Všetko vyzeralo dobre, ale kým mohol rozvinúť vojnové operácie, priplávala z Atén kuriérna loď a jej veliteľ odovzdal Alkibiadovi rozkaz, aby sa ihneď dostavil na súd. Krátko pred odchodom pováľal dakto v Aténach posvätné hermovky (stĺpy s hlavou boha Herma) a začalo sa povrávať, že to v rámci svojich výstredností urobil Alkibiades. Nebolo to vylúčené, no skôr sa zdá, že tu išlo o provokáciu zo strany Korinťanov. Alkibiades žiadal vec prešetriť ešte pred odchodom, ale snem ho zamietol, nech vraj nezdržuje. Keď bol preč, jeho protivníci dosiahli, aby sa o tom znovu rokovalo, a okrem toho ho obvinili, že v opilosti zosmiešňoval obrady eleuzínskych mystérií. Alkibiades vzal rozkaz na vedomie, rozlúčil sa s vojskom a namieril si to rovno do Sparty. Keď sa neskôr dozvedel, že ho v neprítomnosti odsúdili na smrť, prisahal Aténčanom pomstu: „Veď ja im ukážem, že ešte žijem!“
Sicílska výprava sa skončila strašnou katastrofou (r. 413 p. n. l.). Váhavý a bojazlivý Nikias nevyužil počiatočnú prevahu ani občianske nepokoje a povstanie otrokov v Syrakúzach, premárnil niekoľko príležitostí na rozhodujúcu bitku a strácal mužov v drobných šarvátkach. Keď dorazili na Sicíliu spartské posily s vojvodcom Gylippom, Syrakúzania zaútočili na aténske vojsko a v krvavej bitke pri Asinare ho i s loďstvom zničili. Podľa Tímaia Nikias s novým spoluveliteľom Démosthenom spáchali samovraždu, podľa Thukydida ich ako všetkých dôstojníkov popravili. Vojakov poslali do kameňolomov (dnes sa volajú Latomia del Paradiso). Kde potom väčšinou zahynuli. Aténčania sa o skaze svojej armády dozvedeli až od nejakých cudzincov u holiča v Peiraieu, ktorí o nej rozprávali ako o starej známej veci. Nezachránil sa totižto ani posol, ktorý by o nej priniesol do Atén správu. To však nebolo všetko. Sparťania sa na Alkibiadovu radu zmocnili strategicky významného mesta Dekeleie (dnešného Klidi, Kľúča, severne od Atén) a začali z neho systematicky pustošiť okolie a blokovať cesty. Roľníci nemohli žať ani siať, obchod sa zastavil a celé aténske hospodárstvo upadlo do stagnácie. To využili otroci a v počte asi dvadsaťtisíc, ako uvádza Thukydides, ušli z mesta. Podobne využili oslabenie svojich pánov aj tzv. spojenci a na čele s Lesbom a Chiom sa od nich odtrhli. Keď napriek tomu Atény nepadli, a dokázali si udržať Samos, Sparťania sa ich rozhodli zničiť zákerným úderom: spojili sa s Peržanmi. Príliš mnoho sa toho nahrnulo na Atény v rokoch 413 – 412 p. n. l., a to nie bez viny a hlavne nie bez chyby ich vodcov i ľudu.