Situácia v Rusku bola od situácie v Európe značne odlišná. Rusko nezasiahol revolučný prúd udalostí, ako ostatnú Európu v roku 1848. Dôstojníci a vojaci, ktorí slúžili v cárskej armáde počas napoleonských vojen, a ktorí videli rozdiel medzi zaostalým Ruskom a napredujúcimi krajinami Európy nielen v armáde, ale aj v životnej úrovni miestnych obyvateľov si uvedomovali, že Rusko potrebuje reformy. Smrť cára Alexandra I. (1801-1825) využila skupina mladých dôstojníkov - tzv. “dekabristov” (rus. dekabr - december ; decembrové povstanie) na povstanie, ktoré nový cár Mikuláš I. (1825-1855) kruto potlačil. Doslova povedal: “Na prahu Ruska je revolúcia, ale prisahám, že neprenikne doň, kým budem žiť!”. Týchto slov sa dôsledne držal a spolu so spojencami vystupoval ako “žandár Európy”. V roku 1831 spolu s pruským kráľom Fridrichom Wilhelmom III. (1797-1840), s ktorým si veľmi dobre rozumel, zabránil povstaniu v Poľsku. Napísal mu dokonca list, v ktorom, pretože prestal vkladať nádeje do Rakúska, píše: “ Milí priateľu, zachráň Nemecko !”. V roku 1849 poskytol mladému a neskúsenému Františkovi Jozefovi I. (1848-1916) vojsko, aby potlačil revolúciu v Uhorsku. Rusku už Katarína II. Veľká (1762-1796) zaistila prístup k Čiernemu moru, ale cár Mikuláš I. sa pokúsil zájsť ešte ďalej, a to na úkor Osmanskej ríše. Išlo mu o strategicky postavené úžiny Bospor a Dardanely. Vedel totiž, že ich obsadením by získal prístup k Stredozemnému moru, a teda aj ku kolóniám, čo však nechceli pripustiť európske mocnosti (najmä Anglicko s Francúzskom, ktoré mali záujmy na Blízkom Východe a v severnej Afrike). Preto sa vo vojne, ktorú Rusko proti Osmanskej ríši vyprovokovalo, postavili na jej stranu. Na jednej strane teda stálo Rusko a na strane druhej mohutný spojenecký blok Osmanskej ríše, Anglicka, Francúzska a Sardínie. Napriek tomu, že Rakúsko otvorene vojensky na strane spojencov nevystúpilo, “špekulovalo” nad získaním kniežatstiev Moldavska a Valašska. Tieto snahy získať územia neviedli vôbec k ničomu. Rakúsko si trvale znepriatelilo Rusko a na mierovom kongrese muselo obe kniežatstvá odstúpiť, tie sa neskôr zjednotili (1862) a vytvorili Rumunsko.Pretože sa spojenci vylodili napolostrove Krym, vojna dostala názov “Krymská” a trvala tri roky (1853-1856). Jej konca sa Mikuláš I. nedožil, mierovú zmluvu podpísal Alexander II. (1855-1881).