Stačilo, aby sa zväčšili, aby sa prešlo na monumentálnu, ba priam obrovskú mierku, aleje menhirov v Carnacu alebo pyramídy.
V hrobke magdalénskeho človeka v Saint – Germain – la Riviére ( Gironde) vo Francúzsku, asi 10.tisícročia, bol nájdený dvojitý kamenný preklad, ktorý H. Breuil nazval ,, mikrodolmenom“. Bola to už ,, megalitická“ myšlienka, hoci jej realizovanie nebolo ešte monumentálne. Na morbihanskom ostrove Tévieku v 7.-6.storočí označovali hrobky mohylami, ktoré boli už predzvesťou mastáb a pyramíd. Na bretónskom ostrove Carn bola roku 3270 pred n.l. postavená kupolovitá hrobka (tholos), malá stavba z kameňov ukladaných na sucho do nepravej kruhovej klenby zavŕšených mohutnou platňou, ktorá tvorila jej záver. Na prelome 3.a2.tisícročia Západ už pokrývali dolmeny a začali sa stavať menhiry. Hrobka v Romerale blízko Antequery v Andalúzii má chodbu 23 metrov dlhú, lichobežníkového prierezu, vystavanú veľmi starostlivo z malých kameňov. Neďaleko odtiaľ je jaskyňa Menga, najpôsobivejšia praveká hrobka, najmohutnejšia stavba postavená z minimálneho množstva kameňa.
Najväčší menhir v Locmariaquere v Bretónsku, rozdrvený bleskom, dosahoval výšku 23 metrov. V dolnej časti meria 5 metrov a váži okolo 348 ton. Bolo potrebných 2000 mužov alebo 300 volov, aby ho ,,prikotúľali“ na miesto a postavili pomocou dômyselného vahadla.
Skutočným symbolom západného megalitického veku je súbor v Stonehange vo Veľkej Británii. Na rozdiel od locmariaquerského menhiru má prepracovanejší pôdorys spájajúci kružnicu a ,,podkovu“ do rozsiahleho kruhového priestranstva s priemerom 100 metrov. Je aj ,,vzhľadnejší“, so starostlivo opracovanými stenami jednotlivých prvkov a aj konštrukčne je vyspelejší, lebo má balvany spájané na čap a dlabu.
V časovom rozmedzí jedného až dvoch tisícročí vzniklo tisíce monumentálnych stavieb z navŕšených balvanov alebo z kamenných platní ukladaných na sucho, ako sú navety, podzemné stĺpové siene, baleárske talayoty, korzické torres, sardínske nuragy, škótske brochs až po ďaleké Orkneje.
Skutočná ,, stavebná horúčka“ však zúrila po celé 2.tisícročie pred n.l. a prevýšila aj stavebný rúch mierového obdobia Rímskej ríše alebo 11.storočie, keď sa Západ zahalil do ,,bieleho rúcha kostolov.“
Staroveká architektúra - hlavným a dominantným umením v staroveku bolo staviteľstvo. Maliarstvo a sochárstvo boli len doplnkovými druhmi umenia. Tvorili s architektúrou úplnú slohovú jednotu.
Impozantnou dominantou mesta bol chrám najvyššieho boha. V jeho okolí boli chrámy ostatných bohov, súbory palácov, terás a nádvorí, záhrad a okrasných sadov, procesiová cesta a často i ďalšie vnútorné hradby a slávnostné brány.