V celej histórii ľudstva je egyptská civilizácia jednou z tých, ktoré mali najdlhšie trvanie. Počas troch tisícročí sa tu vystriedalo približne tridsať dynastií, ktoré riadili krajinu, a vládlo tu vyše dvesto panovníkov a faraónov.
Od kráľa Meniho po Kleopatru
Prvý faraón, Meni, vládol okolo roku 3000 pred naším letopočtom. Do jedného štátneho útvaru zjednotil Horný Egypt na juhu a Dolný Egypt na severe. Všetci panovníci, ktorí vládli po ňom, nosili dvojfarebnú korunu (biela farba symbolizovala Horný Egypt, červená Dolný Egypt) na znak zjednotenia dvoch kráľovstiev. Kleopatra bola poslednou egyptskou panovníčkou. V prvom storočí pred naším letopočtom ovládli Egypt Rimania.
Tri veľké epochy
Historici delia toto dlhé obdobie nasledujúcim spôsobom:
Stará ríša - v období Starej ríše sa stavali monumentálne pyramídy. Hlavným mestom bol Mennofer (Memfis).
Stredná ríša - bolo to obdobie vojnových ťažení a výbojov. Egypťania ovládli Núbiu. Hlavným mestom Strednej ríše sa stal Wéset (Téby).
Nová ríša - obdobie Novej ríše bolo obdobím rozkvetu. Nikdy predtým nebolo egyptské územie také rozľahlé a ani obchod nikdy tak neprekvital. Faraóni dávali stavať nádherné chrámy (Karnak, Luxor, Abú Simbel). V tomto období vládla kráľovná Hatšepsovet (ako jediná žena sa zmocnila trónu), Tutanchamón, Ramesse II. Potom sa začalo dlhé obdobie úpadku. Oslabenie kráľovskej moci a vpády nepriateľov viedli k vážnym nepokojom.
Rieka Níl a púšť
Brehy Nílu vyzerajú ako dlhá oáza, ktorá sa tiahne egyptskou púšťou. Uprostred vyprahnutej krajiny, kde nič nerastie, je odrazu zelenajúce sa údolie. Egyptská civilizácia sa rozvíjala pozdĺž brehov Nílu. Tu sa usádzali ľudia, vyrastali mestá, chrámy, tu sa sústreďoval celý ekonomický život krajiny.
Životodarné záplavy
Níl bol pre Egypťanov požehnaním. Uctievali ho ako božstvo. Záplavy prinášali vlahu a naplaveniny, také potrebné na pestovanie plodín. Keďže rieka zaplavovala len územie v blízkosti svojho toku, roľníci kopali zavlažovacie kanály, aby priviedli vodu na svoje polia. Aby mali dostatok vlahy aj v období sucha, budovali zásobárne na vodu. Púšť bola akoby ochrannou hradbou pred nepriateľom. Takisto bola aj zdrojom drahých kameňov a kovov.
Bohovia
Egypťania uznávali množstvo bohov- vyše sto. Títo bohovia stvorili svet a od samého začiatku vládli Egyptu. Egypťania mali v úcte svojich bohov a dennodenne im preukazovali pocty. V skutočnosti len niekoľko bohov uznávali v celej krajine: bol to Amón-Ré, najvyšší boh, Hathór, bohyňa radosti, hudby a tanca, či Bés, boh veselosti. Každý kraj, každé mesto, každá dedina mala svojich vlastných bohov, ktorých ľudia uctievali. Niektorí bohovia stelesňovali posvätné zvieratá: býka Apisa či hada Apopis. Iní sa stotožňovali s prírodnými prvkami: Ré predstavoval Slnko, Géb Zem, Nút oblohu. No väčšina bohov mala ľudskú podobu, len mali hlavu zvieraťa alebo namiesto hlavy nejaký symbol. Bohovia boli na počiatku stvorenia a organizácie sveta. Boli zodpovední za deň a noc, za záplavy na Níle... Bohovia takisto ochraňovali ľudí v každej chvíli ich života.
Faraón
Faraón bol zvrchovaným panovníkom celého Egypta: bol zároveň bohom aj kráľom. Bol vodcom i ochrancom svojho ľudu, najvyšším náboženským, vojenským i politickým činiteľom. Faraón mal v spoločnosti celkom výnimočné postavenie. Egypťania totiž verili, že je synom boha Slnka Réa. Bohovia ho poverili, aby vládol na Zemi a preto im bol rovný. Svojou božskou i pozemskou mocou mal faraón ochraňovať Egypťanov pred všetkými nebezpečenstvami: pred nepriateľskými vpádmi, pred obdobiami sucha, pred hladomorom... Rozhodoval o poriadku a spravodlivosti. Rozhodoval sám, no vládnuť mu pomáhali úradníci. Keď Egypťania videli alebo sa stretli s panovníkom, hodili sa na kolená a pobozkali zem: preukazovali tým svoj strach, svoju pokoru i rešpekt pred tým, kto riadil ich životy a od koho očakávali len dobré a správne skutky.
Slávny Ramesse II. (Ramzes)
Ramesse II. bol tretím kráľom dynastie Ramessovcov. Vládol v rokoch 1304 až 1236 pred naším letopočtom. Je najvýznamnejším faraónom Novej ríše. Slávu si získal v bitkách, ale aj tým, že dal vystavať nádherné chrámy. Ramesse II. sa zúčastňoval na vojnových ťaženiach svojho starého otca Ramesseho I. i svojho otca Sethiho I. Najznámejšia bitky, ktorú vybojoval, sa odohrala pri Kadeši. Egyptské oddiely neutrpeli porážku len vďaka tomu, že sám Ramesse II. sa statočne postavil zoči-voči Chetitom. Bitka sa skončila nerozhodným výsledkom a dohodou sa nasledujúcich 40 rokov podarilo udržať mier.
Veľký staviteľ
: V Núbii, v meste Abú Simbel dal Ramesse II.vybudovať dva veľkolepé skalné chrámy. Menší z nich venoval svojej manželke, kráľovnej Neofretar. Väčší bol zasvätený bohu Amónovi-Réovi a samotnému Ramessemu II. Vchod do chrámu strážia štyri obrovské, vyše 20 metrové sochy sediaceho faraóna. Tak ako všetci faraóni Novej ríše, aj Ramesse II. sa dal pochovať v Údolí kráľov. Jeho hrobku vykradli. Okolo roku 1050 pred naším letopočtom kňazi ukryli jeho múmiu. Archeológovia ju objavili až koncom 19. storočia. Podrobný výskum múmie ukázal, že Ramesse II. bol ryšavý. Zistilo sa takisto, že chodil zhrbený a mal pokazené zuby. Zomrel vo veku 80 rokov.
Posmrtný život
Egypťania verili v posmrtný život. V období Starej ríše bol posmrtný život výsadou faraónov. Postupne však všetci Egypťania mali nádej, že sa po smrti dostanú na druhý svet. Preto bolo treba uchovať telo zosnulého a zabrániť tomu, aby sa premenilo na prach. Museli sa dodržať všetky úkony a obrady, ktoré umožnili človeku vstúpiť do Ozirisovho (boh zosnulých v podsvetí) kráľovstva.
Duša ostala nesmrteľná, len ak sa zachovalo telo. Preto Egypťania svojich mŕtvych mumifikovali. Balzamovači najskôr vybrali vnútornosti (pľúca, pečeň, žalúdok, črevá). Potom telesné pozostatky napustili hydroxidom sodným (NaOH- druh soli, ktorá vysušuje). Po niekoľkých týždňoch zabalili telo do plátenných ovínadiel a uložili do sarkofágu. Zosnulý sa ocitol v ríši mŕtvych. Boh Anubis predviedol mŕtveho pred Ozirisov súd, kde odvážili jeho srdce. Ak bolo ľahšie ako pierko, znamenalo to, že zosnulý mal dobrú dušu, a mohol teda vstúpiť na trstinové polia, kde našiel pokoj a šťastie. Z hrobky niekedy vyletela duša malého vtáčika- ba, aby navštívila pozemský svet, svoj dom, záhradu.
Rodinný život V každom dome bývala veľká rodina, ktorú tvorili starí rodičia, strýcovia, bratranci... Bývalo tam aj veľa detí, no mnohé umierali v útlom veku. Egypťania pokladali za dôležité mať veľa detí.
Postavenie dieťaťa Narodenie potomka bola radostná udalosť. Ak sa však narodilo telesne či duševne postihnuté dieťa, rodičia ho odvrhli:boli presvedčení, že ho stihla kliatba bohov. Výchovu mala na starosti matka. No deti museli veľmi skoro pomáhať pri prácach na poliach alebo v remeselníckych dielňach. Deti z bohatých rodín vo veku 5-6 rokov začali chodiť do paláca alebo do chrámu, kde sa učili písať, čítať a počítať. Po rokoch sa z nich stali pisári, stavitelia alebo sudcovia. Rodina nepozostávala len z rodičov a detí. Patrili do nej aj slobodní príbuzní, vdovy či chorí. Každý pomohol v dome, ako vedel.
Bývanie V hlinených domoch bolo len málo nábytku: taburetky, stoly, postele, truhlice. Obydlia mali rovnú strechu, ktorá slúžila ako terasa. Bolo to najobľúbenejšie miesto obyvateľov domu. Večer sa tu všetci zišli, aby vychutnávali svieži vzduch a krásu hviezdnej oblohy. Bohatší Egypťania mali záhrady a múry ich príbytkov zdobili kresby, na ktorých najčastejšie boli kvetinové motívy.
Úpadok Egypta Vnútorné nepokoje, hlad a vpády rozličných protivníkov medzi 9. a 1. storočím pred naším letopočtom postupne oslabovali moc a nezávislosť Egypta. Táto civilizácia dlho vzdorovala zániku.
Rozdelená a podmanená krajina Prehlbovala sa nespokojnosť obyvateľstva a moc faraónov slabla. V krajine panoval neporiadok a zmietali ňou občianske vojny. Na Egypt útočili Asýrčania, Peržania, Gréci a Rimania: strácal tým svoju nezávislosť. Na útočníkov však veľmi zapôsobila egyptská civilizácia a preto chceli krajinu zachovať. Usiloval sa o to aj macedónsky vojvodca Ptolemaios I. Sótér, ktorý v roku 305 p.n.l. založil poslednú faraónsku dynastiu. Poslednou egyptskou panovníčkou bola Kleopatra z dynastie Ptolemaiovcov, ktorá vládla v rokoch 51 až 30 p.n.l. Snívala o veľkej ríši, ktorá by ovládala susedné národy, no neuspela: jej krajinu si podmanili Rimania. Legenda vraví, že Kleopatra spáchala samovraždu, lebo neuniesla svoju prehru. Postupne mnohí Egypťania prijali kresťanstvo. Kňazov, ktorí sa ešte usilovali udržať rozpadávajúce sa chrámy, bolo čoraz menej. Veľkú alexandrijskú knižnicu, v ktorej boli uložené celé egyptské dejiny, v roku 47 p.n.l zničil požiar.
