Demokratická republika Rakúsko je spolkový štát s 9 spolkovými krajinami:

Burgenland, Kärnten, Niederösterreich(Dolné Rakúsko), Oberösterreich (Horné Rakúsko), Salzburg, Steiermark(Štajersko), Tirol(Tirolsko), Vorarlberg(Predné Albersko), Wien(Viedeň).

Hlavné mesto je Viedeň. Spolkový prezident ako hlava štátu (toho času Dr. Heinz Fischer) a zákonodarné orgány (Národná rada
a 9 krajinských parlamentov) sú volené priamo občanmi. Zákonodarstvo Spolku je vykonávané Parlamentom a Spolkovou radou. Zákonodarstvo na úrovni jednotlivých krajín je vykonávané krajinskými snemami.

Rakúska spolková ústava prijatá Národným zhromáždením 1.októbra 1920 a novelizovaná 7.12. 1929. Jedným z najznámejších ústavných zákonov je Ústavný zákon o neutralite Rakúska z 26. októbra 1955 a preto je 26. október štátnym sviatkom, kedy sa konajú vojenské prehliadky po celej krajine.

Hlavou štátu je prezident, ktorý má ale relatívne slabé postavenie. Je volený priamo na obdobie 6 rokov a nemôže pochádzať z kráľovských rodov, ktoré vládli v R-U.

Spolkové zhromaždenie sa skladá z hornej komory – Spolková Rada a dolnej komory – Národná Rada. Volebný systém je
proporčný. 183 poslancov Národnej rady sú volení každé 4 roky priamo. Spolkové snemy su volené obyvateľmi jednotlivých spolkových krajín. Z týchto spolkových snemov sú 64 zástupcovia vyslaní do Spolkovej Rady. Z celoštátnych volieb 1.10.2006 vzišlo takéto rozdelenie mandátov: SPÖ 68, ÖVP 66, GRÜNE 21, FPÖ 21, BZÖ 7.


Rakúske strany v Národnej Rade

Sozialdemokratische Partei Österreichs (Sociálno – demokratická strana) 35,34%, 68 Mandátov

Österreichische Volkspartei (Rakúska ľudová strana) 34,33%, 66 Mandátov

Die Grünen - Die Grüne Alternative (Zelení) 11,05%, 21 Mandátov

Freiheitliche Partei Österreichs (Slobodná strana) 11,04%, 21 Mandátov

Die Freiheitlichen - Liste Westenthaler – BZÖ(Slobodní – zoznam Westenthaler) 4,11%, 7 Mandátov


Po celoštátnych voľbách v roku 1999 sa do Národnej rady dostali 4 strany (SPÖ, FPÖ, ÖVP, Die Grünen). Prvý krát v histórii
Druhej republiky (po 1945) postavili FPÖ a ÖVP koaličnú vládu pod vedením spolkového kancelára Wolfganga Schüssela (ÖVP). Po vnútrostraníckych hádkach v FPÖ sa v roku 2002 uskutočnili predčasné voľby, v ktorých vyhrala ÖVP 42 %  hlasov a spolu s FPÖ, ktorá spadla na 10% pokračovali v spoločnej koalícii. Po rozštiepení  FPÖ  na jar 2005, keď ich čelní predstavitelia ako napr.  Jörg Haider založili Bündnis Zukunft Österreich (BZÖ), založila ÖVP koalíciu s novou stranou namiesto a v Národnej rade
bolo zastúpených 5 strán. Pre volebný termín 1.10.2006 bolo potrebné rozpustiť Národnú radu, na ktorej sa jednohlasne dohodli všetky strany 14.6.2006. Bez tohto rozpustenia by voľby mohli prebehnúť takmer až o dva mesiace neskôr – 26.11.2006.

Po prvý krát v histórii Druhej republiky malo podľa výskumov verejnej mienky reálnu šancu dostať sa do parlamentu až 6 strán.
Okrem strán, ktoré boli už v parlamente zastúpené sem patrili aj Hans-Peter Martin (MATIN), ktorá sa ale nedostala s 2,8% cez 4% klauzulu. Komunistická strana mohla síce svoj výsledok oproti poslednému volebnému výsledku zdvojnásobiť ale aj tak dosiahla iba 1%. Liberálne fórum (LIF) ktoré nebolo od roku 1999 zastúpené v Národnej rade mohla zmeniť tento výsledok
koalíciou s SPÖ.

Celoštátne voľby do parlamentu 1.10.2006 boli 23. v poradí v histórii Rakúska. Najsilnejšou stranou sa stala SPÖ s Alfredom
Gusenbauerom, ktorá ale preukázala menšie straty hlasov oproti minulým voľbám v roku 2002. Silné straty musela akceptovať ÖVP so spolkvým kancelárom Wolfgangom Schüsselom a obsadila druhé miesto.

Zelení s Alexanderom Van der Bellenom sa stali po prvý krát vo svojej histórii treťou najsilnejšou stranou v Národnej Rade,
tesne nasledovaní  FPÖ s Heinz-Christian Stracheom, ktorí obdržali o 532 hlasov menej. BZÖ s Peter Westenthalerom dosiahla  4,1 % a tesne prekonala 4% klauzulu. ÖVP, SPÖ, BZÖ a Zelení zvolili pre cestu potrebnú na kandidatúru podpisy 3 poslancov. FPÖ, KPÖ a MATIN mohli preukázať predloženie potrebných 2600 podpisov.