Adolf Hitler jeho život a prehľad udalostí

Nemecko 9.11. 1923
Hitlerov nevydarený pokus o prevrat
Vodca NSDAP Adolf Hitler vyhlásil v Mníchove ,,národnúrevolúciu“a podľa príkladu talianskych fašistov plánoval pochod na Berlín. Jeho pokus o puč sa však nevydaril. Bavorská polícia s použitím zbraní rozohnala demonštráciu nacionálnych socialistov v mníchovskej Feldherrnhalle, ktorú viedol Hitler a bývalý generál Erich Ludendorff. Stroskotali aj plány nacionalistických kruhov na zvrhnutie ríšskej vlády pripravované už od septembra. Vládu mali prevziať traja direktori s diktátorskými plnými mocami. Na ich čele mal stáť šéf najvyššieho vojenského velenia generál Hans von Seeckt. Už začiatkom novembra však začali prípravy na prevrat viaznuť. Seeckt vyzval 5. novembra generálneho štátneho komisára Bavorska Gustáva Rittera von Kahra, ktorý pripravoval rozchod s ríšou, aby zastavil všetky chystané akcie. Hitler skrížil Kahrove plány a sám sa pokúsil uskutočniť prevrat. NSDAP bola po neúspechu tejto akcie zrušená a Hitler bol uväznený.

Nemecká ríša 30. 1. 1933
Nacionálny socialisti pri moci
Ríšsky prezident Paul von Hindenburg vymenoval 30. januára Adolfa Hitlera, vodcu NSDAP, za ríšskeho kancelára. Franz von Papen, Hindenburgov dôverník, sa stal vicekancelárom. Spolu tvorili vládu tzv. národnej koncentrácie z členov Nemeckej nacionálnej ľudovej strany a Nacionálnosocialistickej strany.
Hitler, deväť rokov po potlačení puču v Mníchove ( 9. 11. 1923 ), dosiahol svoj cieľ. Nacionálni socialisti stáli na prahu moci a nadšene oslavovali svoje víťazstvo. Joseph Goebels hovoril o historickom obrate v Nemecku. Večer prešlo 15 000 uniformovaných prívržencov Adolfa Hitlera spolu s jednotkami stahlhelmu vo fakľovom sprievode Brandenburskou bránou popri vysvietenej budove ríšskeho kancelára.
V novej vláde stáli proti ôsmim konzervatívnym ministrom traja nacionálni socialisti. Adolf Hitler, ríšsky minister vnútra Wilhelm Frick a minister bez kresla Hermann Göring.
Po uchopení moci nacionálnymi socialistami, ktorým sa v ďalších týždňoch podarilo vyradiť parlament i krajinské vlády a zmeniť sa na samovládny faktor, nasledovala vlna otvoreného teroru, zakotvená zákonom z 28. februára 1933.
V tento deň, krátko po požiari budovy ríšskeho snemu, čo nacisti s mohutnou propagandou kládli za vinu komunistickej strane Nemecka (KPD), ríšsky prezident Hindenburg v záujme obrany,, proti komunistickým aktom násilia, ktoré ohrozujú štát“ a ,,ochrany národa a štátu“ zrušil dôležité základné práva.

Týkalo sa to osobnej slobody, práva na slobodné vyjadrenie odlišnej mienky, slobody tlače, spolčovania a zhromažďovania a rešpektovania poštového a telefónneho tajomstva.
Velezrada, podpaľačstvo a niektoré ďalšie zločiny sa mali v budúcnosti trestať smrťou. Ríšska vláda mohla pri obnovovaní verejného poriadku dokonca zrušiť krajinské vlády. Z volieb 5. marca vyšla víťazne NSDAP, hoci svoj volebný cieľ, absolútnu väčšinu, napriek silnému volebnému teroru SA nedosiahla.
Politický vývoj v Nemecku, poznačený terorom a svojvoľným zatýkaním, vyvrcholil 23. marca vydaním splnomocňovacieho zákona. Zákon bol v ríšskom sneme schválený v pomere 444 hlasov proti 94. Proti hlasovali len prítomní poslanci SPD. Z 81 zvolených komunistických poslancov ríšskeho snemu bola už väčšina v ,,ochrannej väzbe“ SA, takisto ako 26 poslancov SPD. Zákon splnomocnil Adolfa Hitlera najprv na obdobie štyroch rokov vydávať bez spolupôsobenia ríšskeho snemu zákony, a to aj také, ktoré by odporovali ustanoveniam weimarskej ústavy. Splnomocňovací zákon , ktorý nadobudol platnosť 24. marca, odstránil takmer všetky základné občianske práva. Parlamentný systém vlády fakticky zlikvidovalo zlúčenie výkonnej a zákonodarnej moci v podmienkach permanentného výnimočného stavu. Koniec weimarskej republiky bol spečatený.

„ Vodcova“ kariéra
Adolf Hitler, nový ríšsky kancelár sa narodil ako syn rakúskeho colného úradníka 20. apríla 1889 v Braunau na Inne.
R. 1905 prerušil Hitler neúspešné štúdium na reálke v Linci a r. 1907 sa presťahoval do Viedne, kde žil ako maliar a bohém. V tomto období rozvinul pod dojmom napätého predvojnového politického ovzdušia v mnohonárodnostnom habsburskom štáte svoje fašistické a antisemitské názory. Ako vojnový dobrovoľník bol viackrát zranený a vyznamenaný. Po vojne sa jeho prejavy sklamania nad výsledkami vojny a revolúciou stretli s veľkým ohlasom a otvorili mu cestu do politiky.
R. 1920 vstúpil do Nemeckej robotníckej strany (neskôr NSDAP) a čoskoro sa vyšvihol na vedúceho činiteľa propagandy proti versailleským mierovým podmienkam.
R. 1921 prevzal Hitler vedenie strany. Prvý pokus nacionálnych socialistovo puč r. 1923 však stroskotal, NSDAP bola zakázaná a Hitler bol odsúdený na 5 rokov väzenia v pevnosti. Vo väzení však strávil iba jeden rok a napísal tam knihu Mein Kampf, v ktorej sformuloval svoje politické ciel: vybudovanie rasového vodcovského štátu a dobytie nového životného priestoru na východe. Po svojom prepustení r. 1924 znovuvybudoval nacistickú stranu a propagandistickým využívaním dopadov hospodárskej krízy čoskoro dosiahol výrazné volebné úspechy.

Nemecká ríša 14.

10.1933
Hitler chce vyzbrojiť Nemeckú ríšu
Adolf Hitler vyhlásil, že konferencia Spoločnosti národov o odzbrojení, ktorá sa konala v Ženeve, zlyhala. Išlo mu o to, aby mohol, poukazujúc na svoje mierové úsilie, vystúpiť zo Spoločnosti národov a začať s vyzbrojovaním Nemecka. Po uchopení moci nacistami vyhlásil Hitler pred zahraničím svoje mierové úmysly a ochotu pokračovať v zahraničnej politike weimarského obdobia. Veliteľom reichswehru ( nemeckej brannej moci v období weimarskej republiky )však už 3. februára 1933 vyložil otvorene svoje expanzívne ciele. Vo vnútornej politike šlo nacistom o presadenie celonemeckej jednoty a likvidáciu pacifizmu, marxizmu a demokratizmu a o posilnenie záujmu mládeže o brannosť. Ich zahraničnopolitickou devízou bol boj proti Versaillesekej mierovej zmluve a expanzívna osídľovacia politika, ktorou chceli na jednej strane znížiť vysokú nezamestnanosť a na druhej strane zároveň rozšíriť moc Nemeckej ríše. Predpokladom tejto politiky bolo intenzívne zbrojenie a opätovné zavedenie brannej povinnosti. V zahraničí Hitlerov nacionálny socializmus spočiatku nebrali vážne, pokladali ho skôr za prechodný jav. Zastával sa ho iba taliansky fašistický vodca (duce) Benito Mussolini. Vystúpenie Nemecka zo Spoločnosti národov však vyvolalo nedôveru Francúzska a viedlo k zahraničnopolitickej izolácii Nemecka a k prijatiu ZSSR do Spoločnosti národov (18. 9. 1934)
Tzv. vláda národnej koncentrácie pod vedením ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera realizovala od prebratia moci ofenzívnu politiku vyzbrojovania




Nemecká ríša 30. 6. 1934
Zatknutie a povraždenie vedúcej vrstvy SA
Ríšsky kancelár Adolf Hitler dal počas snemovania vodcov SA v Bad Wiessee zatknúť a zavraždiť šéfa štábu SA Ernesta Röhma a ďalších vedúcich predstaviteľov SA. Bol to dôsledok vnútorných mocenských bojov medzi SA a straníckou vrchnosťou NSDAP. Röhm plánoval spojiť reichswehr a SA do jednej formácie pod svojím vedením a hovoril o nevyhnutnosti ,,druhej revolúcie“. Keďže Röhm odmietal spáchať samovraždu,1. júla ho zastrelili. Vyvraždená bola aj väčšina vedenia SA a takisto osoby, ktoré boli v opozícii voči Hitlerovej politike, napr. Gregor Strasser a generál vo výslužbe, bývalí ríšsky kancelár Kurt von Schleicher. Sériu vrážd Hitler oficiálne zdôvodnil plánovaným pučom SA a Röhmovou homosexualitou. Táto čistka bola charakteristickým prejavom nacistických zákrokov proti akejkoľvek opozícii. Ďalších politických protivníkov, predovšetkým komunistov a sociálnych demokratov, od svojho nástupu k moci zatýkali, mučili alebo posielali do koncentračných táborov




Nemecká ríša 2. 8.

1934
Hitler ríšskym prezidentom
Po smrti 86-ročného ríšskeho prezidenta Paula von Beneckendorffa und von Hindenburga prevzal ríšsky kancelár Adolf Hitler aj úrad hlavy štátu. Hitler dal armáde prisahať vernosť prezidentovi, a nie ústave. Bývalý prezident Paul von Hindenburg nesplnil nádeje, ktoré do neho nemecká spoločnosť vkladala. Ako ,,strážca ústavy“ mohol totiž nacionálnym, socialistom prekaziť uzurpovanie štátnej moci.

Nemecká ríša 15. 9. 1935
Norimberské zákony
Nemecký ríšsky snem, zvolaný doNorimbergu, prijal na norimberskom zjazde NSDAP aklamáciou tzv. zákon o ríšskych občanoch a zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti. Tieto ustanovenia znamenali zákonné zakotvenie verejnej diskriminácie Židov, ktorú nacisti praktizovali od r. 1933. Malidať zdanie zákonnosti brutálnej diskriminácii Židov a umožniť ďalšie zostrenie ich perzekúcie v Nemecku.
Zákony a z nich vyplývajúce ďalšie ustanovenia degradovali nemeckých Židov na občanov druhej kategórie, na ľudí s menšími právami. Ríšskym občanom mohol byť iba ten, kto mal ,,nemeckú alebo druhovo príbuznú krv“. Židia nemali hlasovacie právo a takisto nemohli zastávať nijaký verejný úrad. Mimomanželské vzťahy a uzatváranie sobášov medzi Židmi a ,,árijskými“ Nemcami bolo zakázané pod hrozbou trestu. Zákon označoval za úplných Židov tých, ktorí malinajmenej troch židovských starých rodičov. Na určenie rasového pôvodu pritom postačovala aj náboženská príslušnosť. Právna diskriminácia mala za následok spoločenskú izoláciu Židov v Nemecku. Od nástupu nacistickej sttrany k moci sa Židia usilovali zachrániť v emigrácii.

Zbrojársky program
Hospodárske opatrenia vlády Adolfa Hitlera sa už čoskoro po uchopení moci dostali do služieb zbrojenia, ktoré získalo vyhlásením štvorročného plánu v septembri 1936 pevný program. Hospodárska politika nacionálnych socialistov sa najprv usilovala o ,,národné“ ozdravenie. V lete 1933 nadobudli platnodť opatrenie na vytvorenie preacovných príležitostí.
Objednávky štátu sa týkali stavby ciest vrátane výstavby ďialníc, melioračných prác a stavieb vojenských zariadení. Zároveň sa podporovala bytová výstavba a kontrolobali ceny poľnohospodárskych produktov. Všetky tieto opatrenia sa systematicky využívali v nacistickej propagande. Uplatňovali sa aj nariadenia týkajúce sa uprednostňovania domácich surovín v priemysle, ďalej zásahy do zahraničného obchodu na ochranu domácich produktov. Nemeckého ministra hospodárstva Hjalmara Schachta pokladali predovšetkým v zahraničí za druhého najdôležitejšieho muža vo vedení nemeckého štátu.
V septembri 1936 vyhlásila vláda štvorročný plán.

Predpokladal dosiahnutie nezávislosti v zásobovaní nemeckého priemyslu surovinami zo zahraničia a súčasne aj vystupňovanie zbrojenia všetkými prostriedkami.
V Hitlerovom pamätnom spise k štvorročnému plánu sa uvádzalo: ,,Sme preľudnení a nemôžeme sa teda uživiť na vlastnom území… Konečné riešenie tkvie v rozšírení životného priestoru, čiže surovinovej a potravinovej základne nášho národa… Týmto kladiem nasledujúce úlohy: 1. Nemecká armáda musí byť do 4 rokov bojaschopná. 2. Nemecké hospodárstvo musí byť do 4 rokov schopné viesť vojnu.“
Obyvateľstvu bola adresovaná výzva prinášať obete na uskutočnenie tohto plánu v oblasti hospodárstva a výživy. Financovanie tohoto zbrojárskeho programuviedlo ku konfliktu s Hjalmarom Schachtom, ktorý napokon 26. novembra 1937 zo svojho úradu odstúpil. Rakúsko 13. 3. 1938
Anšlus Rakúska Nemeckou ríšou
Po vstupe nemeckých jednotiek do Rakúska 12. marca vyhlásil Adolf Hitler pripojenie Rakúska k Nemeckej ríši. Keďže spolkový kancelár K. Schusschnigg nechcel odvolať referendum o nezávislosti Rakúska plánované na 13. marca, Nemecká ríša 11. marca ultimatívne žiadala jeho odstúpenie. Nemecká ríša bola v sústavnom kontakte s rakúskym ministrom vnútra ArthuromSeyss-Inquartom, ktorý vytvoril nacionálnosocialistickú vládu a na nátlak z Berlína požiadal o príchod nemeckej armády.
Po anšluse sa začalo prenasledovanie Židov a politických protivníkov nacizmu.

ZSSR 23. 8. 1939
Pakt medzi Hitlerom a Stalinom – príprava vojny
Celú svetovú verejnosť prekvapilo, že socialistický Sovietsky zväz podpísal s nacistickým Nemeckom pakt o neútočení. Tento pakt, známy aj ako Hitlerov a Stalinov pakt, podpísali v Moskve ministri zahraničia obidvoch štátov Joachim von Ribbentrop a Viačeslav M. Molotov. Jeho mimoriadne dôležitá tajná klauzula sa dostala na verejnosť až po skončení vojny. Nemecko-sovietsky zmluva uzatvorená na 10 rokov obsahovala tieto body:
Ř zrieknutie sa použitia vzájomného násilia
Ř neutralita v prípade účasti jednej z krajín vo vojne, platná aj pri útočnej vojne
Tajná klauzula vymedzovala záujmové sféry vo východnej Európe: Fínsko, Lotyšsko, Besarábia a Poľsko na východ od riek Narva, Visla a San mali spadať do sovietskej sféry záujmu, západne od tejto demarkačnej línie bola nemecká záujmová sféra.
Pakt medzi Hitlerom a Stalinom znamenal politický rozsudok smrti nad Poľskom. Bol posledným článkom Hitlerových príprav útoku na Poľsko 1. septembra 1939. Touto dohodou sa naplnilo Stalinovo dlhoročné úsilie o rozšírenie komunistického vplyvu na Balkán a do Pobaltska. Diplomatický súboj sa západnými veľmocami o Stalinovu politickú priazeň sa Hitlerovi podarilo vyhrať v poslednej chvíli. Už od konca marca 1939, po obsadení Čiech a pripojení oblasti Klajpedy rokovali západné mocnosti Francúzsko a V. Británia so Stalinom o uzavretí dohody o vzájomnej podpore proti nacistickému Nemecku.

Britský ministerský predseda Arthur Neville Chamberlain pritom myslel na podobné garancie pre Poľsko, aké V. Británia deklarovala 31. 3. Stalin trval na podpísaní dohody o vzájomnej podpore, v ktorej by boli zahrnuté aj pobaltské štáty a Fínsko. Tieto štáty to však zo strachu pred komunistickým vplyvom striktne odmietli. Poľsko precenilo svoje sily a zo strachu pred stratou nezávislosti tiež odmietlo podpísať sovietsky návrh dohody. Spoliehalo sa na vojenskú a politickú silu západných veľmocí. Obojstranná nedôvera, zdĺhavé rokovania a vecné diferencie znemožnili v auguste 1939 uzavretie britsko-francúzsko-sovietskej dohody. Hitler to využil v prospech svojej agresívnej politiky voči Poľsku. Chamberlain reagoval rozhodne. Dva dni po podpísaní paktu medzi Hitlerom a Stalinom uzatvorila 25.9 V. Británia s poľskom formálnu dohodu o vzájomnej podpore v prípade vojny. Hitler zneistený rozhodným postojom V. Británie riskovať v krajnom prípade aj vojnu na zabrzdenie nemeckej expanzie odložil útok na Poľsko z 26.9 až na 1. 10. 1939. Hitlerova agresívna expanzívna politika z r. 1939 spôsobila, že výsledky mníchovskej konferencie sa stali bezpredmetnými. Po jeho tajnom rozkaze na zničenie zostatku Česko-Slovenska z 21. 11. 1938nasledoval v marci 1939 vpád nemeckých jednotiek do okypteného Česko-Slovenska a 16. marca vytvorenie Protektorátu Čechy a Morava. Pod nátlakom s ním súhlasil aj prezident Emil Hácha. O niekoľko dní neskôr obsadili nemecké jednotky aj Klajpedu. Chamberlain reagoval vyhlásením všeobecnej mobilizácie a ukončením politiky zmierovania. Tak sa Poľsko stalo testom protirečení medzi veľmocami.

Poľsko 1. 9. 1939
Vpád nemeckej armády do Poľska
O 4,45 hod. začal nemecký wehrmacht svoj dlho plánovaný vpád do Poľska. Dve vojenské skupiny nemeckej armády postupovali z východného Pruska na juh a zo Sliezska na východ, aby obkľúčili poľské vojská pri ohybe Visly. V prejave pred ríšskym snemom zdôvodnil Adolf Hitler túto vojenskú akciu ustavičnými útokmi Poľska na nemecké územie. V tomto prejave vyhlásil aj začlenenie ,,slobodného mesta Gdansk“ do Nemeckej ríše.
Nedostatočne vyzbrojená poľská armáda sa nevládala brániť presile. Wehrmacht podporovaný letectvom, ktoré bombardovalo poľské prísunové cesty, už v prvý deň zabral veľké časti poľského územia. Ako alibi na prepadnutie Poľska poslúžil Hitlerovi údajný poľský útok na dve colnice v Sliezsku a na nemecký vysielač Gliwice. Tieto akcie boli však dielom SS: príslušníci SS preoblečený do poľských uniforiem vtrhli 31. 9 do areálu vysielača.

Akcia vyvolala iba málo pozornosti aj napriek tomu, že príslušníci SS pritom zavraždili dvoch Poliakov, ale Hitler získal dôvod tvrdiť, že je potrebná aktívna ochrana ríše:
>1.9. Nemecká vojnová loď Schleswig-Holstein, kotviaca v gdanskom prístave otvorila o 4,45 hod. paľbu na poľskú enklávu Westerplatte. Wehrmacht podporovaný prvými leteckými útokmi začal ťaženie na Poľsko. Adolf Hitler to v ríšskom sneme odôvodnil sústavným porušovaním hraníc z poľskej strany. Francúzsko a V. Británia vyhlásili mobilizáciu.
>2.9 Taliansky ministerský predseda Benito Mussolini vyhlásil, že Taliansko sa nezúčastňuje na vojne.
>3.9 V. Británia a Francúzsko dali Nemecku ultimátum. Aby do 11., prípadne 17. hodiny stiahli svoje jednotky z Poľska, lebo v opačnom prípade vyhlásila nemeckú vojnu.
Nemecká pechota pri obliehaní Varšavy Hitler na vojenskej prehliadke vo Varšave

Belgicko – Luxembursko 10. 5. 1940
Vpád od Belgicka – začiatok útoku na západ
Vpádom nemeckých jednotiek do neutrálnych krajín –– Belgicka, Luxemburska a Holandska – sa začal nemecký útok na Západ, ktorý z Adolfa Hitlera urobil za šesť týždňov ,,pána západnej Európy“. Západné ťaženie začal Hitler pripravovať už v r. 1939, ešte pred pádom Varšavy. 6. októbra dal všetkým hlavným veliteľom jednotlivé časti wehrmachtu podrobné smernice, ako rozvíjať vojenské operácie na Západe. Koncom októbra už malo Hlavné veliteľstvo pozemného vojska (OKH) vypracované útočné plány. Podľa nich mala nemecká armáda obsadiť tri krajiny, ktorým krátko predtým Hitler zaručil neutralitu. Útok naplánovali na 12. novembra ale neskôr bol odložený. Nemecké jednotky začali 10. mája 1940 ráno o5,25 hod. útok na Belgicko a Holandsko bez toho, že by im predtým vyhlásili vojnu. Nad Belgickom a Holandskom už v noci zoskakovali výsadkári. Bombardovaním Rotterdamu počas bojov v Holandsku zasiahla letecká vojna aj civilné obyvateľstvo. Už 14. mája sa uskutočnili rokovania o kapitulácii obkľúčeného Rotterdamu. Belgickú armádu začali ihneď po hlásení o nemeckom útoku podporovať britské a francúzske divízie. Rýchly postup Nemcov ku kanálu La Manche však oddelil hlavnú časť francúzskej armády od severnejších jednotiek pri Dunakerque. Vzhľadom na tento vývoj dostal britský expedičný zbor rozkaz stiahnuť sa a pripraviť z Dunkerque evakuáciu. Do 4. júna sa podarilo evakuovať do V. Británie 338 000 vojakov. Bola to jedna z najrozsiahlejších evakuačných akcií v dejinách vojenstva. Kapituláciou neutrálnych štátov a únikom britských vojsk z dunkerqueského kotla sa skončila prvá fáza západnej ofenzívy. Postupom do francúzskeho zázemia sa 5. júna začala druhá fáza útoku.

Nemecké jednotky prekročili rieku Somme a za Maginotovou líniou sa dostali až ku švajčiarskym hraniciam. Francúzska obrana sa rozpadla, v krajine nastal chaos. 14. júna nemecké vojská obsadili Paríž; 22. júna podpísalo Francúzsko s Nemeckou ríšou v Compiegne prímerie. Nasledovalo obsadenie atlantického pobrežia a línie Ženeva–– Tours. Do bojov vo Francúzsku sa zapojili aj česko-slovenské vojenské jednotky, ktoré sa potom presunuli do V. Británie.

ZSSR 22. 6. 1941
Plán Barbarossa – napadnutie ZSSR
Proti Sovietskemu zväzu zaútočilo 190 divízií nemeckého wehrmachtu a jeho spojencov. Červená armáda mala byť zničená bleskovým úderom ešte pred začatím zimy. Hitlerovým cieľom bolo od začiatku jeho politickej agitácie boj proti nenávidenému boľševizmu a rozšírenie nemeckého ,,životného priestoru“ smerom na východ. Usiloval sa vojensky zničiť európsku časť ZSSR a zaobchádzať s ňou ako s kolóniou nemeckej ríše, bezohľadne využiť ľudský potenciál a nerastné bohatstvo (obilie, ropa, mangánové rudy). Hitler rozkázal viesť protisovietsku vojnu s najväčšou krutosťou. Vydal tzv. rozkaz o komisároch, podľa ktorého mali byť všetci politický pracovníci Červenej armády zavraždení; okrem toho sa stále posilňovali jednotky SS určené na likvidáciu civilného obyvateľstva ZSSR, čo prispelo k zostreniu vojenských operácií. Pre sovietsku vládu bol nemecký útok prekvapujúci, hoci o Hitlerových vojnových prípravách vedela. Červená armáda sa musela stiahnuť, nemecké jednotky dobyli Pobaltsko a obkľúčili Leningrad, ale pred Moskvou bola nemecká ofenzíva v decembri zastavená.

ZSSR 22. 11. 1942
Nemecká armáda obkľúčená sovietskymi jednotkami pri Stalingrade
6. nemeckú armádu pod velením generála Friedricha Paulusa a časť 4. tankovej armády sovietské vojská pri Stalingrade obkľúčili. 6. armáda a 4. tanková armáda začala obliehať Stalingrad 2. septembra. Adolf Hitler smernicou č. 45 nariadil dobyť Stalingrad a súčasne postupovať na Leningrad a Kaukat. Armáda sa namiesto sústredenia na jednom mieste roztrieštila. Koncom septembra bola väčšia časť města dobytá, ale stále zúrili prudké pouličné boje s Červenou srmádou. Intenzívnou paľbou a rýchlymi tankovými útoki sa 19. novembra začal sovietsky protiútok 22. novembra Červená armáda kruh okolo města uzavrela. Viac jako 270 000 mužov – nemecké, rumunské, chorvátske a turecké jednotky – bolo obkľúčených
Nemecký príslušník pechoty v zákope v stalingradskom kotle (1942)








ZSSR 31. 1.

1943
Kapitulácia –- koniec bitky pri Stalingrade
Kapitulácia nemeckého generála poľného maršala Friedricha Paulusa a jeho južnej skupiny nemeckých vojsk uzavretých v stalingradskom kotle, ukončila krvavé boje o toto mesto na Volge. Dňa 2. februára sa vzdala aj severná časť Paulusových vojsk. Po porážke pri Stalingrade si už začalo aj nemecké obyvateľstvo uvedomovať zlú vojenskú situáciu ríše. Pre mnohých znamenala táto kapitulácia začiatok konca 2. svetovej vojny. 270 000 nemeckých vojakov obkľúčila Červená armáda pri Stalingrade už 22. novembra 1942. O dva dni neskôr vydal Adolf Hitler rozkaz, aby sa jednotky opevnili a vydržali. Pritom už od jesene 1942 stratila bitka o Stalingrad svoj strategický význam, pretože pôvodný nemecký zámer –– zabratie ropných polí pri Baku –– sa už nedal uskutočniť. Hitlerove rozkazy napriek tomu nútili 6. armádu, aby pri Stalingrade zotrvala. 25. novembra sa začalo letecké zásobovanie obkľúčeného vojska. Napriek sľubom hlavného veliteľa letectva Hermanna Göringa bolo toto zásobovanie nedostatočné. Prepraviť sa podarilo iba tretinu potrebného materiálu. Koncom r. 1942 začali vojaci zomierať na následky hladu. Nedostatočná bola lekárska starostlivosť, chýbala dokonca aj munícia. 12. decembra sa generál poľný maršal Erich von Manstein so svojou skupinou armád Don pokúsil o útok, ktorý mal túto situáciu zmeniť, ale jeho pokus 24. decembra sovietsky protiútok zlikvidoval. Obkľúčený Paulus sa neodvážil postupovať proti Hitlerovým rozkazom a ani sa nepokúsil dostať svoje vojská z obkľúčenia, čo mohlo časť z nich zachrániť. 10. januára začali vojská sovietskeho Juhozápadného, Donského a Stalingradského frontu likvidáciu nepriateľských jednotiek v stalingradskom kotly. 31. januára bola už porážka dovŕšená a jednotky Červenej armády postupovali. Za bojov o Stalingrad bolo mesto úplne zničené. Okolo 46 000 obyvateľov zahynulo, boje trvali 5 a pol mesiaca, 64 220 obyvateľov bolo odvlečených do Nemecka na nútené práce. Podľa sovietskych údajov boli straty na nemeckej strane 146 300 mužov a 46 700 mužov na sovietskej. Luftwaffe stratila pri svojej leteckej činnosti nad Stalingradom viac ako 9 000 mužov. Po kapitulácii sa okolo 107 800 vojakov dostalo do sovietskeho zajatia, asi 34 000 ranených a špecialistov evakuovali Nemci ešte pred kapituláciou leteckým mostom.
Sovietsky vojnový plagát: Odrežeme strašnému nepriateľovi cestu. Z tejto slučky sa už neoslobodí








Nevydarený atentát na Hitlera a potlačenie dôstojníckeho sprisahania.
Pri výbuchu bomby v Hitlerovom hlavnom stane Wolfsschanze v severnom Prusku 20. júla 1944 bol Adolf Hitler ľahko zranený.

V čase explózie o 12,42 bol atentátnik, plukovník gróf Claus Schenk von Stauffenberg, už zase na ceste späť do Berlína, kde jeho spoločníci –– o.i. generál Friedrich Olbricht, generálplukovník Ludwig Beck a generál poľný maršal Erwin von Witzleben –– medzitým začali povstanie, ktoré plánovali už dlhší čas. Veliteľ strážneho práporu Grossdeutschland major Ernst Remer sa najprv telefonicky presvedčil, či sa Kitlerovi nič nestalo, a potom pokus o povstanie zlikvidoval. O 22,50 Stauffenberga a jeho troch sprisahancov na základe stanného práva zastrelili. Ďalšie civilné a vojenské osoby bezpečnostné orgány zatkli a tzv. ľudový súd ich odsúdil na smrť. V bezprostrednej súvislosti s týmto atentátom prišlo o život 180 osôb. Atentát z 20. júla mal z vyše 35 plánovaných alebo nevydarených pokusov civilistov aj vojakov zabiť Hitlera najvážnejšie následky. Nemeckí komunisti a sociálni demokrati sa už od uchopenia moci nacistami usilovali organizovať odbojové hnutie, za čo boli tisíce osôb zatknutých, odvlečených do koncentračných táborov alebo zastrelených.



Francúzsko 16. 12. 1944
Hitler sa pokúša dosiahnuť víťazstvo na západnom fronte
Ako odpoveď na postup západných spojencov Belgicku a Holandsku po vylodení v Normandii začala sa na Hitlerov rozkaz ardenská ofenzíva. Od vylodenia v júni postupovali spojenci nezadržateľne na východ. 3. septembra padol Brusel, o deň neskôr Antverpy, ktoré sa stali dôležitým zásobovacím prístavom spojencov. Začiatkom septembra prebiehala obranná línia Nemcov pozdĺž tzv. Západného valu a toku riek južného Holandska. Pokus spojencov, ktorí sa 17. septembra pokúsili prejsť cez Waal a Lek pri Arnheime a Nimwegene, po krvavých bojoch Nemci prekazili. 21. októbra sa americkým jednotkám podarilo obsadiť prvé veľké mesto Aachen. Obyvateľstvo ich vítalo skôr ako osloboditeľov než nepriateľov. 23. novembra dobyli francúzske a americké jednotky Štrasburg a Metz. V tejto situácii sa nemecké velenie rozhodlo začať rozsiahlu protiofenzívu v Ardenách v presvedčení, že sa podarí zvrátiť priebeh vojny na západnom fronte, a tým aj odvrátiť hroziacu porážku Nemecka. Predovšetkým šlo o dobytie Antverp, potom mala nemecká armáda obkľúčiť spojenecké vojská v Belgicku a Holandsku a prinútiť ich ´, aby kapitulovali. Nemecký postup bol na začiatku pomerne rýchly a dostal spojenecké armády do ťažkej situácie. Napriek tomu však mali dostatočnú prevahu, zatiaľ čo Nemecko muselo nasadiť rezervy z ostatných frontových úsekov.

Na konci decembra bol postup nemeckých vojsk zastavený, na začiatku januára 1945 sa začala spojenecká protiofenzíva a sovietske velenie urýchlilo novú ofenzívu na východe, čo prinútilo Nemcov presunúť časť svojich síl zo západného frontu. Nemecká ríša 25. 4 1945
Spojenecké vojská dobyli Nemecko
Pri Torgau na Labe sa po prvý raz stretli vojaci Červenej armády s postupujúcimi príslušníkmi americkej armády. Spojenie týchto dvoch armád znamenalo vojenské rozdelenie Nemecka na dve časti a bezpodmienečná kapitulácia zvyškov nemeckej armády bola už len otázkou. Víťazný postup spojeneckých vojsk už celé mesiace nebolo možné zastaviť. Západní spojenci sprevádzaní bombovými útokmi britského a amerického letectva, postupovali zo západu a z juhu cez Rýn a Alpy do Nemecka, a zatiaľ čo vojaci Červenej armády prenikli do Rakúska a zaútočili na Berlín, hlavné mesto nacistickej ríše a sídlo Adolfa Hitlera. 6. marca sa americkým oddielom podarilo útokom obsadiť most na Rýne pri Remagene a tak vytvoriť prvé predmostie na pravom brehu Rýna. V nasledujúcich týždňoch odtiaľ dobyli útvary americkej armády Porúrie. Britské jednotky zatiaľ prenikali do Severonemeckej nížiny a dobyli Brémy a Lübeck. Bombami silne zničený Hamburg vyhlásil 3. mája postupujúci Briti za ,,otvorené mesto“. Francúzski vojaci dobyli koncom apríla mestá Karlsruhe, Stutgard a Ulm. Generál Dwight D. Eisenhower, ktorý medzitým zmenil cieľ útoku západných spojencov v Nemecku, prenechal červenej armáde hlavné mesto Berlín, kde sa Adolf Hitler s posledným zvyškom nacistických pohlavárov zabarikádoval, a preniesol vojenský útok na juh smerom na Lipsko a Linec. Americké jednotky prichádzajúce z Talianska sa v Brenneri stretli so svojimi krajanmi, ktorí bojovali na juhu Nemecka a dobyli Würzburg a Norimberg. Zatiaľ čo na západe sa rozpadá nemecká ,,pevnosť Holandsko“, na východe sa rúca pod tlakom prudkých útokov sovietskej armády nemecký front na Odre. 25. apríla Červená armáda obkľúčila Berlín. Sovietske jednotky už 13. apríla dobyli Viedeň a postupovali na sever smerom na Prahu. V oslobodenom Česko-Slovensku bola utvorená vláda na čele so sociálnym demokratom Zdeňkom Frierlingerom, ktorá proklamovala politiku spolupráce demokratických politických síl s komunistami (Národný front), novú zahraničnopolitickú orientáciu a vnútropolitické premeny, predovšetkým znárodnenie kľúčového priemyslu, bánk a poisťovní a rovnoprávnosť Čechov a Slovákov. Červená armáda začala 16. apríla pod vedením maršala Žukova svoju berlínsku operáciu. Sovietske jednotky postupne izolovali jednotlivé ohniská nemeckého odporu v Berlíne a jeho okolí a napokon ich celkom obkľúčili, v noci z 30. apríla na 1. mája obsadili budovu ríšskeho snemu a 2.

mája nemecké skupiny v meste kapitulovali


Nemecká ríša 30. 4. 1945
Hitler spáchal samovraždu
Zatiaľ čo sovietsky vojaci dobýjali hlavné mesto tretej ríše Berlín, Adolf Hitler spáchal v úkryte berlínskej ríšskej kancelárie samovraždu a zbavil sa tak ako ,,vodca a ríšsky kancelár Veľkonemeckej ríše“ zodpovednosti za zločiny spáchané v mene Nemecka. Spolu s ním spáchala samovraždu aj Eva Braunová, s ktorou sa deň predtým zosobášil. Mŕtvoly na Hitlerov rozkaz poliali benzínom a spálili v parku ríšskej kancelárie.