Singapur:

Na začiatku 18.st. začala rozširovať Veľká Británia svoje územia smerom do juhovýchodnej Ázie. V tomto období bol mladý britský správca Stamford Raffles vymenovaný za poručíka a guvernéra Jávy. Na ostrove zaviedol vlastníctvo pôdy a snažil sa zrušiť obchod s otrokmi. Po roku 1815, keď Holandsko znovu získalo Jávu, chcel Raffles založiť prístav, ktorý by lákal obchodníkov z čajom nielen z Číny, ale aj z iných krajín. Roku 1819 spolu s johorským sultánom v Malajzii pripravil oficiálne odstúpenie Singapuru Veľkej Británii.

Čína:

Napriek tomu, že čínske úrady boli slabé a nefunkčné, všemožne sa snažili zabrániť obchodu s európskymi krajinami, ktoré používali prístavy Kanton a Šanghaj. Začiatkom 19. st. fajčilo už veľa Číňanov ľahko prístupnú drogu - ópium. Veľká Británia zásobovala Čínu touto drogou, ktorá sa pestovala v Indii, pričom Čína platila za ňu striebrom, čajom alebo hodvábom. V čínskej vláde prepukli obavy, že v krajine bude nedostatok striebra, ale hlavne sa obávala účinkov ópia na široké vrstvy obyvateľstva: na zavedení účinnej kontroly tohto obchodu však úplne stroskotala. Roku 1839 poslala čínska vláda do Kantonu svojho komisára Lin Ce-süa, ktorý tam spálil asi 20000 debien plných ópia dovezených z Veľkej Británie, a zakázala s touto krajinou podobný obchod. Tento zákaz viedol k vojne medzi Čínou a Britániou. V britsko-čínskej ópiovej vojne zaútočil britský parník Nemesis neďaleko Kantonu a zničil čínske lode. Silná britská flotila prinútila Čínu požiadať o mier. Podpísaním dohody v Nakingu roku 1842 sa vojna skončila a Honkong bol odstúpený Veľkej Británii.

Afrika:

Británia zvyšovala aj svoj záujem o východnú a západnú Afriku, ale problémy sa najskôr vyskytli v klimaticky príjemnejšej Južnej Afrike. Roku 1814 Veľká Británia získala oficiálne holandskú Kapskú kolóniu, v ktorej žilo okolo 40 000 po holandsky hovoriacich usadlíkov bielej pleti. Väčšinu z nich tvorili farmári známi ako Búri. Mnohí z nich bývali mimo Kapského mesta vo východnej časti kolónie. Búri boli veľmi rozhorčení zmenami, ktoré presadzovala Veľká Británia, hlavne zrušením obchodu s otrokmi. V rokoch 1835-1837 viac než 14000 Búrov opustilo kolóniu a po veľkom utrpení založili dve republiky. Jednou z nich bol Transvaal bohatý na nerastné suroviny. Veľká Británia uznala obidve republiky roku 1850. Roku 1886 objavili vo Witwatersrande v juhoafrickej búrskej republike Transvaal zlato. Transvaalsky prezident Paulus Kruger zamestnal cudzincov, aby ťažili zlato, ale odmietol im poskytnúť akákoľvek politické práva. Roku 1895 Dr. Leonard Starr Jameson (1853-1917), juhoafrický politik škótskeho pôvodu, tajne podporený Cecilom Rhodesom, ktorý mal zálusk na transvaalske bohatstvo, priviedol do Transvaalu oddiel aby pomohol cudzím robotníkom zvrhnúť Krugerovu vládu. Bola to katastrofa. Jamesona a jeho mužov zajalo búrske vojsko. Rhodes upadol do nemilosti a vždy zlé vzťahmi medzi Britmi a Búrmi vyústili do vojny. Búrska vojna (1899-1902) sa skončila kapituláciou Búrov, ktorý sa vzdali republiky a stali sa britskou kolóniu. Povesť Británie vo svete sa poškvrnila zavedením koncentračných táboroch, v ktorých našlo smrť asi 20 000 búrskych žien a detí. Zahynuli aj ďalší čierni Afričania, ich obete však nikto nepočítal.

Francúzsko:

V porovnaní so Španielskom a Portugalskom začínalo Francúzsko v koloniálnom súperení o územia pomaly. Jeho imperiálne snahy však čoskoro vyústili do vytvorenia mocnej ríše. Francúzsko bolo od 16.do 18.storočia jedným z kľúčových hráčov európskeho koloniálneho obdobia. Francúzski prieskumníci uskutočnili významné objavy v Amerike a z Francúzska vytvorili obrovskú ríšu. Koncom tohto obdobia však Francúzsko o väčšinu amerických dŕžav prišlo, alebo ich predalo. V oblasti Mexického zálivu si Francúzsko v roku 1682 robilo nároky na Louisianu, pomenovanú podľa Ľudovíta XIV.

Napoleon predal toto územie v roku 1803 Spojeným štátom, aby si uvoľnil ruky na presadzovanie svojich záujmov v Európe. Koncom obdobia Napoleonovej vlády zruinované francúzske impérium tvorili iba karibské ostrovy Martinique a Guadeloupe, ďalej dva ostrovy pri Newfoundlande, obchodné strediská v Senegale, Indii a ostrov Réunion. Neskôr pribudla aj Francúzska Guyana a stala sa jednou z najobávanejších trestaneckých kolónii vo svete. Desaťročie po traume, ktorú znamenala porážka Napoleona, sa Francúzom vrátila sebadôvera a v roku 1830 sa usídlili v Severnej Afrike. Porážka v prusko-francúzskej vojne v rokoch.1870-1871 ešte viac podnietila snahu Francúzov upevniť svoje národné povodenie. Keďže sila Pruska narastala, Francúzsko nemohlo v Európe naplniť svoje ambície, a tak sa jeho prioritou sa stalo nadobúdanie zámorských teritórií - kolónie mohli zvýšiť národnú hrdosť a priniesť bohatstvo.

Ázia:

Francúzski misionári a obchodníci pôsobili vo Vietname už od 17. st., prvá imperiálna expanzia sa však začala až v roku 1858. Napoleon III. využil ako zámienku na inváziu prenasledovanie katolíckych misionárov zo strany miestnych panovníkov. Do roku 1862 Francúzsko obsadilo juh Vietnamu. Táto krajina bola obývaná iba riedko, bola však vhodná na zakladanie plantáží. Povzbudené takýmito možnosťami hospodárskeho využívania si Francúzsko podrobilo aj zvyšnú časť Vietnamu a napokon 1883 obsadilo Hanoj. Kambodža bola od roku 1863 protektorátom a Laos obsadili Francúzi v roku 1893. Vo väčšine týchto krajín ostali pri moci miestny vládcovia, boli však iba politickými bábkami a najzávažnejšie rozhodnutia prijímali francúzski úradníci v administratívno-správnych strediskách. Celý tento veľký región dostal pomenovanie Indočína (tzv. Indočínska únia). Začiatkom 19. st. sa tam už sťahovali celé rodiny - s nimi prichádzala aj európska technika, francúzska kultúra, vzdelania a kresťanská katolícka viera, ktoré sa rýchlo šírili medzi skupinami miestneho obyvateľstva.

Afrika:

Tri oblasti v Afrike - Gabon, Francúzske Kongo a oblasť riek Ubangi-Šari - boli známe ako Francúzska rovníková Afrika. Na západnom pobreží sa pod francúzsku nadvládu dostali Pobrežie Slonoviny, Dahomé a Guinea, rovnako ako Senegal, Horná Volta (dnešná Burkina) a Čad. Po prudkých bojoch s obyvateľmi Madagaskaru sa aj tento ostrov v roku 1896 dostal pod správu Francúzska. V dôsledku úsilia rozšíriť svoje územie Alžírska prevzalo Francúzsko aj Tunisko na východnej hranici Alžírska a Maroko na západe. V Severnej Afrike sa Francúzi usídlili v roku 1830. Alžírsko, ktorého prevažnú časť územia tvoril horský masív Atlas a púšť a ktoré bolo kedysi súčasťou Osmanskej ríše, sa stalo pirátskym štátom. Od roku 1881 si ho Francúzi dôkladne podrobili: celú krajinu vyhlásili za súčasť Francúzska a uplatňovali v nej francúzske zákony.

Španielsko:

Španielske kolónie sa počas najväčšieho rozmachu Španielska rozprestierali od San Francisca až po rieku La Plata. Podľa súčasnej mapy to boli južná časť USA, Stredná Amerika, Venezuela, Peru a Čile. Ale všetko stroskotalo na zlej finančnej situácii kvôli mnohým vojnám a zlej politike. Najlukratívnejšie zamestnania na americkom kontinente mali vždy španielski prisťahovalci. Kreolom - potomkom koloniálnych Španielov sa ušli iba podradnejšie práce. Takáto politika bola, prirodzene, dlhodobo neudržateľná. Úplná oddanosť Španielsku slabla vo všetkých kolóniách a začali vznikať hnutia za nezávislosť. Cirkev podporovala vzdelávanie a uzatváranie manželstiev medzi otrokmi, pričom už rodiny ostávali nerozdelené. Rozširoval sa aj zvyk pri verejných oslavách prepúšťať otrokov. S rozmachom Anglicka a Holandska však jeho vplyv slabol a počas okupácie Francúzmi v rokoch 1808 až 1814 boli španielske kolónie odrezané od Španielska a po prvý raz sa v nich otvorene prejavil nacionalizmus.

Španieli sa takýmto snahám stavali na odpor. Napokon získali španielske teritóriá nezávislosť Peru a Mexiko v roku 1821, Bolívia v roku 1825 a Čile v roku 1818 takto: vláda španielskeho kapitána a čílskeho generála bola roku 1818 zvrhnutá. Odvtedy vládla junta alebo politická organizácia, ktorá bola dosadená španielskym kráľom Ferdinandom VII. Onedlho sa však vlády v Chile ujal republikánsky vodca José Miguel de Carrera. Roku 1814 ho vymenil ďalší republikán Bernardo O´Higgins, ktorý mal írsko-čílsky pôvod, čo spôsobilo oslabenie opozície republikánskeho hnutia a kráľovské vojská znova presadili španielsku vládu. José de San Martin, jeden z dvoch najvýznamnejších a najodhodlanejších bojovníkov za nezávislosť v Južnej Amerike, v januári roku 1817 previedol so svojím druhým veliteľom O´Higginsom cez Andy päťtisícovú armádu. Ich vojská zdolávali tieto veľhory na vozoch niekedy aj v 3000 metroch nadmorskej výšky. Vo februári nečakane napadli prekvapené španielske vojská a zvíťazili nad kráľovskou armádou v rozhodujúcej bitke pri Chabacou neďaleko Santiaga. Po druhom víťazstve pri meste Maipú Chile vyhlásilo 1. januára 1818 nezávislosť. O´Higgins ako prvý nezávislý panovník sa postavil na čelo krajiny a jeho vláda trvala 5 rokov.

Roku 1898 začala španielsko-americká vojna. Kuba bola španielskou kolóniou a Spojené štáty americké podporovali jej nezávislosť, pretože vyhovovala ich hospodárskym a imperiálnym záujmom. Po porážke v tejto vojne uznalo Španielsko nezávislosť Kuby a stratilo skoro všetky kolónie (okrem Kuby i Portoriko a Filipíny). Španielske kolónie v Afrike nemali strategický význam.