Aby nedvojzmyselne deklaroval svoje stanovisko, pozval nuncius Ritter v predvečer voľby dr. Edvarda Beneša na večeru, čo okázalo oznamovala celá vládna tlač. Napokon Hlinku presviedčal aj ministerský predseda a dávny priateľ dr. Milan Hodža, pretože slovenskí agrárnici sa na rozdiel od svojho pražského centra rozhodli podporovať Beneša. Hlinku prehovárali aj prívrženci umierneného krídla v jeho strane, medzi ktorých patril dr. Jozef Buday, dr. Martin Sokol a dr. Jozef Tiso. Napokon Hlinkovi oznámili, že Benešov protikandidát váha, či má svoju kandidatúru stiahnuť. Parlamentný klub HSĽS zasadal v týchto dňoch permanentne, zbierali a prehodnocovali sa tu najrôznejšie stanoviská a názory. Všeobecne sa považovali záruky za splnenia slovenských národných požiadaviek, ako ich predkladala HSĽS. Až ráno v deň volieb sa rozhodli poslanci a senátori HSĽS ovplyvnení Hlinkom definitívne za voľbu dr. Edvarda Beneša. Keď sa to dozvedel prof. Němec, odvolal svoju kandidatúru. 18.12.1935 bol teda minister Beneš zvolený za prezidenta Československa. V januári 1936 dostala HSĽS návrh na vstup do vlády. Vedenie poverilo rokovaním o tejto veci s predsedom vlády Milanom Hodžom delegáciu, ktorú viedol dr. Karol Mederly. Delegácia mala ešte v čerstvej pamäti vývoj, ktorý nasledoval po vstupe HSĽS do vlády v roku 1927. Preto striktne trvala na svojich požiadavkách. Tentoraz urobila vláda a prezident Beneš vážnu chybu, že neboli ochotní utvárať v období kritickom pre existenciu Československa podmienky pre riešenie kľúčových a maximálne aktuálnych otázok, medzi ktoré na prvom mieste patril balík problémov označovaný ako slovenská otázka. Išlo v podstate o plnohodnotné zrovnoprávnenie Slovákov s Čechmi v štátoprávnom postavení, v ekonomike aj kultúre a školstve. Napriek tomu, že slovenské autonomistické strany aj slovenskí agrárnici Beneša podporili, nebol ochotný ani len pripustiť existenciu samobylého slovenského národa, tobôž seriózne rokovať o požiadavkách slovenských politických prúdov. On aj premiér Hodža sa domnievali, že celý problém nazývaný slovenská otázka vyriešia tým, že prehovoria vedúcich činiteľov HSĽS, najmä Hlinku, aby opäť vstúpili do vlády. To už však neprichádzalo do úvahy. Hlinkova slovenská ľudová strana dostávala v tomto období už oveľa aktuálnejšie a výhodnejšie ponuky. Vláda, a najmä štátny byrokratický aparát (ministerstvá), svojím prinajmenšom nerozhodným a zdĺhavým postupom pri riešení konkrétnych vážnych problémov Slovenska poskytovali argumenty opozícií. V podstate brzdili hospodársky, a tým aj sociálny a kultúrny rozvoj Slovenska.