Britské impérium: Austrálsky zväz, Nový Zéland, India, Barma, Hadramaut, Oman, Aden, Kuvajt, Malajzia, Borneo, Papua (Nová Guinea), Domínium Kanada, Britská Guyana, Juhoafrická únia, Bečuánsko, Južná Rodézia, Severná Rodézia, Britská východná Afrika, Uganda, Sudán, Egypt, Nigéria, Zlatonosné pobrežie, Sierra Leone, Gambia, Britské Somálsko
Francúzsko: Francúzska západná Afrika, Stredné Kongo, Francúzska rovníková Afrika, Madagaskar, Reúnion, Indočína, Martinique, Guadeloupe, Francúzska Guyana
Holandsko: Surinam, Indonézia
Nemecko: Nemecká juhozápadná Afrika, Kamerun, Togo, severná časť Papui
Španielsko: Rio de Oro (Západná Sahara), Maroko, Mexiko(od San Francisca po Mexiko), Nové Španielsko (Stredná Amerika), Nová Granada (Venezuela), Peru, Chile, Kuba, Portoriko, Filipíny
Portugalsko: Brazília, Angola, Mozambik,
Belgicko: Belgické Kongo
Taliansko: Talianske Somálsko, Eritrea
Britské impérium:
Napriek tomu, že Británia začala získať kolónie až sto rokov po tom, čo svoju ríšu začalo budovať Španielsko, v nasledujúcich 300 rokoch svoje zaostávanie vyrovnala, ba v koloniálnej politike neskôr predstihla všetky ostatné európske veľmoci.
Desaťročia pred prvou svetovou vojnou bola Británia veľmocou s najväčším územím. V období jej vrcholného rozmachu k nej patrila takmer štvrtina celej zemegule a riadila životy vyše 400 miliónov ľudí. V tomto období Británia v rozličnej miere ovplyvňovala všetky svetadiely.
Kľúčom ku britskému úspechu pri získavaní a udržiavaní nových území v zámorí bola silná tradícia more plavby a pomerne výkonná organizácia. Mohutné vojenské loďstvo Británie sa vyvinulo stáročiami pri zápolení s inými európskymi veľmocami, najmä Španielskom, Francúzskom a Holandskom. Koncom 19. st. sa so svetovým vplyvom Británie nemohla porovnávať nijaká iná krajina.
Hybnou silou bol obchod. Ako poznamenal Napoleon, Británia bola krajinou obchodníkov a zúrivo bránila cesty, ktoré považovala za dôležité pri obchodovaní. Halford Mackinder (1861-1947) na sklonku 19. st. poznamenal: "Voľný obchod je politikou silných." Pre Britov bolo teda dôležité, aby na rozličných miestach sveta vybudovali strategické oporné body, ktoré mali strážiť námorné trasy a obchodné prístavy. Tieto prístavy im často slúžili ako odrazové mostíky ku kolonizácii vnútrozemia. Takto vznikli Kanada, Austrália, Nový Zéland, Singapur a mnohé iné krajiny. Formálnou hlavou tejto ríše bol britský panovník. V období zenitu Britskej ríše panovala kráľovná Viktória (p. 1837-1901). Korunovali ju ako osemnásťročnú a vládla vyše 60 rokov. Británia bola povestná svojou koloniálnou starostlivosťou: keď sa lord Kitchner (1850-1916) v roku 1899 ujal správy v Sudáne, zaviedol ústavu, ktorá platila, až kým Sudán v roku 1956 nezískal nezávislosť.
Mnohé bývalé kolónie v celom svete sa rozhodli ponechať si právny systém založený na britskom práve až do súčasnosti.
Kanada:
V 18. storočí sem prišli Európania, hlavne Francúzi a Angličania. Vzniknuté štáty boli ich kolóniami. Keď Briti roku 1763 porazili v sedemročnej vojne Francúzov, prevzali nad celou Kanadou kontrolu. Roku 1791 bola krajina rozdelená na územia hovoriace po francúzsky a po anglicky. I tu, takisto ako v USA, ale neskôr vznikali nepokoje za osamostatnenie. Roku 1840 Briti zjednotili po anglicky hovoriacu provinciou Hornej Kanady a po francúzsky hovoriacu provinciu Dolnej Kanady. Anglokanaďania a Frankokanaďania sa obávali, že by ich mohli prepadnúť Spojené štáty, preto roku 1867 britský Severoamerický zákon vyhlásil Kanadu za domínium, samosprávny štát Britskej ríše. Bol vymenovaný britský generálny guvernér.I tu, tak ako v USA dochádzalo k rozširovaniu územia na západ i sever, kam viedli cesty mnohých zlatokopov. Krajina sa zjednotila s rozšírenými územiami roku 1885, keď bola dokončená kanadská tichomorská železnica.
Do roku 1905 bola väčšina dnešnej modernej Kanady začlenená do domínia.
Austrália:
V 19. storočí vznikol v Austrálii nový národ. Z Veľkej Británie sem bolo loďami deportovaných takmer 200 000 väzňov, aby si tu odpykali trest. Niektorí tu potom zakladali osady, chovali ovce. Prenikali ďalej do vnútrozemia - potrebovali viac pôdy. Tým sa dostali do konfliktu s pôvodným obyvateľstvom - kočovníkmi loviacimi bumerangmi a oštepmi žijúcimi tu už 50 000 rokov. Osadníci mnohých domorodcov zabili alebo vyhnali z pôdy. Ich počet klesol o 85%!V polovici 19. storočia sa mnohí ľudia sa hnali do Austrálie za zlatom. Počet obyvateľov sa zvyšoval a obývané už boli takmer všetky oblasti. Austrália bola rozdelená na viacero kolónií a počet prisťahovalcov vzrástol. Vznikali tu však vnútorné nepokoje medzi farmármi. V 90-tych rokoch britská vláda odsúhlasila samosprávu všetkým kolóniám, tie sa roku 1901 spojili do Austrálskeho zväzu (federácie) a hlavným mestom sa stala Canberra.
Nový Zéland:
Podobný osud ako austrálskych domorodcov postihol aj novovzélandských pôvodných obyvateľov - Maorov. Po príchode európskych prisťahovalcov ich veľa umrelo a bola im zaberaná pôda, ktorú Európania využívali na chov oviec. Tak vznikla na krátky čas medzi nimi vojna.
Nový Zéland bol anglickou kolóniou. roku 1907 sa stal domíniom Britskej ríše a situácia už bola pokojná - Európania tu žili spolu s menším počtom domorodcov.
India:
Británia považovala Indiu za "perlu koruny". Britské záujmy sa po prvý krát prejavili v 18. st. pôsobením Východoindickej spoločnosti, ktorá súperila o vedúce postavenie s Francúzskom, Portugalskom a Holandskom. Britská vláda zvýšila svoj záujem o indický subkontinent, keď sa vo Východoindickej spoločnosti zamestnal Robert Clive (1725-1774) a získal prostredníctvom nej značný majetok. Po roku 1784 vláda prijala niekoľko zákonov, ktorými sa odnímala právomoc Východoindickej spoločnosti, až kým v roku 1858 moc celkom nestrhla na seba. Tento rozľahlý subkontinent bol v tom čase rozdelený na Britskú Indiu so správou priamo podliehajúcou materskej krajine a kráľovstvá, v ktorých panovali miestny panovníci. Aj v týchto formálne samostatných štátoch si však Británia udržiavala silný vplyv. Medzi colnicami na hraniciach oboch území vysadili v dĺžke takmer 2000 kilometrov široký plot z tŕnia. Mal zabrániť Indom vyhnúť sa platenia daní, z ktorých sa najvyššia vyberala za soľ. V niektorých oblastiach jej výška dosahavola dvojmesačný príjem pracujúceho roľníka, čo, pravdaže viedlo k vzniku nepokojov. Ďalšie protesty vyvolávali nespravodlivé obchodné podmienky, v dôsledku ktorých sa britský tovar do Indie bez cla, ale na indický tovar pri vývoze do Británie bolo uvalené vysoké clo.
Británia neurobila nijaký pokus, ktorým by v Indii zaviedla rovnoprávnosť. Občania Británie zastávali kľúčové posty v ťažkopádnej byrokracii, ktorú v Indii zaviedli. Británia však Indii zanechala dedičstvo svojho právneho systému a inštitúcií. Istý pozorovateľ, zachytil postoje tých čias vo výroku: "India, ktorá pozná cestu ku štastiu a nezávislosti a ktorú sme obdarili naším poznaním a politickými inštitúciami, bude hrdým pamätníkom britskej zhovievavosti."
Indovia však vnímali túto situácii inak. Kolonizátori a Indovia žili vo svojich uzavretých komunitách a ich integrácia sa netolerovala. Angličtina sa zaviedla ako úradný jazyk Indie. V polovici 19. storočia Británia začala jednotky sipáhiov v Indii vyzbrojovať novými puškami, pri ktorých nabíjaní sa mali používať patróny napustené hovädzím lojom alebo bravčovou masťou, čo vyvolávalo nevôľu u vojakov hinduistickej a moslimskej viery v službách Británie. Roku 1857 sa vzbúrilo indické vojsko, pretože milióny Indov uverili, že Briti chcú presadiť kresťanstvo. Po zlikvidovaní vzbury britská vláda rozpustila Východoindickú spoločnosť a prevzala priamu kontrolu nad Indiou. Kráľovná Viktória bola v roku 1876 bola vyhlásená za cisárovnú a na jej zastupovanie bol vymenovaný miestokráľ. Indovia boli vylúčení z vyšších vládnych miest a armády, preto roku 1885 bol založený Indický národný kongres, aby donútil Britov zamestnávať v štátnej správe a zákonodarnom zbore viac Indov. Niektorí moslimskí Indovia podporovali Kongres, ale strach z hinduistickej nadvlády v nových inštitúciách viedol k odtrhnutiu moslimov a to viedlo k neúspechu.
Singapur: Na začiatku 18.st. začala rozširovať Veľká Británia svoje územia smerom do juhovýchodnej Ázie. V tomto období bol mladý britský správca Stamford Raffles vymenovaný za poručíka a guvernéra Jávy. Na ostrove zaviedol vlastníctvo pôdy a snažil sa zrušiť obchod s otrokmi. Po roku 1815, keď Holandsko znovu získalo Jávu, chcel Raffles založiť prístav, ktorý by lákal obchodníkov z čajom nielen z Číny, ale aj z iných krajín. Roku 1819 spolu s johorským sultánom v Malajzii pripravil oficiálne odstúpenie Singapuru Veľkej Británii.
Čína: Napriek tomu, že čínske úrady boli slabé a nefunkčné, všemožne sa snažili zabrániť obchodu s európskymi krajinami, ktoré používali prístavy Kanton a Šanghaj. Začiatkom 19. st. fajčilo už veľa Číňanov ľahko prístupnú drogu - ópium. Veľká Británia zásobovala Čínu touto drogou, ktorá sa pestovala v Indii, pričom Čína platila za ňu striebrom, čajom alebo hodvábom. V čínskej vláde prepukli obavy, že v krajine bude nedostatok striebra, ale hlavne sa obávala účinkov ópia na široké vrstvy obyvateľstva: na zavedení účinnej kontroly tohto obchodu však úplne stroskotala. Roku 1839 poslala čínska vláda do Kantonu svojho komisára Lin Ce-süa, ktorý tam spálil asi 20000 debien plných ópia dovezených z Veľkej Británie, a zakázala s touto krajinou podobný obchod. Tento zákaz viedol k vojne medzi Čínou a Britániou. V britsko-čínskej ópiovej vojne zaútočil britský parník Nemesis neďaleko Kantonu a zničil čínske lode. Silná britská flotila prinútila Čínu požiadať o mier. Podpísaním dohody v Nakingu roku 1842 sa vojna skončila a Honkong bol odstúpený Veľkej Británii.
Afrika: Británia zvyšovala aj svoj záujem o východnú a západnú Afriku, ale problémy sa najskôr vyskytli v klimaticky príjemnejšej Južnej Afrike. Roku 1814 Veľká Británia získala oficiálne holandskú Kapskú kolóniu, v ktorej žilo okolo 40 000 po holandsky hovoriacich usadlíkov bielej pleti. Väčšinu z nich tvorili farmári známi ako Búri. Mnohí z nich bývali mimo Kapského mesta vo východnej časti kolónie. Búri boli veľmi rozhorčení zmenami, ktoré presadzovala Veľká Británia, hlavne zrušením obchodu s otrokmi. V rokoch 1835-1837 viac než 14000 Búrov opustilo kolóniu a po veľkom utrpení založili dve republiky. Jednou z nich bol Transvaal bohatý na nerastné suroviny. Veľká Británia uznala obidve republiky roku 1850. Roku 1886 objavili vo Witwatersrande v juhoafrickej búrskej republike Transvaal zlato. Transvaalsky prezident Paulus Kruger zamestnal cudzincov, aby ťažili zlato, ale odmietol im poskytnúť akákoľvek politické práva. Roku 1895 Dr. Leonard Starr Jameson (1853-1917), juhoafrický politik škótskeho pôvodu, tajne podporený Cecilom Rhodesom, ktorý mal zálusk na transvaalske bohatstvo, priviedol do Transvaalu oddiel aby pomohol cudzím robotníkom zvrhnúť Krugerovu vládu. Bola to katastrofa. Jamesona a jeho mužov zajalo búrske vojsko. Rhodes upadol do nemilosti a vždy zlé vzťahmi medzi Britmi a Búrmi vyústili do vojny. Búrska vojna (1899-1902) sa skončila kapituláciou Búrov, ktorý sa vzdali republiky a stali sa britskou kolóniu. Povesť Británie vo svete sa poškvrnila zavedením koncentračných táboroch, v ktorých našlo smrť asi 20 000 búrskych žien a detí. Zahynuli aj ďalší čierni Afričania, ich obete však nikto nepočítal.
Francúzsko: V porovnaní so Španielskom a Portugalskom začínalo Francúzsko v koloniálnom súperení o územia pomaly. Jeho imperiálne snahy však čoskoro vyústili do vytvorenia mocnej ríše. Francúzsko bolo od 16.do 18.storočia jedným z kľúčových hráčov európskeho koloniálneho obdobia. Francúzski prieskumníci uskutočnili významné objavy v Amerike a z Francúzska vytvorili obrovskú ríšu. Koncom tohto obdobia však Francúzsko o väčšinu amerických dŕžav prišlo, alebo ich predalo. V oblasti Mexického zálivu si Francúzsko v roku 1682 robilo nároky na Louisianu, pomenovanú podľa Ľudovíta XIV.
Napoleon predal toto územie v roku 1803 Spojeným štátom, aby si uvoľnil ruky na presadzovanie svojich záujmov v Európe. Koncom obdobia Napoleonovej vlády zruinované francúzske impérium tvorili iba karibské ostrovy Martinique a Guadeloupe, ďalej dva ostrovy pri Newfoundlande, obchodné strediská v Senegale, Indii a ostrov Réunion. Neskôr pribudla aj Francúzska Guyana a stala sa jednou z najobávanejších trestaneckých kolónii vo svete. Desaťročie po traume, ktorú znamenala porážka Napoleona, sa Francúzom vrátila sebadôvera a v roku 1830 sa usídlili v Severnej Afrike. Porážka v prusko-francúzskej vojne v rokoch.1870-1871 ešte viac podnietila snahu Francúzov upevniť svoje národné povodenie. Keďže sila Pruska narastala, Francúzsko nemohlo v Európe naplniť svoje ambície, a tak sa jeho prioritou sa stalo nadobúdanie zámorských teritórií - kolónie mohli zvýšiť národnú hrdosť a priniesť bohatstvo.
Ázia: Francúzski misionári a obchodníci pôsobili vo Vietname už od 17. st., prvá imperiálna expanzia sa však začala až v roku 1858. Napoleon III. využil ako zámienku na inváziu prenasledovanie katolíckych misionárov zo strany miestnych panovníkov. Do roku 1862 Francúzsko obsadilo juh Vietnamu. Táto krajina bola obývaná iba riedko, bola však vhodná na zakladanie plantáží. Povzbudené takýmito možnosťami hospodárskeho využívania si Francúzsko podrobilo aj zvyšnú časť Vietnamu a napokon 1883 obsadilo Hanoj. Kambodža bola od roku 1863 protektorátom a Laos obsadili Francúzi v roku 1893. Vo väčšine týchto krajín ostali pri moci miestny vládcovia, boli však iba politickými bábkami a najzávažnejšie rozhodnutia prijímali francúzski úradníci v administratívno-správnych strediskách. Celý tento veľký región dostal pomenovanie Indočína (tzv. Indočínska únia). Začiatkom 19. st. sa tam už sťahovali celé rodiny - s nimi prichádzala aj európska technika, francúzska kultúra, vzdelania a kresťanská katolícka viera, ktoré sa rýchlo šírili medzi skupinami miestneho obyvateľstva.
Afrika: Tri oblasti v Afrike - Gabon, Francúzske Kongo a oblasť riek Ubangi-Šari - boli známe ako Francúzska rovníková Afrika. Na západnom pobreží sa pod francúzsku nadvládu dostali Pobrežie Slonoviny, Dahomé a Guinea, rovnako ako Senegal, Horná Volta (dnešná Burkina) a Čad. Po prudkých bojoch s obyvateľmi Madagaskaru sa aj tento ostrov v roku 1896 dostal pod správu Francúzska. V dôsledku úsilia rozšíriť svoje územie Alžírska prevzalo Francúzsko aj Tunisko na východnej hranici Alžírska a Maroko na západe. V Severnej Afrike sa Francúzi usídlili v roku 1830. Alžírsko, ktorého prevažnú časť územia tvoril horský masív Atlas a púšť a ktoré bolo kedysi súčasťou Osmanskej ríše, sa stalo pirátskym štátom. Od roku 1881 si ho Francúzi dôkladne podrobili: celú krajinu vyhlásili za súčasť Francúzska a uplatňovali v nej francúzske zákony.
Španielsko:
Španielske kolónie sa počas najväčšieho rozmachu Španielska rozprestierali od San Francisca až po rieku La Plata. Podľa súčasnej mapy to boli južná časť USA, Stredná Amerika, Venezuela, Peru a Čile. Ale všetko stroskotalo na zlej finančnej situácii kvôli mnohým vojnám a zlej politike. Najlukratívnejšie zamestnania na americkom kontinente mali vždy španielski prisťahovalci. Kreolom - potomkom koloniálnych Španielov sa ušli iba podradnejšie práce. Takáto politika bola, prirodzene, dlhodobo neudržateľná. Úplná oddanosť Španielsku slabla vo všetkých kolóniách a začali vznikať hnutia za nezávislosť. Cirkev podporovala vzdelávanie a uzatváranie manželstiev medzi otrokmi, pričom už rodiny ostávali nerozdelené. Rozširoval sa aj zvyk pri verejných oslavách prepúšťať otrokov. S rozmachom Anglicka a Holandska však jeho vplyv slabol a počas okupácie Francúzmi v rokoch 1808 až 1814 boli španielske kolónie odrezané od Španielska a po prvý raz sa v nich otvorene prejavil nacionalizmus.
Španieli sa takýmto snahám stavali na odpor. Napokon získali španielske teritóriá nezávislosť Peru a Mexiko v roku 1821, Bolívia v roku 1825 a Čile v roku 1818 takto: vláda španielskeho kapitána a čílskeho generála bola roku 1818 zvrhnutá. Odvtedy vládla junta alebo politická organizácia, ktorá bola dosadená španielskym kráľom Ferdinandom VII. Onedlho sa však vlády v Chile ujal republikánsky vodca José Miguel de Carrera. Roku 1814 ho vymenil ďalší republikán Bernardo O´Higgins, ktorý mal írsko-čílsky pôvod, čo spôsobilo oslabenie opozície republikánskeho hnutia a kráľovské vojská znova presadili španielsku vládu. José de San Martin, jeden z dvoch najvýznamnejších a najodhodlanejších bojovníkov za nezávislosť v Južnej Amerike, v januári roku 1817 previedol so svojím druhým veliteľom O´Higginsom cez Andy päťtisícovú armádu. Ich vojská zdolávali tieto veľhory na vozoch niekedy aj v 3000 metroch nadmorskej výšky. Vo februári nečakane napadli prekvapené španielske vojská a zvíťazili nad kráľovskou armádou v rozhodujúcej bitke pri Chabacou neďaleko Santiaga. Po druhom víťazstve pri meste Maipú Chile vyhlásilo 1. januára 1818 nezávislosť. O´Higgins ako prvý nezávislý panovník sa postavil na čelo krajiny a jeho vláda trvala 5 rokov.
Roku 1898 začala španielsko-americká vojna. Kuba bola španielskou kolóniou a Spojené štáty americké podporovali jej nezávislosť, pretože vyhovovala ich hospodárskym a imperiálnym záujmom. Po porážke v tejto vojne uznalo Španielsko nezávislosť Kuby a stratilo skoro všetky kolónie (okrem Kuby i Portoriko a Filipíny). Španielske kolónie v Afrike nemali strategický význam.
Portugalsko: Portugalsko získalo svoje kolónie vďaka vynikajúcim moreplavcom. Medzi najvýznamnejšie portugalské kolónie patrila Brazília. V roku 1789 vypuklo prvé povstanie proti portugalskej nadvláde, vtedy sa ho však podarilo potlačiť a boj za získanie autonómie sa pretiahol ešte o niekoľko desaťročí. V roku 1808, keď Portugalsko okupovali napoleonské vojská, portugalský kráľovský dvor sa uchýlil z Lisabonu do Ria de Janeira. V roku 1821 sa kráľ Ján VI. rozhodol vrátiť do pôvodného sídla a svojho syna Dona Pedra zanechal v Brazílii ako regenta. Ten pod vplyvom bratov Andrade de Silvovcov odmietol uznať obnovený koloniálny status, vyhlásil nezávislosť krajiny a roku 1822 sa dal ako Pedro I. korunovať za cisára. O 3 roky neskôr Portugalsko definitívne uznalo nezávislosť Brazílie. Postuponý proces oslobodzovania otrokov zavŕšil Zlatý zákon z roku 1888. Proti tomu sa vzbúrili plantážnici, ktorí dovtedy stáli na strane monarchie a prešli do tábora republikánov. Pod vplyvom hospodárskej krízy a nepokojov v armáde sa roku 1889 uskutočnil vojenský puč, ktorý viedol k zrušeniu cisárstva a k vyhláseniu Brazílskej republiky.
V Afrike to bola Angola, ktorá sa vtedy volala Kráľovstvo Kongo. Kráľ nadviazal vzťahy s Portugalskom v 15. storočí, situácia sa zmenila, keď Portugalci začali v 16. storočí dobývať vnútrozemie Kráľovstva, a tak sa dostalo pod portugalskú nadvládu. Konžská ríša sa rozpadla a zem naďalej slúžila ako zásobáreň otrokov pre Brazíliu. Otrokárstvo bolo zrušené už roku 1836, ale nepraktizovalo sa až od roku 1869 a vtedy stratila táto zem význam.
Holandsko: Holandsko sa sústredilo pri svojich výbojoch hlavne na Indonéziu. Holanďania začali od 16. storočia vytláčať pôvodných kolonizátorov - Portugalcov, ktorým nakoniec zostalo len územie Východného Timoru. Indonézia sa stala najvýznamnejšou holandskou kolóniou a holandská Východoindická spoločnosť založená v Batavii (dnešná Jakarta) v roku 1602 ovládala svetový obchod s korením až do polovice 18. stor. a ovplyvňovala celkový chod Indonézie. V priebehu 19. stor. došlo k niekoľkým povstaniam proti holandskej nadvláde. Bola však neúspešná a v dôsledku toho sa začiatkom 20.stor. začalo stále silnejšie presadzovať nacionalistické hnutie. Vznikli nové strany a organizácie usilujúce sa o nezávislosť Indonézie.
Medzi ďalšie holandské kolónie patril aj Surinam. Holandskí kolonisti sem prišli v roku1581. Pôvodnými obyvateľmi boli kmene Aravakov a Karibov, ktorí sa od začiatku dostali do postavenia otrokov. Holanďania tu zriadili početné bavlníkové a trstinové plantáže, kam privážali otrokov najmä z Afriky, čo sa prejavilo neskôr na rasovom zložení obyvateľstva. Od r. 1613 – 1667 patrilo územie pod samosprávu Británie a po podpise tzv. Bredského mieru sa v tomto roku stáva holandskou kolóniou pod názvom Holandská Guyana. V r. 1863 bolo zrušené na tomto území otroctvo. Po jeho zrušení prichádza mnoho nových osadníkov najmä z Indie a Indonézie.
Nemecko: Nemecko vstúpilo na cestu koloniálnej expanzie ako jedna z posledných veľmocí, za to bol vstup do Afriky náhly a rýchly. Od konca roku 1883 do začiatku roku 1885 získalokolónie v štyroch od seba vzdialených území – v Juhozápadnej Afrike (dnešnej Namíbii), v Togu, Kamerune a vo východnej Afrike. Bismarck dosť dlho váhal nad kolóniami, pretože sa nechcel dostať do sporu s Veľkou Britániou. Iniciatívu k teritoriálnej okupácii vzali na seba na začiatku súkromné spoločnosti, ktoré sa mali starať o zabrané územia na vlastné náklady a mať z nich i všetok zisk. V roku 1883 získala brémska firma F. A. E. Luderitz od miestnych náčelníkov v Juhozápadnej Afrike koncesiu na územie Angra Paquena, nazvané neskôr Luderitzov záliv. Luderitz požiadal Bismarcka o nemecký protektorát na tomto území. Na konci 80 rokov, keď vo všetkých nemeckých kolóniách vypukli povstania, zobrala správu nemecká vláda. Ponechala spoločnostiam iba ekonomické privilégia.
Ďalším motívom k prevzatiu priamej správy bolo to, že rozdelenie Afriky sa blížilo ku koncu. Bolo sa treba poponáhľať a pomocou silných vojenských oddielov obsadiť čo najväčšie územie. Od 90-tych rokov je získavanie kolónií jedným z hlavných cieľov nemeckej zahraničnej politiky, čo viedlo k neustále sa zostrujúcim rozporom ako s Francúzskom, tak hlavne s Veľkou Britániou. Veľký záujem prejavilo Nemecko o východnú Afriku, kde sa už od 60-tych rokov začali usadzovať nemeckí kolonialisti. V roku 1864 založil Karl Peters Zväz pre nemeckú kolonizáciu a začal uzatvárať dohody o protektoráte s miestnymi náčelníkmi z Tanzánii. Po dlhších rozporoch s Angličanmi, zo sultánom zo Zanzibaru a s Arabmi vyhlásilo Nemecko 1. januára 1891 nad Tanganikou protektorát. Veľká Británia s tým súhlasila až vtedy, keď Nemecko dalo súhlas s vyhlásením britského protektorátu v Ugande a v Zanzibaru. Vo svojich kolóniách nastolili nemeckí kolonizátori krutý a bezohľadný režim, snažiaci sa čo najrýchlejšie dosiahnuť čo najvyššie zisky. Afričania odpovedali na daňový útlak, nútené práce a rôzne iné formy vykorisťovania a útlaku povstaniami. K najväčšiemu patrilo povstanie Búširího v rokoch 1888-1889, ozbrojený odpor národnosti Hehe v rokoch 1891-1989, hnutia Madži-Madži v období 1904-1905 a ďalej vo východnej Afrike, povstanie Hotentotov, pod vedením Witbooia v rokoch 1891 až 1894 v Juhozápadnej Afrike a množstvo menších povstaní v Kamerune po celú dobu nemeckého koloniálneho panstva.
Belgicko: Druhým nováčikom v Afrike bol belgický kráľ Leopold II., ktorý podnikol kroky k tomu, aby si zaistil vládu v Kongu. Založil v Bruseli Medzinárodné združenie pre Kongo. Pôsobila v ňom pod jeho predsedníctvom rada finančníkov z rôznych európskych krajín. Je zaujímavé, že Leopold II., pri svojej koloniálnej aktivite nevystupoval ako belgický kráľ, ale ako súkromný podnikateľ. Nechcel z Konga urobiť belgickú kolóniu, ale chcel ho využiť len pre seba a pre svojich spoločníkov z Medzinárodného združenia. V roku 1885 bo vyhlásený Slobodný štát Kongo. Jeho hlavou bol Leopold II. Kongo a Belgicko tak mali personálnu úniu, Kongo zostalo majetkom Leopolda II. a jeho spoločníkov z Medzinárodného združenia. Bolo to najväčšie súkromné panstvo na svete.
Leopold II. začal ihneď zavadzať nový poriadok: zabavil obyvateľstvu všetky pozemky, donútil roľníkov, aby svoje produkty predávali za nízke ceny výsadným spoločnostiam a zaviedol nevoľníctvo: černosi nesmeli bez povolenia opúšťať svoje dediny a boli posielaní na nútené práce, kedykoľvek to miestna správa považovala za vhodné. Na obrovských plochách zriaďoval kaučukové plantáže, na ktoré boli nevoľnici násilím nahnaní. V Kongu sa s černochmi zachádzalo s takou brutalitou, že belgická vláda bola roku 1904 nútená vyslať vyšetrujúcu komisiu. Leopold II. nemal dostatok finančných prostriedkov, aby mohol sám spravovať tak rozsiahle územie. V roku 1908 Leopold predal svoju kolóniu belgickej vláde a Slobodný štát Kongo bol premenovaný na Belgické Kongo. Kolónia podliehala belgickému ministerstvu pre kolóniu a v jej cele bol postavený belgický generálny guvernér. Aj tak si Leopold II. a jeho rodina zachovali ako súkromný majetok skoro 1/6 rozlohy krajiny a bohaté podiely v rôznych akciových spoločnostiach.
Taliansko: Ako jeden z posledných vstúpilo na africkú scénu Taliansko. Keď Francúzi zmarili nádej na kolonizáciu Tuniska, obrátili talianski kolonialisti svoju pozornosť na východnú Afriku. V období 1882-1885 sa po rozpade egyptského afrického impéria zmocnili prístavu Masawy a jeho územia a zriadili tu kolóniu Eritreu. O niečo neskôr sa usadili i na somálskom pobreží. Ich hlavným cieľom bola Etiópia, ale ich plány stroskotali. V roku 1887 etiópsky cisár Ján IV. pripravil talianskemu vojsku porážku. Taliani sa v nasledujúcich rokoch snažili získať na svoju stranu vládcu provincie Šoa Minelika, ktorý bol Janovým súperom. Keď bol Menelik v roku 1889 vyhlásený etiópskym cisárom, Taliansko uzavrelo s ním zmluvu v Učali. V zmluve sa ale Taliani dopustili podvodu: v amharskom znení zmluvy stálo, ako bolo dohodnuté, že Etiópia má právo požiadať Taliansku vládu, aby ju zastupovala v zahraničí. Do Talianskeho znenia prepašovali zmenenú formuláciu, že Etiópia je povinná žiadať taliansku vládu, aby ju zastupovala v zahraničí. Podľa talianskeho znenia bol vlastne v Etiópii vyhlásený protektorát. Keď sa Menelik o tomto podvode dozvedel, zrušil zmluvu a prerušil s Talianskom všetky styky.
Rozdielna interpretácia tohto článku sa neskôr stala zámienkou k talianskemu vyhláseniu vojny Etiópii v roku 1896. V bitke pri Adwy (Adua) Menelik porazil na hlavu taliansky expedičný zbor, vyhnal talianov z krajiny a vtrhol do Eritreje.
Etiópia sa tak stala jedinou africkou krajinou, ktorá úspešne odrazila koloniálnu expanziu a dosiahla tým medzinárodné uznanie. Po tomto víťazstve začal Menelik rozširovať svoje panstvo na južnú oblasť, kde likvidoval mnoho menších štátov v Kaffe a Sidamu a obsadil veľké územie obývané Somálcami. Po porážke v Etiópii hľadali talianski kolonizátori nový objekt svojich expanzívnych chúťok. V 20. stor. už zostávalo v Afrike málo neokupovaných území. Cieľom sa stali turecké provincie Tripolsko a Kyrenaika, kde už koncom 19. stor. začal prenikať taliansky kapitál. V roku 1911 vypovedalo Taliansko vojnu Turecku a za krátky čas okupovalo všetky líbyjské prístavné mestá. Vo vnútrozemí, ale talianske vojská narazili na odpor tureckých posádok a potom na sanúsíjovských bojovníkov. Turecko bolo v roku 1912 nútené vzdať sa svojich afrických provincií a Taliansko tu zriadilo svoju kolóniu Líbyu .Jej úplné obsadenie im trvalo až do roku 1931, lebo líbyjci, a tak isto aj sanusíjovia, viedli dlhoročný boj proti kolonialistom, ktorý zvlášť po nástupe fašizmu v Taliansku používali barbarských a neľudských metód k pokoreniu líbyjského ľudu.
