Okolo 8.tisícročia, v období zásadného hospodárskeho obratu, keď vzniká hospodárstvo založené väčšmi na využívaní vegetácie než na love zvierat, začína sa rozvíjať výroba, človek sa z lovca mení na pastiera a roľníka. Súčasne vzniká nové umenie na nových základoch. Symbolom nového roľníckeho hospodárstva sa stáva keramika. Podnecuje tvorbu ozdobných prvkov, ktoré sa už neinšpirujú zvieracou ríšou, ale námetmi z abstraktného sveta čiar a plôch, ktoré mali neraz symbolický význam. Na konci 3.a v 2.tisícročí sa uskutočnila ,, výmena“ materiálov. Kameň, najmä pazúrik, sa používal už len na bežné účely. Vládnuca trieda si osvojila nové materiály, meď, potom bronz a neskôr aj železo. Sociálna revolúcia, ktorú vyvolalo používanie kovov, sa prejavila prísnou hierarchizáciou spoločnosti, čo sa muselo odraziť vo svete živých i mŕtvych. Tým sa vysvetľuje ,, megalitizmus“, vznik mohutných stavieb zo vztýčených, nahromadených a zoskupených balvanov, ktoré vytvárajú záhadné aleje v Carnacu, slnečný chrám v Stonehange, alebo množstvo monumentálnych náhrobkov, ako sú dolmeny, mohutné krypty, navety, talayoty na Baleároch, nuragy na Sardínii. To všetko sú doklady nového druhu umenia – architektúry.
V praveku neandertálci pochovávali svojich zosnulých do jamy, ako napríklad v La Chapelle - aux - Saints. Chránili ich stokilovou vápencovou platňou ( La Ferrassie) alebo mohylou navŕšenou u kamienkov pod jaskyňou. Sú cenným dokladom o náboženských predstavách a zároveň sú predzvesťou pohrebných obradov a stavieb posledných tisícročí praveku a prvých dejín: veľkých náhrobkov, mohýl, megalitických stavieb. Stačilo, aby sa zväčšili, aby sa prešlo na monumentálnu, ba priam obrovskú mierku, aleje menhirov v Carnacu alebo pyramídy.
V hrobke magdalénskeho človeka v Saint – Germain – la Riviére ( Gironde) vo Francúzsku, asi 10.tisícročia, bol nájdený dvojitý kamenný preklad, ktorý H. Breuil nazval ,, mikrodolmenom“. Bola to už ,, megalitická“ myšlienka, hoci jej realizovanie nebolo ešte monumentálne. Na morbihanskom ostrove Tévieku v 7.-6.storočí označovali hrobky mohylami, ktoré boli už predzvesťou mastáb a pyramíd. Na bretónskom ostrove Carn bola roku 3270 pred n.l. postavená kupolovitá hrobka (tholos), malá stavba z kameňov ukladaných na sucho do nepravej kruhovej klenby zavŕšených mohutnou platňou, ktorá tvorila jej záver. Na prelome 3.a2.tisícročia Západ už pokrývali dolmeny a začali sa stavať menhiry.