Stalin a stalinizmus

Stalin, vlastnym menom Josif Vissarionovic Dzugasvili, sa
narodil 21.12. 1879 v mestecku Gori v Gruzinsku.
O jeho mladosti sa toho vie velmi malo, sam o nej prakticky
nikdy nerozpraval. Jeho otec Vissarion bol alkoholik a o
Josifovu vychovu sa starala jeho matka. Jedinym Stalinovym
vzdelanim bol nedokonceny cirkevny seminar z ktoreho ho
vylucili pre propagovanie marxizmu. Tu sa prejavila Stalinova
fenomenalna pamat a tu treba zrejme hladat korene jeho sklonu k
diktature, dogmam a vyrazne dvojfarebnemu videniu sveta.
Jeho revolucionarska kariera sa zacala v roku 1898 v Tiflise,
terajsom Tbilisi, kde posobil v ramci Socialnodemokratickej
robotnickej strany Ruska (SDRSR), ktora sa neskor premenovala
na Komunisticku stranu (bolsevikov) Ruska (KS(b)R).
Do VOSR je cely jeho zivot pomerne nezaujimavy. Posobil ako
pracovnik strany, skryval sa v ilegalite, bol patkrat vo
vyhnanstve, z ktoreho aj patkrat utiekol. Tu sa zrejme cudoval
nedokonalosti carskeho trestneho systemu a z toho sa zrodila
idea tento system uplne pretvorit.
Kratko po februarovej revolucii, zaciatkom marca 1917
pricestoval Stalin do Moskvy z posledneho vyhnanstva z
Turuchanska. Jeho uloha vo VOSR, neskor neumerne zvelicovana,
bola v skutocnosti nepodstatna. Trochu vplyvu ziskal az pocas
obcianskej vojny, ale stale posobil viac-menej ako obycajny
vykonavatel prikazov ustredia. Bol clenom UV strany, redaktorom Pravdy a mal aj dalsie
vysoke funkcie, ale v skutocnosti vobec nebol nejakym vyznamnym
ci poprednym clovekom. Vykonaval zvacsa administrativnu pracu,
ku ktorej mal zjavne najblizsie. Nikdy nebol teoretikom, lebo
nemal teoreticky rozhlad a myslenie a ani recnicke schopnosti
ako Lenin, Trockij ci Zinoviev. Bol znamy ako praktik, ktory
vzdy tvrdo presadzoval leninsku liniu strany.
Prave v obdobi obcianskej vojny sa znepriatelil s Trockym,
ktory bol v tych casoch jednou z najpopularnejsich a
najvyznamnejsich osobnosti.
Jednym z najdolezitejsich medznikov v Stalinovom zivote bol
XI. zjazd strany v roku 1922, na ktorom bola zavedena funkcia
generalneho tajomnika strany a bol do nej zvoleny prave Stalin,
ako jediny kandidat. Tym zacal odrazu zastavat tri vyznamne
funkcie: funkciu generalneho tajomnika, clena politbyra a clena
organizacneho byra UV KS(b)R.

Tak zacal postupne vo svojich
rukach sustredovat moc.
Treba vsak spomenut, ze vtedy funkcia generalneho tajomnika
bola cimsi znacne odlisnym od podoby aka bola napr. za
Gorbacova. Bola to funkcia v ramci sekretariatu strany, cisto
administrativna, o com svedci aj to, ze Stalin mal ako
generalny tajomnik dokonca navstevne hodiny. Napriek tomu vsak
jeho vplyv rastol. V roku 1923 si zacal vtedy uz velmi chory Lenin uvedomovat,
ze Stalin nie je vhodny tajomnik a chcel ho odstavit, v com mu
vsak zabranila jeho smrt v januari 1924.
V tomto roku bol XIII zjazd strany, na ktorom podla Leninovej
vole precitali jeho "List zjazdu", co bol v podstate jeho
politicky zavet. Lenin ho napisal uz na zaciatku roku 1923 a
obsahoval osobne posudky na
vsetkych vtedajsich celnych predstavitelov strany. O Stalinovi
okrem ineho napisal toto:

"Stalin je prilis hruby a tento nedostatok, ktory sa
da ako-tak strpiet medzi nami, v styku s nami
komunistami, je nepripustny u generalneho tajomnika.
Preto sudruhom navrhujem, aby premysleli sposob, ako
prelozit Stalina z tejto funkcie"

Stalin na zjazde ponukol svoju abdikaciu z funkcie, ale
zastali sa ho Zinoviev s Kamenevom, dvaja z najvyznamnejsich
ludi v strane a jeho abdikacia nebola prijata. Je dost mozne,
ze Stalin s tymto pri navrhu na zlozenie funkcie ratal, Kamenev
a Zinoviev boli vtedy jeho spojencami proti Trockemu. Tak sa
teda Stalin udrzal na poste generalneho tajomnika a po
Leninovej smrti sa stal akymsi vykladacom Lenina a zastupcom
vacsiny strany, a pomocou toho neskor prekonal vsetkych svojich
protivnikov.
Ked sa zamyslime nad vtedajsou situaciou, je na prvy pohlad
skutocne nepochopitelne, ako sa mohol Stalin dostat k moci.
Jeho intelekt sa zdaleka nevyrovnal Trockemu ci Zinovievovi,
medzi ludmi nebol popularny a ako teoretik bol vyslovene slaby.
Jednou z pricin jeho uspechu bolo zrejme to, ze ho vzdy vsetci
podcenovali, snad okrem Lenina. Napriek vsetkym svojim
negativam mal Stalin iste prednosti, ktore nemal nik iny z
"Leninskej gardy". Vedel obratne manipulovat so stranickym
aparatom, bol obzvlast lstivy, pomstychtivy a mal vybornu
pamat. A na rozdiel od ostatnych neprecenoval svoj vplyv a
schopnosti.
Stalinova taktika likvidacie politickych odporcov bola
jednoducha a pritom velmi uspesna. Stalin vzdy tvrdo zastaval
strednu, vacsinovu liniu strany. Vzdy sa spojil s vacsinou a
obvinil daneho odporcu z frakcionarstva, odpadlictva a neskor
aj zo sabotaze ci zaskodnictva.

Tym bol dotycny odpisany v
spolocnosti a strane a to bol prakticky jeho koniec.
Prvy clovek s ktorym sa takto vysporiadal bol Lev Davidovic
Trockij. Trockij nebol nikdy typickym bolsevikom (povodne bol
mensevik) a tak pre Stalina nebol problem obvinit ho z
mensevickej uchylky, v com mu velmi vyrazne pomohli Kamenev so
Zinovievom. Odsunul tak Trockeho do pozicie frakcionara,
ktoremu ide iba o osobne ambicie, co bola zrejme napokon aj
pravda. Uz o rok neskor sa dostali do podobnej situacie prave
spominani Kamenev so Zinovievom. Po tomto sa tito dvaja spojili
s Trockym a vytvorili opoziciu voci hlavnej casti strany, ktora
uz nemala ziadnu sancu. Stalin sa tak stal ustrednou postavou,
akymsi zjednocovatelom bolsevickeho stabu, pevnou rukou
udrziavajucou jednotu strany a vernost Leninovmu odkazu.
Trockeho osud nebol prave stastny. V 1927 roku ho vylucili zo
strany a o dva roky nato ho vypovedali zo ZSSR. Stalin neskor
vela raz olutoval, ze sa nechal presvedcit na toto vypovedanie.
Trockij totiz v zahranici az do svojej smrti (v Mexiku ho
zabili zrejme na priamy Stalinov prikaz) aktivne bojoval proti
Stalinovi vsemoznymi sposobmi, najma clankami a aktivizovanim
svojich privrzencov v Rusku. Stalin sa vyvrsil aj na tychto
jeho privrzencoch. Velmi rychlo ich vsetkych pozatvarali do
taborov a vaznic a aj ich rodiny a priatelov vystavili krutym
represaliam.
Velmi vyznamnou postavou, nebezpecnym Stalinovym konkurentom,
sa stal koncom dvadsiatych rokov Nikolaj Ivanovic Bucharin. A
Stalin konkurentov skutocne nemal v laske. Dlhe roky sa zdalo,
ze medzi nimi panuje priatelstvo, ved to bol prave Bucharin,
ktory Stalinovi pomohol pri odsune Zinovieva a Kameneva. Stalin
sa mu za to "odvdacil" zaciatkom tridsiatych rokov, ked sa
nezhodli v rolnickej otazke.
Stalin vtedy prikazal likvidovat kulakov (bohati a schopni
rolnici), nasilne vytvarat kolchozy a sovchozy a brat od nich
ovela viac obilia, nez mohli dat. Vysledkom tohto bol znamy
obrovsky hlad (najma povolzie) a pochopitelne velka
nespokojnost a nepokoje rolnikov. Bucharin sa postavil proti
tejto koncepcii uz na zaciatku. Chcel aktivne zapojit kulakov
do rozvoja socializmu a priblizit hospodarstvo trhovemu
mechanizmu. Tento jeho cin oznacil Stalin za praviciarstvo,
odklon od socializmu ku kapitalizmu a celkove za uplne
neprijatelnu variantu.
Prave v suvislosti s obrovskym hladom je vhodne spomenut
trestny system, ktory Stalin zaviedol. Jeho najdolezitejsim
clankom bol GULAG (Glavnoje upravlenije lagerej=Hlavna sprava
taborov).

V ZSSR sa zriadila obrovska siet napravno-pracovnych
taborov, v ktorej bolo v jednom case vraj az 10 milionov
vaznov. Fantasticke svedectvo o nich prinasa Alexander
Solzenicyn v Suostrovi GULAG a dalsich pracach.
Prave roky 29-30 zdruzstevnovania a rozkulacovania znamenali
obrovsky priliv rolnikov (podla niektorych zdrojov okolo 15
milionov ludi) do taborov rozosiatych po celej krajine od
legendarneho ostrova Solovki, cez Kolymu a Sibir az po bane
Dzezkazganu.
Stalin si dal v tomto smere skutocne zalezat. Nikomu sa
nepodarilo utiect patkrat z GULAGU tak ako jemu z carskych
vaznic.
Zaciatkom tridsiatych rokov sa Stalin pomaly dostava do ulohy
vodcu strany a statu. Vsetky velke uspechy industrializacie a
vobec celeho narodneho hospodarstva sa v tlaci prezentovali ako
priamy uspech Stalinovej vodcovskej geniality, umu a
sikovnosti. Propaganda a demagogia najvyssieho stupna vytvarali
v ludoch mienku, ze Stalin je akasi nadprirodzena osobnost, ze
prave on je zarukou vsetkeho pozitivneho a dobreho v state a ze
vsetko zle, co sa v krajine deje, sa deje iba preto, ze sudruh
Stalin o tom nevie. Takto sa zacal tvorit kult Stalinovej
osobnosti.
Na druhej strane, Stalin rozputal v krajine vyslovenu
spionomaniu. Vsetky chyby, omyly, neuspechy a pohromy
prirychleho tempa vystavby a nie najschopnejsieho vedenia
(vcetne povolzskeho hladu) sa pripisovali na vrub trockistom,
saboterom, zaskodnikom, kapitalistickym spionom a inym
kontrarevolucnym zivlom, vznikol fenomenalny pojem nepriatel
ludu. Prave v tridsiatych rokoch sa konalo mnozstvo
falzifikovanych sudnych procesov, ktore zorganizovala Ceka
(Mimoriadna komisia pre boj s kontrarevoluciou), z ktorych
najznamejsie su Sachtinsky proces, proces s Priemyselnou
stranou ci proces s Mensevickym ustredim. Na tychto procesoch
skutocne obdivuhodne spolupracovali sud, obzaloba, obhajoba aj
obzalovani. Obvineni, muceni pri "vysetrovani" (presnejsie
povedane pri uceni sa uloh), obvinovali sa na procesoch sami,
kajali sa, ba dokonca ziadali pre seba najvyssi trest - vsetko
pod hrozbou dalsieho mucenia v pripade komplikacii.
Dvadsiate a najma tridsiate roky boli v Rusku poznacene
atmosferou strachu, nedovery, udavania a hladania vinnikov. Z
dnesneho pohladu je tazko pochopitelne, ako cely lud obrovskej
krajiny mohol uverit comusi takemuto. Vtedy vsak bol Sovietsky
Zvaz skutocne v tazkej situacii.

Bol obklopeny samymi
nepriatelskymi krajinami, kazdu chvilu hrozila intervencia a
navyse pomerne vela samotnych obyvatelov Ruska bolo voci
bolsevizmu nepriatelsky naladenych.
Dolezitou tragickou udalostou pre Rusko bolo zavrazdenie
Sergeja Mironovica Kirova, vyznamneho a velmi oblubeneho
stranickeho funkcionara v roku 1934. Oficialna verzia znela, ze
atentat bol spachany na prikaz Trockeho, Zinovieva a Kameneva,
co vsak zrejme nebola pravda. Podstatne vsak je, ze Kirovova
smrt posluzila Stalinovi ako zamienka pre prvu velku cistku v
strane. Lud uveril v podvratnu, teroristicku cinnost byvalych
opozicnikov a v celej spolocnosti sa zacala honba na
sprisahania, teroristov atd. Pochopitelne, prudko stupol vyznam
trestnych organov. Cistka strany bola neuveritelna; zo 139
clenov a kandidatov UV zatkli a odstrelili 98! V podobnej
mierke to zrejme prebehlo v celej strane.
V lete 1936 prebehol proces s Kamenevom a Zinovievom
(pochopitelne obaja sa priznali k podvratnej cinnosti - Ceka si
dala zalezat), oboch potom popravili.
Zaciatkom roku 1937 nastolil Stalin na zasadnuti UV paradoxnu
teoriu o zostrovani triedneho boja sucasne s upevnovanim moci
komunistov a zacala sa najznamejsia stalinska cistka, ktoru
viedol vo funkcii generalneho komisara KGB (Komitet
gosudarstvennoj besopasnosti=Vybor statnej bezpecnosti) Nikolaj
Jezov.
V 1938 odsudili a popravili uz spominaneho Bucharina a
Rykova. Celkova cistka v stranickych organoch mala vynimocny
rozsah, do strany prijali potom okolo 100 000 novych clenov.
Pre ZSSR vsak bola najstrasnejsia cistka vojenskych kadrov,
ktoru zrejme vyprovokovali fasisti, umyselne podporujuci
Stalinov stihomam, obaval sa prevratu prave zo strany vojakov.
Bol popraveny marsal Tuchacevskij a s nim 45% velitelskeho
zboru armady od velitela brigady vyssie. Tym sa bojaschopnost
sovietskej armady prave v obdobi bliziacej sa II.svetovej vojny
katastrofalne zhorsila. To sa neskor, pri utoku Nemecka na
ZSSR, samozrejme prejavilo.
Obetou celej tejto mostruoznej cistky sa stal napokon aj
samotny Jezov, ktoreho dal na Stalinov prikaz popravit jeho o
nic nie lepsi nastupca Lavrentij Berija.
A zacala sa vojna. Pre ZSSR sa zacala priamo az v roku 1941,
lebo az vtedy sa Hitler odvazil napadnut Rusko (na zaciatku
vojny s nim podpisal Stalin pakt o neutoceni) a dosledky boli
strasne.
Ked vsak bol Hitler porazeny, zo Sovietskeho zvazu sa stala
skutocna supervelmoc. Stalin sa stal generalissimom ZSSR a jeho
moc sa stala prakticky neobmedzenou.

Samozrejme, tazko
vybojovane vitazstvo nad fasistami sa pripisovalo opat jeho
nezlomnej voli, mudrosti a prezieravosti.
Vitazstvo nad fasizmom presvedcilo sovietsky lud o
nepremozitelnosti socializmu a spravnosti jeho cesty. Za
nevidane kratky cas sa vdaka obetavosti narodov Ruska podarilo
obnovit ekonomicky potencial krajiny. A prave v 1944-46 roku sa
dalsie miliony ludi dostali do sukolesia GULAGu - najma vojaci,
ktori boli v zajati a ludia, ktori zili na uzemi okupovanom
Nemcami.
Po vojne sa miliony vaznov ako lacna pracovna sila aktivne
vyuzivali pri obnove krajiny. A prave Leningrad, tak tazko
skusany pocas blokady, dostal od Stalina v 1949 roku prudky
uder, ked tam rozputal predposlednu zo svojich cistiek. Prave v
tomto roku oslavil Stalin svoju sedemdesiatku, co bola pre celu
krajinu obrovska udalost. V tomto obdobi sa Stalinovo zdravie
zacalo prudko zhorsovat, az napokon ani "ocelovy muz" nevydrzal
a zomrel 5.marca 1953, zrejme na mozgovu prihodu.
A na jeho miesto sa dostal Nikita Sergejevic Chruscov.

Literatura:
[1] J.V.Stalin: Spisy
[2] V.I.Lenin: Spisy
[3] D.Volkogonov: Triumf a tragedia
[4] V.Britovsek: Stalinov termidor
[5] A.Solzenicyn: Suostrovie GULAG
[6] A.Solzenicyn: Jeden den Ivana Denisovica;Matrionina chalupa;
Pripad na stanici Krecetovka.