Andrej Hlinka posledné dni

VYÚSTENIE POLITICKEJ KRÍZY PRED HLINKOVOU SMRŤOU

V polovici 30 rokov sa Andrej Hlinka priamo angažoval do voľby prezidenta republiky. V tlači politických strán sa už 26.11.1935 objavili prvé správy, že T.G. Masaryk v súvislosti s vážnym ochorením a vzhľadom na svoj vek oznámil ministerskému predsedovi Hodžovi, že sa chce vzdať svojej funkcie (odstúpil 14.12.1935). Navrhol, aby sa jeho nástupcom stal dr. Eduard Beneš. Za Benešovú kandidatúru sa ihneď postavil celý blok socialistických strán aj komunisti. Agrárna a živnostenská strana navrhovali však protikandidáta prof.dr. Bohumila Němca. Jeho kandidatúru podporovali aj nemecké a maďarské nacionalistické strany. Voľba prezidenta sa mala stať vážnym súbojom politických blokov : demokratického a socialistického tábora proti pravicovým stranám. Jej výsledok mohol zvrátiť vnútropolitický charakter a ďalší vývoj v štáte. Jazýčkom na váhach medzi obidvoma prúdmi sa stali katolícke strany : Československá strana lidová a HSĽS. V tejto situácii bolo neobyčajne dôležité, na ktorú stranu sa prikloní Hlinka. Predseda HSĽS síce nechcel voliť Beneša, ale ani Benešov protikandidát nebol preňho nebol príťažlivý. V politických kruhoch prívržencov obidvoch táborov nastal priam boj o získanie Hlinkovho súhlasu. Na Benešov popud navštívil jeho poradca pápežský komorník dr. J. Rückel 1.12.1935 Andreja Hlinku v Ružomberku. Oznámil mu, že prichádza s vedomím pražskej pápežskej nunciatúry, a pripomenul Benešove zásluhy na príprave a priebehu celosvetového katolíckeho zjazdu, ktorý sa konal v Prahe. Výsledkom Rücknelovej misie bol Hlinkov prísľub, že po porade s parlamentným klubom HSĽS Beneša navštívi a bude robiť všetko pre jeho zvolenie. V Prahe však navštívil Hlinka aj čelného predstaviteľa agrárnej strany Rudolfa Berana, ktorý ho presviedčal, aby Beneša nevolil, lebo je to ateista a ľavicový človek. Hlinka sa cítil zaskočený. Išlo mu o záujmy cirkvi a začal sa obávať, že Beneš nebude katolicizmu priať. Dr. Rückel sa však s Hlinkom opäť stretol a sám ho odviedol k Benešovi. Pri stretnutí s Benešom sa Hlinka v mnohom s ním zhodol a vplyv Berana sa zdal byť zneškodnený. Beran však začal intenzívne rokovať s Hlinkovým blízkym spolupracovníkom Sidorom, pretože vedel, že mu Hlinka absolútne dôveruje. Vo verejnosti sa začalo predpokladať, že sa HSĽS predsa len prikloní na stranu Němca. Do udalostí však zasiahol pápežský nuncius. Pozval si troch slovenských biskupov a oznámil im, že pápežská stolica si praje Benešovu voľbu.

Aby nedvojzmyselne deklaroval svoje stanovisko, pozval nuncius Ritter v predvečer voľby dr. Edvarda Beneša na večeru, čo okázalo oznamovala celá vládna tlač. Napokon Hlinku presviedčal aj ministerský predseda a dávny priateľ dr. Milan Hodža, pretože slovenskí agrárnici sa na rozdiel od svojho pražského centra rozhodli podporovať Beneša. Hlinku prehovárali aj prívrženci umierneného krídla v jeho strane, medzi ktorých patril dr. Jozef Buday, dr. Martin Sokol a dr. Jozef Tiso. Napokon Hlinkovi oznámili, že Benešov protikandidát váha, či má svoju kandidatúru stiahnuť. Parlamentný klub HSĽS zasadal v týchto dňoch permanentne, zbierali a prehodnocovali sa tu najrôznejšie stanoviská a názory. Všeobecne sa považovali záruky za splnenia slovenských národných požiadaviek, ako ich predkladala HSĽS. Až ráno v deň volieb sa rozhodli poslanci a senátori HSĽS ovplyvnení Hlinkom definitívne za voľbu dr. Edvarda Beneša. Keď sa to dozvedel prof. Němec, odvolal svoju kandidatúru. 18.12.1935 bol teda minister Beneš zvolený za prezidenta Československa. V januári 1936 dostala HSĽS návrh na vstup do vlády. Vedenie poverilo rokovaním o tejto veci s predsedom vlády Milanom Hodžom delegáciu, ktorú viedol dr. Karol Mederly. Delegácia mala ešte v čerstvej pamäti vývoj, ktorý nasledoval po vstupe HSĽS do vlády v roku 1927. Preto striktne trvala na svojich požiadavkách. Tentoraz urobila vláda a prezident Beneš vážnu chybu, že neboli ochotní utvárať v období kritickom pre existenciu Československa podmienky pre riešenie kľúčových a maximálne aktuálnych otázok, medzi ktoré na prvom mieste patril balík problémov označovaný ako slovenská otázka. Išlo v podstate o plnohodnotné zrovnoprávnenie Slovákov s Čechmi v štátoprávnom postavení, v ekonomike aj kultúre a školstve. Napriek tomu, že slovenské autonomistické strany aj slovenskí agrárnici Beneša podporili, nebol ochotný ani len pripustiť existenciu samobylého slovenského národa, tobôž seriózne rokovať o požiadavkách slovenských politických prúdov. On aj premiér Hodža sa domnievali, že celý problém nazývaný slovenská otázka vyriešia tým, že prehovoria vedúcich činiteľov HSĽS, najmä Hlinku, aby opäť vstúpili do vlády. To už však neprichádzalo do úvahy. Hlinkova slovenská ľudová strana dostávala v tomto období už oveľa aktuálnejšie a výhodnejšie ponuky. Vláda, a najmä štátny byrokratický aparát (ministerstvá), svojím prinajmenšom nerozhodným a zdĺhavým postupom pri riešení konkrétnych vážnych problémov Slovenska poskytovali argumenty opozícií. V podstate brzdili hospodársky, a tým aj sociálny a kultúrny rozvoj Slovenska.

Zároveň podlamovali úsilie pročesko-slovenských politikov a inštitúcií na Slovensku. Namiesto toho, aby sa v napätej medzinárodnej situácií všetkými prostriedkami usilovali konsolidovať štát, uvoľňovali priestor pôsobeniu krajne opozičných protivládnych síl, a tým spôsobovali aj rast politického napätia na Slovensku. Je pochopiteľné, že túto situáciu využili antičeko-slovenské sily v zahraničí, ktoré už dávno neskrývali svoju nevôľu voči priemyselne vyspelému, demokratickému a na danú situáciu v rozbúrenej Európe aj výrazne konsolidovanému Československu. Koncom 30 rokov sa omnoho intenzívnejšie zaujímali o činnosť protivládnych opozičných prúdov v Československu so zámerom zneužiť ich na svoje ciele, t.j. na rozbitie republiky. Nie náhodou prejavila poľská vláda v tomto období mimoriadny záujem aj o Andreja Hlinku a v roku 1937 mu udelila vysoké poľské vyznamenanie Polonia Restituta. Krakovskí intelektuáli a politici zorganizovali Hlinkovi pri tejto príležitosti cestu po Poľsku. Hlinku sprevádzal Karol Sidor, ktorý udržiaval aktívne styky s poľskými protičesko-slovensky zameranými politikmi už od druhej polovice 20 rokov, neskôr priamo s ministrom zahraničných vecí Józefom Beckom. Poľská vláda ustanovila v rámci svojho ministerstva zahraničných vecí skupinu špecialistov, ktorí analyzovali úsilie autonomistických slovenských opozičných politických prúdov. Sústrednú pozornosť venovali najmä činnosti Vojtecha Tuku. Je pravda, že aj v Československu nachádzala po roku 1930 azyl poľská protivládna opozícia. Československé vládne orgány im poskytovali priestor pre politickú činnosť, pretože v nich videli politickú reprezentáciu budúceho poľského štátu po páde sanačného režimu. Poľský minister Beck a jeho spolupracovníci podporovali však slovenskú opozíciu preto, lebo verili, že s jej pomocou urýchlia zánik svojho nepohodlného suseda Československej republiky. S podobným cieľom rozvíjali činnosť aj protičesko-slovenské revizionistické prúdy v Maďarsku.

Kritická situácia pre československý štát nastala po 5.11.1937. V tento deň nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler informoval hlavných veliteľov a ministra zahraničných vecí o svojich najbližších agresívnych plánoch. Bolo zrejmé, že po pripravovanej anexii Rakúska bude na programe Československo. Zostrená medzinárodná atmosféra vystupňovala aj vnútropolitické rozpory v československom štáte na prahu jubilejného roku 1938. HSĽS vstupovala do roku 20 výročia vzniku republiky v znamení hesla V novom roku do útoku.

V prejavoch jej čelných predstaviteľov, Andreja Hlinku nevymíňajúc, odznievali slová o tom, že ak dosiahnu v krátkom čase realizáciu svojich požiadaviek, dajú zbohom Prahe.

Henleinova sudetonemecká strana začala na podnet svojich ríšskych nacistických patrónov organizovať jednotný opozičný front nezávislosti. Išlo o utvorenie bloku krajne pravicových politických strán národnostných menšín, ktoré chceli pritiahnuť k spolupráci aj HSĽS. Rokovali s Hlinkom v Ružomberku, odovzdali mu národnostný štatút, ktorý ako svoje ultimatívne požiadavky predkladali vláde. Hlinka do týchto rokovaní zasvätil iba najbližší okruh spolupracovníkov. O niekoľko dní, 1.3.1938 priniesol Slovák článok s názvom Hlinka o bloku autonomistov. Písalo sa v ňom, že 27.2.1938 sa zišli na ružomberskej fare najbližší spolupracovníci Andreja Hlinku. Hovorili o programe HSĽS na najbližšie obdobie a zaoberali sa aj otázkou prípravy spoločného frontu. Hlinka pri tejto príležitosti povedal : …vždy som hlásal potrebu spojenia sa všetkých, ktorí na Slovensku žijú a chcú tu lepšiu budúcnosť. Vždy som si želal jednotný autonomistický front všetkých obyvateľov Slovenska. Dnes toto želanie dostáva určitejšie rysy. Sejba naša prináša dobrú úrodu. Myšlienka jednotného frontu všetkých autonomistov dozrela natoľko, že sa hlásia k nám Nemci, Maďari i Rusíni. Uznávajú prvenstvo Slovákov na Slovensku a vodcovskú úlohu slovenských autonomistov v boji za autonómiu i v budúcom autonomistickom Slovensku. Konrád Henlein uznáva veľkú úlohu katolicizmu v boji proti boľševicizmu, ktorý ohrozuje kresťanskú kultúru. Súhlasí s nimi, čo sa týka otázky práv samobytných národov, ktorým sa má ako celku priznať právna osobnosť. Ján Esterházy za Maďarov osvedčil sa, že uznáva vedúcu úlohu a vedúce postavenie Slovákov aj Rusínov. My tieto osvedčenia vítame a podobne osvedčujeme, že sa budeme držať zásady uni cuiqve suum. Každému, čo mu patrí. Len na tomto kresťanskom a spravodlivom základe bude možnosť skonsolidovať republiku a pomery, ktoré československé strany konsolidovať nevedeli. Skonsolidujeme ich my…

Vytvorením frontu nezávislosti sa mali splniť dávne túžby predovšetkým maďarských menšinových strán. Spokojní boli aj revizionistickí politici priamo v Maďarsku. Podarilo sa im prekaziť aj ďalšie rokovania medzi československou vládou a delegáciou HSĽS o vstupe do vládnej koalície. Napokon je zrejmé, že vedenie HSĽS už v tomto období – na rozdiel od roku 1936, čiže od mesiacov, ktoré nasledovali po prezidentských voľbách – ani nejavilo skutočný záujem o spoluúčasť vo vláde.

V Slováku publikované informácie o spolupráci HSĽS s menšinovými, v tom čase už jednoznačne protištátnymi politickými prúdmi a náznaky kooperácie HSĽS s antičeskoslovenskými silami v zahraničí znížili popularitu ľudovej strany medzi demokratickými a pročeskoslovenskými občanmi na Slovensku. Prejavilo sa to vo voľbách do obcí v máji a júni 1938. Podľa najnovších výskumov získali v týchto voľbách najväčší úspech slovenské politické prúdy, ktoré išli pod jednu kandidátku pod názvom Slovenská jednota za Československú republiku a demokraciu. Do tejto koalície sa zapojili agrárnici, sociálni demokrati, národní socialisti, živnostníci, slovenské členstvo Československej strany lidovej vedené Martinom Mičurom, Slovenská národná strana a Národní zjednocení. Dosiahli 43,93 % hlasov, zatiaľ čo HSĽS 26,93 % hlasov. Voľby odhalili, že HSĽS bola aj v roku 1938 najväčšou politickou stranou na Slovensku, hoci nemala podporu ani tretiny slovenského obyvateľstva. Za tejto situácie mohla ťažko hovoriť v mene Slovenska a Slovákov. V rušnom lete 1938 vyvrcholila celoživotná aktivita Andreja Hlinku. Hoci oslabený vysokým vekom a chorobou, predsa dodal svojou prítomnosťou osobitný lesk veľkej autonomistickej manifestácii v Bratislave na Turíce 1938.

POSLEDNÉ DNI HLINKOVHO ŽIVOTA

HSĽS pripravovala túto veľkú akciu ako jubilejné oslavy pri príležitosti 20. výročia podpísania Pittsburskej dohody. Pozvala na ne aj delegáciu amerických Slovákov, ktorí mali priniesť originál tohoto dokumentu s kľúčovým postavením v politike HSĽS. Pricestovali cez Poľsko, v Gdyni ich vítali dve skupiny z Československa. Vládnu delegáciu viedol československý vyslanec dr. Juraj Slávik a delegáciu HSĽS dr. Jozef Buday a Jozef Sivák. Bol v nej aj Karol Sidor. Vlastná turíčna manifestácia spojená so sprievodom, ktorý prechádzal Bratislavou, sa odohrala 5.6.1938. Bola posledná veľká akcia, na ktorej sa zúčastnil ťažko chorý Andrej Hlinka, ktorý iste už pociťoval , že plameň jeho života dohorieva.

Hoci manifestácia bola naozaj veľkolepá, turíčne oslavy, pri príležitosti ktorých HSĽS predložila Národnému zhromaždeniu svoj tretí návrh na autonómiu Slovenska, nemali taký ohlas ako demonštrácia v Nitre v roku 1933. Navyše hneď na druhý deň nasledovala manifestácia, ktorú usporiadali agrárnici. Obe manifestácie boli vyrovnanými politickými akciami s približne rovnakým počtom účastníkov. Pre Bratislavu a jej okolie znamenali mimoriadne veľa. Také rozsiahle politické udalosti sa do tých čias na území mesta nekonali. On sám, hoci od neho mnohí politici napriek jeho veku očakávali ešte veľa, dobojovával v júli a v prvej polovici augusta svoj posledný životný zápas.

Pri ťažko chorom predsedovi HSĽS sa striedali jeho najbližší spolupracovníci ako Karol Sidor, bratia Mederlyovci a biskup Ján Vojtaššák. Neskôr prišli aj oficiálni zástupcovia vedenia strany dr. Jozef Tiso, Jozef Sivák, dr. Martin Sokol a za mládež Jozef Kirschbaum. Dňa 8.7.1938 previezli ťažko chorého Andreja Hlinku do bratislavského Kochovho sanatória. Poslanec dr. Gejza Medrický privolal k chorému známeho odborníka prof. dr. E. Filu, ktorý si neskôr spomínal na tieto chvíle: …už výsledok prvého vyšetrenia presvedčil ma, že stav Andreja Hlinku je veľmi vážny. Veď už zbežné vyšetrenie vyčerpalo ho natoľko, že mi úplne bezvládny klesol do postele. Keďže išlo o chorobu ľadvín a pridružených ústrojov, pozvali sme ku konzultácii aj kolegu prof. Jakšyho a započali sme radikálne liečenie. Klinické vyšetrenie, ktoré sme spolu urobili, ukázalo, že ide o starú chorobu ľadvín s následkami veľmi povážlivými na celom organizme. Videli sme, že choroba dosiahla také štádium, v ktorom je ľudská námaha a pomoc márna. Mali sme veľa starostí, aby nám vydržal aspoň transport do Ružomberka, keď sme si so základnou chorobou nevedeli rady. Andrej Hlinka ako trpezlivý pacient podroboval sa dobrovoľne všetkým lekárskym krokom, často veľmi nepríjemným a bolestivým injekciám, bez najmenšieho odporu, ale plný nádeje, že mu zdravie skoro prinavrátime a že sa bude môcť vrátiť na čelo bojujúceho slovenského národa.

Dňa 21.7. odviezli Andreja Hlinku nočným rýchlikom do Ružomberka, kde 16.8.1938 umrel. Nad jeho rakvou sa vystriedalo veľa rečníkov. Predsedníctvo HSĽS vydalo v deň pohrebu Andreja Hlinku vyhlásenie, v ktorom sľúbilo, že bude pokračovať v boji za uskutočnenie Hlinkových snov a ním propagovaného programu, najmä v zápase za autonómiu Slovenska.

Z prejavov, ktoré odzneli nad rakvou zosnulého, rovnako ako z článkov, ktoré v tom čase priniesli denníky politických strán, vysvitá, že už Hlinkovi súčasníci si uvedomovali, akú pozoruhodnú osobnosť slovenský politický život stratil. V auguste 1938 odišiel navždy ružomberský farár, poslanec Národného zhromaždenia, predseda ľudovej strany, predseda akciových spoločností tlačiarenských podnikov a ružomberskej Ľudovej banky. Na scénu československého politického diania sa už nevrátil jediný zo slovenských politikov, ktorého meno presiahlo hranice krajiny už za Rakúsko Uhorska. POUŽITÁ LITERATÚRA

Bártlová., A. : Andrej Hlinka, Obzor, Bratislava 1991.