Adam František Kollár

Dokazoval, že slovanské národy oboch Panónií sú autochtónni praobyvatelia. O obhájenie autochtónnosti Slovanov, ktorí s Maďarmi „splynuli v jeden národ“ a s ktorými už od 19.stor. spoločne znášajú šťastné aj zlé osudy – teda Slovákov. Jeho hrdosť na to, že je príslušníkom veľkého „slovanského národa“, má už určitý politický podtón a dá sa z nej už vycítiť potencionálna buditeľská sila myšlienky slovanskej vzájomnosti.

Juraj Papánek

Za najtypickejšie ohnivko medzi ideológiou slovenskej feudálnej národnosti a formujúcou sa národnoobrodeneckou ideológiou môžeme označiť jeho Dejiny slovenského národa – o kráľovstve a kráľoch Slovákov. Mali široký slovanský základ a v podstate obranné poslanie.

Papánek ďalej reagoval jednak na celkovú atmosféru v kruhoch maďarskej šľachty a čiastočne aj vzdelancov voči Slovákom, jednak na čoraz častejšie výpady zo strany vedcov proti základným pilierom starobylosti a autochtónnosti Slovákov.

Popri obrane starobylosti a autochtónnosti Slovákov druhým polemickým a obranným ohniskom Papánkových dejín je obrana Svätopluka. Hoci Papánek patrí k významným obrancom slovenskej minulosti a slovenskej národnosti vôbec, v zániku veľkomoravskej ríše nevidel nejakú národnú tragédiu ako neskôr štúrovci. Na inom mieste dokonca hovorí o veľkej radosti Slovákov zo „šťastného rozdelenia kráľovstva“. Toto je opäť typické stanovisko slovenského šľachtica-zemana, hrdého člena „natio hungarica“. Papánka vôbec nemôžeme označiť za pokračovateľa Timonovskej koncepcie slovenských dejín. To, že v Papánkovom nadraďovaní štátnosti nad národnosť, uhorského patriotizmu nad národnú hrdosť nevideli súčasníci nič zvláštne, dokazuje chvála Papánka a jeho Dejín od Jána Hrdličku.

Ján Hrdlička

Hrdličkova rozprava Slovenský národ je cenným dokladom pre poznanie stavu a ďalšieho vývoja národnej ideológie. Po prvýkrát sa tu stretávame s ostrým odsúdením odrodilcov a renegátstva. V tomto čase však nemôžeme ešte hovoriť o nejakom priamom odnárodňovacom tlaku zo strany vládnucich tried a tak príčiny odnárodňovania mohli tu byť predovšetkým spoločenské. Pozoruhodnou črtou Hrdličkovho článku je vzťah k širokým masám slovenského ľudu, ktoré v Hrdličkovom poňatí tvoria základ „slovenského národa“ alebo „slovenskej nácie“, ktorá tu viaže vyslovene k slovenskému etnickému územiu. J. Hrdlička tu priamo bráni slovenský ľud, chváli a vyzdvihuje jeho dobré vlastnosti: pracovitosť, usilovnosť, podnikavosť, pohostinnosť, skromnosť, ale aj podiel Slovákov na rozvoji spoločnej uhorskej vlasti.

Hrdličkova rozprava je zaujímavá aj kŕčovitým lipnutím na tradičných predstavách o slovanskom národe, jeho rozľahlosti, starobylosti, autochtónnosti, sláve atď., vysvetlenie čoho treba hľadať v tom, že sa dostali hlboko do povedomia inteligencie, ba aj časti slovenského meštianstva a zemianstva.

Juraj Sklenár

Sklenárove názory sú mimoriadne pozoruhodným dokladom nacionálnej citlivosti a politického myslenia u slovenských vzdelancov. Podľa Sklenára Veľká Morava nevznikla v poriečí Moravy našej, ale pri Morave srbskej. Odtiaľto sa potom moc veľkomoravských kniežat šírila na všetky strany, predovšetkým na sever. Podobne dokazuje, že Maďari nedošli dnešných svojich sídel zo severovýchodu ale z juhu. Chcel dokázať, že Maďari si Slovákov násilne nepodrobili.

V ideológii slovenskej feudálnej národnosti sa stretávame so všetkými základnými prvkami a motívmi barokového slavizmu. Slovenskí vzdelanci bohato čerpali zo starých kroník, starších i súčasných historikov slovanských národov. Špecifickou črtou tohto obdobia bol boj slovenskej národnosti o rovnoprávnosť v Uhorskom štáte.