Portugalsko:

Portugalsko získalo svoje kolónie vďaka vynikajúcim moreplavcom. Medzi najvýznamnejšie portugalské kolónie patrila Brazília. V roku 1789 vypuklo prvé povstanie proti portugalskej nadvláde, vtedy sa ho však podarilo potlačiť a boj za získanie autonómie sa pretiahol ešte o niekoľko desaťročí. V roku 1808, keď Portugalsko okupovali napoleonské vojská, portugalský kráľovský dvor sa uchýlil z Lisabonu do Ria de Janeira. V roku 1821 sa kráľ Ján VI. rozhodol vrátiť do pôvodného sídla a svojho syna Dona Pedra zanechal v Brazílii ako regenta. Ten pod vplyvom bratov Andrade de Silvovcov odmietol uznať obnovený koloniálny status, vyhlásil nezávislosť krajiny a roku 1822 sa dal ako Pedro I. korunovať za cisára. O 3 roky neskôr Portugalsko definitívne uznalo nezávislosť Brazílie. Postuponý proces oslobodzovania otrokov zavŕšil Zlatý zákon z roku 1888. Proti tomu sa vzbúrili plantážnici, ktorí dovtedy stáli na strane monarchie a prešli do tábora republikánov. Pod vplyvom hospodárskej krízy a nepokojov v armáde sa roku 1889 uskutočnil vojenský puč, ktorý viedol k zrušeniu cisárstva a k vyhláseniu Brazílskej republiky.

V Afrike to bola Angola, ktorá sa vtedy volala Kráľovstvo Kongo. Kráľ nadviazal vzťahy s Portugalskom v 15. storočí, situácia sa zmenila, keď Portugalci začali v 16. storočí dobývať vnútrozemie Kráľovstva, a tak sa dostalo pod portugalskú nadvládu. Konžská ríša sa rozpadla a zem naďalej slúžila ako zásobáreň otrokov pre Brazíliu. Otrokárstvo bolo zrušené už roku 1836, ale nepraktizovalo sa až od roku 1869 a vtedy stratila táto zem význam.

Holandsko:

Holandsko sa sústredilo pri svojich výbojoch hlavne na Indonéziu. Holanďania začali od 16. storočia vytláčať pôvodných kolonizátorov - Portugalcov, ktorým nakoniec zostalo len územie Východného Timoru. Indonézia sa stala najvýznamnejšou holandskou kolóniou a holandská Východoindická spoločnosť založená v Batavii (dnešná Jakarta) v roku 1602 ovládala svetový obchod s korením až do polovice 18. stor. a ovplyvňovala celkový chod Indonézie. V priebehu 19. stor. došlo k niekoľkým povstaniam proti holandskej nadvláde. Bola však neúspešná a v dôsledku toho sa začiatkom 20.stor. začalo stále silnejšie presadzovať nacionalistické hnutie. Vznikli nové strany a organizácie usilujúce sa o nezávislosť Indonézie.

Medzi ďalšie holandské kolónie patril aj Surinam. Holandskí kolonisti sem prišli v roku1581. Pôvodnými obyvateľmi boli kmene Aravakov a Karibov, ktorí sa od začiatku dostali do postavenia otrokov. Holanďania tu zriadili početné bavlníkové a trstinové plantáže, kam privážali otrokov najmä z Afriky, čo sa prejavilo neskôr na rasovom zložení obyvateľstva. Od r. 1613 – 1667 patrilo územie pod samosprávu Británie a po podpise tzv. Bredského mieru sa v tomto roku stáva holandskou kolóniou pod názvom Holandská Guyana. V r. 1863 bolo zrušené na tomto území otroctvo. Po jeho zrušení prichádza mnoho nových osadníkov najmä z Indie a Indonézie.

Nemecko:

Nemecko vstúpilo na cestu koloniálnej expanzie ako jedna z posledných veľmocí, za to bol vstup do Afriky náhly a rýchly. Od konca roku 1883 do začiatku roku 1885 získalokolónie v štyroch od seba vzdialených území – v Juhozápadnej Afrike (dnešnej Namíbii), v Togu, Kamerune a vo východnej Afrike. Bismarck dosť dlho váhal nad kolóniami, pretože sa nechcel dostať do sporu s Veľkou Britániou. Iniciatívu k teritoriálnej okupácii vzali na seba na začiatku súkromné spoločnosti, ktoré sa mali starať o zabrané územia na vlastné náklady a mať z nich i všetok zisk. V roku 1883 získala brémska firma F. A. E. Luderitz od miestnych náčelníkov v Juhozápadnej Afrike koncesiu na územie Angra Paquena, nazvané neskôr Luderitzov záliv. Luderitz požiadal Bismarcka o nemecký protektorát na tomto území. Na konci 80 rokov, keď vo všetkých nemeckých kolóniách vypukli povstania, zobrala správu nemecká vláda. Ponechala spoločnostiam iba ekonomické privilégia.

Ďalším motívom k prevzatiu priamej správy bolo to, že rozdelenie Afriky sa blížilo ku koncu. Bolo sa treba poponáhľať a pomocou silných vojenských oddielov obsadiť čo najväčšie územie. Od 90-tych rokov je získavanie kolónií jedným z hlavných cieľov nemeckej zahraničnej politiky, čo viedlo k neustále sa zostrujúcim rozporom ako s Francúzskom, tak hlavne s Veľkou Britániou. Veľký záujem prejavilo Nemecko o východnú Afriku, kde sa už od 60-tych rokov začali usadzovať nemeckí kolonialisti. V roku 1864 založil Karl Peters Zväz pre nemeckú kolonizáciu a začal uzatvárať dohody o protektoráte s miestnymi náčelníkmi z Tanzánii. Po dlhších rozporoch s Angličanmi, zo sultánom zo Zanzibaru a s Arabmi vyhlásilo Nemecko 1. januára 1891 nad Tanganikou protektorát. Veľká Británia s tým súhlasila až vtedy, keď Nemecko dalo súhlas s vyhlásením britského protektorátu v Ugande a v Zanzibaru. Vo svojich kolóniách nastolili nemeckí kolonizátori krutý a bezohľadný režim, snažiaci sa čo najrýchlejšie dosiahnuť čo najvyššie zisky. Afričania odpovedali na daňový útlak, nútené práce a rôzne iné formy vykorisťovania a útlaku povstaniami. K najväčšiemu patrilo povstanie Búširího v rokoch 1888-1889, ozbrojený odpor národnosti Hehe v rokoch 1891-1989, hnutia Madži-Madži v období 1904-1905 a ďalej vo východnej Afrike, povstanie Hotentotov, pod vedením Witbooia v rokoch 1891 až 1894 v Juhozápadnej Afrike a množstvo menších povstaní v Kamerune po celú dobu nemeckého koloniálneho panstva.

Belgicko:

Druhým nováčikom v Afrike bol belgický kráľ Leopold II., ktorý podnikol kroky k tomu, aby si zaistil vládu v Kongu. Založil v Bruseli Medzinárodné združenie pre Kongo. Pôsobila v ňom pod jeho predsedníctvom rada finančníkov z rôznych európskych krajín. Je zaujímavé, že Leopold II., pri svojej koloniálnej aktivite nevystupoval ako belgický kráľ, ale ako súkromný podnikateľ. Nechcel z Konga urobiť belgickú kolóniu, ale chcel ho využiť len pre seba a pre svojich spoločníkov z Medzinárodného združenia. V roku 1885 bo vyhlásený Slobodný štát Kongo. Jeho hlavou bol Leopold II. Kongo a Belgicko tak mali personálnu úniu, Kongo zostalo majetkom Leopolda II. a jeho spoločníkov z Medzinárodného združenia. Bolo to najväčšie súkromné panstvo na svete.

Leopold II. začal ihneď zavadzať nový poriadok: zabavil obyvateľstvu všetky pozemky, donútil roľníkov, aby svoje produkty predávali za nízke ceny výsadným spoločnostiam a zaviedol nevoľníctvo: černosi nesmeli bez povolenia opúšťať svoje dediny a boli posielaní na nútené práce, kedykoľvek to miestna správa považovala za vhodné. Na obrovských plochách zriaďoval kaučukové plantáže, na ktoré boli nevoľnici násilím nahnaní. V Kongu sa s černochmi zachádzalo s takou brutalitou, že belgická vláda bola roku 1904 nútená vyslať vyšetrujúcu komisiu. Leopold II. nemal dostatok finančných prostriedkov, aby mohol sám spravovať tak rozsiahle územie. V roku 1908 Leopold predal svoju kolóniu belgickej vláde a Slobodný štát Kongo bol premenovaný na Belgické Kongo. Kolónia podliehala belgickému ministerstvu pre kolóniu a v jej cele bol postavený belgický generálny guvernér. Aj tak si Leopold II. a jeho rodina zachovali ako súkromný majetok skoro 1/6 rozlohy krajiny a bohaté podiely v rôznych akciových spoločnostiach.

Taliansko:

Ako jeden z posledných vstúpilo na africkú scénu Taliansko. Keď Francúzi zmarili nádej na kolonizáciu Tuniska, obrátili talianski kolonialisti svoju pozornosť na východnú Afriku. V období 1882-1885 sa po rozpade egyptského afrického impéria zmocnili prístavu Masawy a jeho územia a zriadili tu kolóniu Eritreu. O niečo neskôr sa usadili i na somálskom pobreží. Ich hlavným cieľom bola Etiópia, ale ich plány stroskotali. V roku 1887 etiópsky cisár Ján IV. pripravil talianskemu vojsku porážku. Taliani sa v nasledujúcich rokoch snažili získať na svoju stranu vládcu provincie Šoa Minelika, ktorý bol Janovým súperom. Keď bol Menelik v roku 1889 vyhlásený etiópskym cisárom, Taliansko uzavrelo s ním zmluvu v Učali. V zmluve sa ale Taliani dopustili podvodu: v amharskom znení zmluvy stálo, ako bolo dohodnuté, že Etiópia má právo požiadať Taliansku vládu, aby ju zastupovala v zahraničí. Do Talianskeho znenia prepašovali zmenenú formuláciu, že Etiópia je povinná žiadať taliansku vládu, aby ju zastupovala v zahraničí. Podľa talianskeho znenia bol vlastne v Etiópii vyhlásený protektorát. Keď sa Menelik o tomto podvode dozvedel, zrušil zmluvu a prerušil s Talianskom všetky styky.

Rozdielna interpretácia tohto článku sa neskôr stala zámienkou k talianskemu vyhláseniu vojny Etiópii v roku 1896. V bitke pri Adwy (Adua) Menelik porazil na hlavu taliansky expedičný zbor, vyhnal talianov z krajiny a vtrhol do Eritreje.

Etiópia sa tak stala jedinou africkou krajinou, ktorá úspešne odrazila koloniálnu expanziu a dosiahla tým medzinárodné uznanie. Po tomto víťazstve začal Menelik rozširovať svoje panstvo na južnú oblasť, kde likvidoval mnoho menších štátov v Kaffe a Sidamu a obsadil veľké územie obývané Somálcami. Po porážke v Etiópii hľadali talianski kolonizátori nový objekt svojich expanzívnych chúťok. V 20. stor. už zostávalo v Afrike málo neokupovaných území. Cieľom sa stali turecké provincie Tripolsko a Kyrenaika, kde už koncom 19. stor. začal prenikať taliansky kapitál. V roku 1911 vypovedalo Taliansko vojnu Turecku a za krátky čas okupovalo všetky líbyjské prístavné mestá. Vo vnútrozemí, ale talianske vojská narazili na odpor tureckých posádok a potom na sanúsíjovských bojovníkov. Turecko bolo v roku 1912 nútené vzdať sa svojich afrických provincií a Taliansko tu zriadilo svoju kolóniu Líbyu .Jej úplné obsadenie im trvalo až do roku 1931, lebo líbyjci, a tak isto aj sanusíjovia, viedli dlhoročný boj proti kolonialistom, ktorý zvlášť po nástupe fašizmu v Taliansku používali barbarských a neľudských metód k pokoreniu líbyjského ľudu.