovi Báthorymu patril poľský trón, synovec Gabriel Báthory neskôr vládol Sedmohradsku.

Alžbeta sa narodila v roku 1560 a so svojimi rodičmi bývala vo Vranove na východnom Slovensku. Mala troch súrodencov – Ostvána, Žofiu a Kláru. Okolo roku 1572, teda asi 12-ročná, prišla do Čachtíc ako snúbenka Františka Nádasdyho, aby sa tu naučila spôsobom rodiny Nádasdyovcov. Tu žila pod dozorom svojej budúcej svokry Uršuly Nádasdyovej-Kanizsayovej. Dňa 8. mája 1575 uzavrela manželstvo s Františkom Nádasdym vo vranovskom kostole. Nevesta bola 15-ročná, ženích 21-ročný. Ich svadba bola veľkolepá, zúčastnilo sa jej 4500 ľudí. Po svadbe si však necháva svoje meno, možno preto, lebo František je z menej majetného rodu. Už v tak mladom veku sa stala veľkou paňou, stala sa paňou panstva, ku ktorému patrilo 20 obcí.

Manželia po svadbe menili často pobyt. Bývali v Beckove, Sárvári, Zéke, Piešťanoch, Kerestúri, vo Vranove aj vo svojich kaštieľoch vo Viedni a v Bratislave. Mladá žena sa naučila žiť vo veselej spoločnosti. Bola pekná, na svojej kráse si veľmi zakladala a nechala sa obdivovať. Neskoršie však začalo radovánok ubúdať. Jej manžel, krajinský kapitán, bol takmer stále preč z domu pri plnení vojenských povinností. Žila v čachtickom kaštieli v spoločnosti svokry, s ktorou si však veľmi nerozumela.

Osamotenosť iste zvyšovalo aj to, že za 10 rokov manželstva nemala deti. Takto sa najviac stýkala so služobníctvom. Mnohí ľudia v tejto dobe, a to často aj z pánskych rodín, verili poverám, bosoráctvu. Medzi nich patrila aj Alžbeta Báthoryová. Mala čosi pomstychtivého vo svojej povahe. Zdedila priam chorobnú náklonnosť spôsobovať ľuďom bolesť. Voči služobníctvu bola prísna a aj najmenšie previnenie kruto trestala. Stala sa z nej hysterická, chorá žena a neskoršie sadistka najhrubšieho zrna. Verejnosť však o jej zlých vlastnostiach dlho nič nevedela. Bola bohatou a váženou paňou a sám palatín, gróf Juraj Thurzo, ešte v roku 1599 napísal svojej manželke do Bytče, aby pozvala Alžbetu Báthoryovú do ich hradu, keď pocestuje cez Bytču, aby sa s ňou zoznámila.

Neskoršie Alžbeta postupne porodila päť detí, a to tri dievčatá: Annu, Uršuľu, Katarínu a dvoch synov Pavla a Andereja. Uršuľa a Anderej zomreli v detskom veku. Tragické výčiny Alžbety začali stupňovať v roku 1604. Iste k tomu prispeli aj veľké udalosti v rodine. 4. januára 1604 zomrel jej manžel na následky zranenia vo vojne. V tomto roku sa vydali obe dcéry, Katarína za Juraja Drugetha, neskoršieho župana v Zemplíne, a Anna za Mikuláša Zrínyiho, pána Szigetváru. Syn Pavol odišiel na štúdia do Bratislavy. Medzitým zomrela aj svokra a tak Alžbeta Báthoryová zostala na panstve sama so služobníctvom. Jej dovtedy čiastočne krotená vášeň začala vrieť. Trýznila služobné dievčatá a pod prísľubom poskytnutia výchovy, alebo dobrej služby, získavala do kaštieľa ďalšie a po mučení ich beštiálne vraždila.

Pri týchto zverstvách jej pomáhali viacerí zo služobníctva. Bola to Darvula, ktorá u panstva slúžila od roku 1594, Ilona Jó, ktorá bola opatrovníčkou syna Alžbety od roku 1600, Dorota Sentéšová bola v kaštieli od roku 1606. Medzi jej pomáhačmi bola aj Katarína Benická, práčka. Z mužov to bol Ján Ujváry, prezývaný Ficko. Služobníci lákali dievčatá do kaštieľa pod rôznymi sľubmi a neskôr ich tam privádzali násilím. Často im pritom pomáhali aj iní. Spôsob trýznenia dievčat bol rozmanitý. Obete pichali špendlíkmi, ihlicami, rukami im trhali ústa, pálili telo žeravými železami, kliešťami vytŕhali mäso.

Mnohé nechala zomrieť hladom. Iné dávala vyviesť za mrazivej noci na dvor a tak dlho ich polievali vodou, kým nezamrzli. Používala aj iné odporné spôsoby mučenia. Dievčatá nemučili len v čachtickom kaštieli, ale aj na hrade v Beckove, Sárvári, Kerestúri, Bratislave, Viedni, ba keď cestovala kočom, často mávala dievča pri sebe, ktoré cestou mučila. Obete pochovávali jej služobníci na rôznych miestach.

Skutočne veľmi dlho sa tieto hrozné výčiny udržali v tajnosti. Veď ešte v roku 1607, keď vydával palatín Juraj Thurzo svoju dcéru Juditu, pozval na svadbu, ktorá trvala celý rok, aj Alžbetu. Iste by ju ani nepozval, keby bol vedel o jej výčinoch. Beštialita Alžbety Báthoryovej sa predsa len neutajila. Rodičia nevrátených dievčat ju začali upodozrievať. Keď sa čachtický farár Ján Ponecius presvedčil, že skutočne trýzni a zabíja dievčatá, verejne ju obžaloval. Vec sa dostala až k samotnému kráľovi Matejovi II. a tento prikázal palatínovi Thurzovi vyšetriť sťažnosti. Dňa 29. decembra 1610, v nočných hodinách, prišiel palatín Thurzo v sprievode zaťov Alžbety a vojenskej družiny neohlásený do kaštieľa. Alžbetu Báthoryovú prichytili práve pri mučení dievčat. Keď sa takto sama usvedčila zo zločinov, palatín Thurzo ju hneď dal zatvoriť do hradného väzenia. Jej pomocníkov Ilonu Jó, Dorotu Sentéšovú, Katarínu Benickú a Jána Ujváryho – Ficka dal zviazať a zobral ich do Bytče.