Druhý deň:

10. augusta 1847 začala sednica o deviatej hodine. Otvoril ju M. M. Hodža. Vyslovil potešenie z účasti a povedal: "Treba sa zjednocovať, bo duch spolčovania má tú silu, ktorá vykoná to, k čomu sa jednotlivec nikdy nezmôže. Treba nám vychovať a vzdelávať slovenského človeka, aby bol ozajstným človekom. Tento cieľ dosiahneme osvetou a národnou vzdelanosťou..."
Za zapisovateľa bol zvolený Janko Francisci-Rimavský. Podľa záverečnej listiny bolo prítomných 61 osôb - poprední štúrovci a bernolákovci. Po prečítaní zápisnice z predchádzajúcej sednice podala správu delegácia, ktorá bola vo Viedni vo veci schválenia Tatrína. Kompetentné miesta prisľúbili žiadosť vybaviť priaznivo. Keďže doteraz neprišla odpoveď bolo rozhodnuté opätovne vyslať delegáciu do Budína a Viedne.

Ďalším hlavným bodom rokovania bolo vyriešenie otázky pravopisu - spoločného jazyka slovenského. Prítomní prijali aj zásady ako písať. Spory sa vyriešili v prospech etymologických zásad. Vymenovali jazykový výbor, ktorý dostal zodpovednú úlohu - pracovať na konečnej forme spisovnej slovenčiny. Jeho členmi boli Ľ. Štúr (predseda výboru), Andrej Caban, Eugen Gerometta, Jozef Ščasný, Ctibor Zoch, Samo Bohdan Hroboň, Martin Hattala.

Rokovali o členských príspevkoch, zabezpečení vlastnej tlačiarne a o urýchlenom vydaní kníh. Uzniesli sa, že piate valné zhromaždenie sa bude konať v Žiline - nekonalo sa. Čachtické zasadnutie Tatrína bolo posledné. Delegácii vo Viedni prisľúbili podporiť žiadosť o povolenie Tatrína, napokon ju zamietli s odôvodnením, že sa žiada o povolenie vzdelávať slovenský národ. V Uhorsku je len jeden národ - maďarský! Každého obyvateľa krajiny treba považovať za Maďara! Dôležitosť štvrtého valného zhromaždenia spočíva predovšetkým v úspešnom zjednotení katolíkov a evanjelikov a ich vzájomnej spolupráci.
Pamiatka na Tatrín nezanikla. Dlho sa hovorilo o odkaze Čachtického rokovania. Ľudovít Štúr tieto dva dni za "sviatok slovenský".