Britské impérium: Austrálsky zväz, Nový Zéland, India, Barma, Hadramaut, Oman, Aden, Kuvajt, Malajzia, Borneo, Papua (Nová Guinea), Domínium Kanada, Britská Guyana, Juhoafrická únia, Bečuánsko, Južná Rodézia, Severná Rodézia, Britská východná Afrika, Uganda, Sudán, Egypt, Nigéria, Zlatonosné pobrežie, Sierra Leone, Gambia, Britské Somálsko

Francúzsko: Francúzska západná Afrika, Stredné Kongo, Francúzska rovníková Afrika, Madagaskar, Reúnion, Indočína, Martinique, Guadeloupe, Francúzska Guyana

Holandsko: Surinam, Indonézia

Nemecko: Nemecká juhozápadná Afrika, Kamerun, Togo, severná časť Papui

Španielsko: Rio de Oro (Západná Sahara), Maroko, Mexiko(od San Francisca po Mexiko), Nové Španielsko (Stredná Amerika), Nová Granada (Venezuela), Peru, Chile, Kuba, Portoriko, Filipíny

Portugalsko: Brazília, Angola, Mozambik,

Belgicko: Belgické Kongo

Taliansko: Talianske Somálsko, Eritrea

Britské impérium:

Napriek tomu, že Británia začala získať kolónie až sto rokov po tom, čo svoju ríšu začalo budovať Španielsko, v nasledujúcich 300 rokoch svoje zaostávanie vyrovnala, ba v koloniálnej politike neskôr predstihla všetky ostatné európske veľmoci.

Desaťročia pred prvou svetovou vojnou bola Británia veľmocou s najväčším územím. V období jej vrcholného rozmachu k nej patrila takmer štvrtina celej zemegule a riadila životy vyše 400 miliónov ľudí. V tomto období Británia v rozličnej miere ovplyvňovala všetky svetadiely.

Kľúčom ku britskému úspechu pri získavaní a udržiavaní nových území v zámorí bola silná tradícia more plavby a pomerne výkonná organizácia. Mohutné vojenské loďstvo Británie sa vyvinulo stáročiami pri zápolení s inými európskymi veľmocami, najmä Španielskom, Francúzskom a Holandskom. Koncom 19. st. sa so svetovým vplyvom Británie nemohla porovnávať nijaká iná krajina.

Hybnou silou bol obchod. Ako poznamenal Napoleon, Británia bola krajinou obchodníkov a zúrivo bránila cesty, ktoré považovala za dôležité pri obchodovaní. Halford Mackinder (1861-1947) na sklonku 19. st. poznamenal: "Voľný obchod je politikou silných." Pre Britov bolo teda dôležité, aby na rozličných miestach sveta vybudovali strategické oporné body, ktoré mali strážiť námorné trasy a obchodné prístavy. Tieto prístavy im často slúžili ako odrazové mostíky ku kolonizácii vnútrozemia. Takto vznikli Kanada, Austrália, Nový Zéland, Singapur a mnohé iné krajiny. Formálnou hlavou tejto ríše bol britský panovník. V období zenitu Britskej ríše panovala kráľovná Viktória (p. 1837-1901). Korunovali ju ako osemnásťročnú a vládla vyše 60 rokov. Británia bola povestná svojou koloniálnou starostlivosťou: keď sa lord Kitchner (1850-1916) v roku 1899 ujal správy v Sudáne, zaviedol ústavu, ktorá platila, až kým Sudán v roku 1956 nezískal nezávislosť.
Mnohé bývalé kolónie v celom svete sa rozhodli ponechať si právny systém založený na britskom práve až do súčasnosti.

Kanada:

V 18. storočí sem prišli Európania, hlavne Francúzi a Angličania. Vzniknuté štáty boli ich kolóniami. Keď Briti roku 1763 porazili v sedemročnej vojne Francúzov, prevzali nad celou Kanadou kontrolu. Roku 1791 bola krajina rozdelená na územia hovoriace po francúzsky a po anglicky. I tu, takisto ako v USA, ale neskôr vznikali nepokoje za osamostatnenie. Roku 1840 Briti zjednotili po anglicky hovoriacu provinciou Hornej Kanady a po francúzsky hovoriacu provinciu Dolnej Kanady. Anglokanaďania a Frankokanaďania sa obávali, že by ich mohli prepadnúť Spojené štáty, preto roku 1867 britský Severoamerický zákon vyhlásil Kanadu za domínium, samosprávny štát Britskej ríše. Bol vymenovaný britský generálny guvernér.I tu, tak ako v USA dochádzalo k rozširovaniu územia na západ i sever, kam viedli cesty mnohých zlatokopov. Krajina sa zjednotila s rozšírenými územiami roku 1885, keď bola dokončená kanadská tichomorská železnica.
Do roku 1905 bola väčšina dnešnej modernej Kanady začlenená do domínia.

Austrália:

V 19. storočí vznikol v Austrálii nový národ. Z Veľkej Británie sem bolo loďami deportovaných takmer 200 000 väzňov, aby si tu odpykali trest. Niektorí tu potom zakladali osady, chovali ovce. Prenikali ďalej do vnútrozemia - potrebovali viac pôdy. Tým sa dostali do konfliktu s pôvodným obyvateľstvom - kočovníkmi loviacimi bumerangmi a oštepmi žijúcimi tu už 50 000 rokov. Osadníci mnohých domorodcov zabili alebo vyhnali z pôdy. Ich počet klesol o 85%!V polovici 19. storočia sa mnohí ľudia sa hnali do Austrálie za zlatom. Počet obyvateľov sa zvyšoval a obývané už boli takmer všetky oblasti. Austrália bola rozdelená na viacero kolónií a počet prisťahovalcov vzrástol. Vznikali tu však vnútorné nepokoje medzi farmármi. V 90-tych rokoch britská vláda odsúhlasila samosprávu všetkým kolóniám, tie sa roku 1901 spojili do Austrálskeho zväzu (federácie) a hlavným mestom sa stala Canberra.

Nový Zéland:

Podobný osud ako austrálskych domorodcov postihol aj novovzélandských pôvodných obyvateľov - Maorov. Po príchode európskych prisťahovalcov ich veľa umrelo a bola im zaberaná pôda, ktorú Európania využívali na chov oviec. Tak vznikla na krátky čas medzi nimi vojna.

Nový Zéland bol anglickou kolóniou. roku 1907 sa stal domíniom Britskej ríše a situácia už bola pokojná - Európania tu žili spolu s menším počtom domorodcov.

India:

Británia považovala Indiu za "perlu koruny". Britské záujmy sa po prvý krát prejavili v 18. st. pôsobením Východoindickej spoločnosti, ktorá súperila o vedúce postavenie s Francúzskom, Portugalskom a Holandskom. Britská vláda zvýšila svoj záujem o indický subkontinent, keď sa vo Východoindickej spoločnosti zamestnal Robert Clive (1725-1774) a získal prostredníctvom nej značný majetok. Po roku 1784 vláda prijala niekoľko zákonov, ktorými sa odnímala právomoc Východoindickej spoločnosti, až kým v roku 1858 moc celkom nestrhla na seba. Tento rozľahlý subkontinent bol v tom čase rozdelený na Britskú Indiu so správou priamo podliehajúcou materskej krajine a kráľovstvá, v ktorých panovali miestny panovníci. Aj v týchto formálne samostatných štátoch si však Británia udržiavala silný vplyv. Medzi colnicami na hraniciach oboch území vysadili v dĺžke takmer 2000 kilometrov široký plot z tŕnia. Mal zabrániť Indom vyhnúť sa platenia daní, z ktorých sa najvyššia vyberala za soľ. V niektorých oblastiach jej výška dosahavola dvojmesačný príjem pracujúceho roľníka, čo, pravdaže viedlo k vzniku nepokojov. Ďalšie protesty vyvolávali nespravodlivé obchodné podmienky, v dôsledku ktorých sa britský tovar do Indie bez cla, ale na indický tovar pri vývoze do Británie bolo uvalené vysoké clo.

Británia neurobila nijaký pokus, ktorým by v Indii zaviedla rovnoprávnosť. Občania Británie zastávali kľúčové posty v ťažkopádnej byrokracii, ktorú v Indii zaviedli. Británia však Indii zanechala dedičstvo svojho právneho systému a inštitúcií. Istý pozorovateľ, zachytil postoje tých čias vo výroku: "India, ktorá pozná cestu ku štastiu a nezávislosti a ktorú sme obdarili naším poznaním a politickými inštitúciami, bude hrdým pamätníkom britskej zhovievavosti."

Indovia však vnímali túto situácii inak. Kolonizátori a Indovia žili vo svojich uzavretých komunitách a ich integrácia sa netolerovala. Angličtina sa zaviedla ako úradný jazyk Indie. V polovici 19. storočia Británia začala jednotky sipáhiov v Indii vyzbrojovať novými puškami, pri ktorých nabíjaní sa mali používať patróny napustené hovädzím lojom alebo bravčovou masťou, čo vyvolávalo nevôľu u vojakov hinduistickej a moslimskej viery v službách Británie. Roku 1857 sa vzbúrilo indické vojsko, pretože milióny Indov uverili, že Briti chcú presadiť kresťanstvo. Po zlikvidovaní vzbury britská vláda rozpustila Východoindickú spoločnosť a prevzala priamu kontrolu nad Indiou. Kráľovná Viktória bola v roku 1876 bola vyhlásená za cisárovnú a na jej zastupovanie bol vymenovaný miestokráľ. Indovia boli vylúčení z vyšších vládnych miest a armády, preto roku 1885 bol založený Indický národný kongres, aby donútil Britov zamestnávať v štátnej správe a zákonodarnom zbore viac Indov. Niektorí moslimskí Indovia podporovali Kongres, ale strach z hinduistickej nadvlády v nových inštitúciách viedol k odtrhnutiu moslimov a to viedlo k neúspechu.