Apoštoli okolo Ježiša Krista dôsledne šírili novú vieru medzi ľud. Apoštolskými cestami sa dostali do rôznych krajín. Odtiaľ vieru ďalej do sveta šírili ľudia ústnym či písomným podaním.

Aj keď mnohé staršie náboženstvá zostali, nová viera, viera lásky a porozumenia sa upevňovala aj v tých krajinách, kde predtým uctievali pohanské božstvá.
Na európsky kontinent sa kresťanstvo dostalo cez mnohé obete a utrpenie jeho šíriteľov. Symbolom utrpenia Cirkvi sa stali mučeníci najmä v okolí Ríma. Kresťanstvo sa však aj napriek tomu stalo práve v Rímskej ríši oficiálnym náboženstvom.

Na území starých Slovanov prišlo náboženstvo s franskými kňazmi ešte pred rokom 863, kedy prišli vierozvestcovia Konštantín a Metod, ktorí sa usilovali o šírenie náboženstva v slovanskom jazyku, lebo franským kňazom Slovania nerozumeli. Vďaka Konštantínovi a Metodovi sa stal slovanský jazyk štvrtým liturgickým jazykom po latinčine, gréčtine a hebrejčine. Pravdaže Cirkev prešla v Európe veľmi zložitým vývojom. Napriek tomu, že dala ľudskej civilizácii nespočetné množstvo kňazov, učiteľov a vedcov, v rozpore s filozofiou milosrdenstva a lásky organizovala v temnom stredoveku križiacke výpravy s cieľom „ochrany“ Božieho hrobu, spojené však s vyvražďovaním Arabov a pôvodných obyvateľov Palestíny. Neslávne známymi sa stali aj inkvizičné procesy. Odklon od pôvodných princípov jednotnej cirkvi viedol k jej rozpadu na mnohé kresťanské cirkevné spoločenstvá - na pravoslávnych, evanjelikov, baptistov, adventistov šiesteho dňa (sobotisti) a pod. Dominantnou a jednotnou do týchto dní ostala cirkev rímsko-katolícka vo väčšine krajín sveta, okrem tých, kde dominuje napr. islam alebo budhizmus.

Dnešná katolícka cirkev je otvoreným cirkevným spoločenstvom. Ochotne prijíma všetkých tých, ktorý dobrovoľne príjmu sviatosť krstu a zúčastňujú sa na cirkevnej činnosti. Na sklonku 20. a začiatku 21. storočia autorita cirkvi vzrástla aj pričinením takých osobností ako bol pápež Ján Pavol II. a súčasný pápež Benedikt XVI., ktorých cieľom sa stalo opätovné zjednotenie kresťanských cirkví pri ich vzájomnom rešpektovaní.

V zblížení a zjednotení kresťanských cirkví vidím aj perspektívu a budúcnosť. K tomu je ale potrebné podniknúť ešte veľa veľmi náročných krokov, napr. riešenie otázok celibátu kňazov, platnosti jednotlivých cirkevných úkonov jednej cirkvi v druhej, možnosť uzatvárania sviatosti manželstva príslušníkov rôzneho vyznania a platnosti sobáša v oboch cirkvách...

Vtedy bude Cirkev opäť to, čo bývala. Jednotná, silná a hlavne dôveryhodná.